Málokto sa odváži šéfovať chlapom v&nbsp;uniformách a&nbsp;byť pre&nbsp;nich prirodzenou autoritou. Rektorka Akadémie policajného zboru Lucia Kurilovská (50)&nbsp;si na&nbsp;to trúfa a&nbsp;aj keď na&nbsp;prvý pohľad vyzerá ako žena vystrihnutá z&nbsp;módneho magazínu, disponuje prirodzeným rešpektom. Aj ona má však svoje slabiny, ktoré ju sprevádzajú celým životom. Šarmu otvorila svoju trinástu komnatu.

Hovorí sa, že právnikom sa človek musí narodiť. Bolo to tak odmalička aj u&nbsp;vás?

Asi vás prekvapím, ale vždy som chcela byť lekárkou. Držalo ma to celú základnú a&nbsp;aj strednú školu, no keď som zistila, že na&nbsp;prijímačky budem potrebovať aj poznatky z&nbsp;fyziky, zvážila som to. Konečné rozhodnutie padlo teda na&nbsp;právo, čo som ani na&nbsp;deň neoľutovala.

Dnes vás síce vnímame hlavne ako rektorku Akadémie Policajného zboru v&nbsp;Bratislave, no zaoberali ste sa trestným právom aj aktívne v&nbsp;praxi?&nbsp;Je ťažké si predstaviť nežnú ženu, akou ste vy, že zastupuje ľudí, ktorí majú kriminálnu minulosť.

Samozrejme, bola som aj v&nbsp;praxi. Zo&nbsp;začiatku to bolo hospodárske právo so&nbsp;zahraničným prvkom – to bolo hneď po skončení školy. Neskôr som na&nbsp;Katedre trestného práva PF UK začala pôsobiť ako pedagóg, kde pôsobím dodnes. V&nbsp;tom čase sme mali s&nbsp;kolegom aj advokátsku kanceláriu a&nbsp;vtedy som robila veľmi veľa trestných vecí v&nbsp;praxi.

Môžeme si pod tým predstaviť, že ste zastupovali aj vrahov či mafiánov?

Isteže tam boli aj vrahyne a&nbsp;iné náročné prípady. V&nbsp;našej kancelárii mal vtedy dokonca kolega aj spis z&nbsp;kauzy Cervanová. Čiže tú pravú advokátsku činnosť mám naozaj za sebou, kde ma neminuli výsluchy či advokátske návštevy vo&nbsp;väzbách a&nbsp;výkonoch trestov.

Spomínate si na&nbsp;konkrétny prípad, ktorý vami nejako zvlášť otriasol alebo ste s&nbsp;ním mali morálny problém?

Na prípady, s&nbsp;ktorými by sme s&nbsp;kolegom mali morálny problém, sme nereflektovali. A&nbsp;určite som veľmi intenzívne prežívala kauzu ženy, ktorá zavraždila svojho manžela pri hádke, keď ju on bil a&nbsp;celé roky týral. Vždy som mala až slzy v&nbsp;očiach, keď som ju počúvala. Sudca zohľadnil naše argumenty a&nbsp;dosiahli sme mimoriadne zníženie trestu.

Ľudia mnohých profesií si často nosia svoju prácu aj domov, kde nad ňou premýšľajú a&nbsp;analyzujú ju. Nosili ste si príbehy vrahýň do&nbsp;svojej domácnosti aj vy alebo ste ich dokázali odfiltrovať?

Priznávam, že počúvať tie príbehy nie je jednoduché a&nbsp;aj advokát k&nbsp;tomu určitým spôsobom pristupuje empaticky. Ja osobne som si to až tak neprenášala domov, ale občas sa mi k&nbsp;tomu hlava vrátila.

Akýmsi národným športom sa stalo zastrašovanie advokátov či aktuálne aj novinárov. Vyhrážal sa niekedy niekto aj vám? Predsa len, často sa v&nbsp;televízii vyjadrujete aj k&nbsp;známym kauzám, čo nemusí byť každému po chuti.

V období mojej advokátskej činnosti sa to nestávalo, ale paradoxne v&nbsp;súčasnosti áno. Nie je toho síce veľa, ale spomínam si na&nbsp;veľmi výhražný mail, na&nbsp;základe ktorého som mohla mať reálne strach o&nbsp;svoje zdravie. Rozruch bol aj okolo toho, keď som sa vyjadrila, že zviera je vec. Ale podľa trestného práva ním skutočne je. Vtedy mi prišiel pohoršujúci list, že dovtedy ma mali radi, ale ako som to povedala, tak ma už radi nemajú.

Má podľa vás u&nbsp;nás polícia, prokuratúra aj súdy dobré podmienky na&nbsp;to, aby pracovali tak, ako sa od&nbsp;nich vyžaduje?

Spontánne bez rozmýšľania odpoviem, že nemajú. Zvlášť policajtom chýba najmodernejšia technika. To je otázka na&nbsp;samostatný rozhovor.

Sme podľa vás štandardný právny štát, v&nbsp;ktorom platí rovnosť všetkých pred zákonom? V&nbsp;čom vidíte najväčší problém?

Som presvedčená, že z&nbsp;hľadiska samotnej legislatívy áno. U&nbsp;nás má vždy veľa ľudí pocit, že si všetko musia vybaviť. A&nbsp;priori sa snažia riešiť veci cez možné kontakty. Ale tiež je potrebné konštatovať, že, žiaľ, vychádzajú aj zo&nbsp;skúseností. Vymožiteľnosť práva často „pokrivkáva“. Dostávam maily s&nbsp;prosbou o&nbsp;pomoc od&nbsp;oprávnene zúfalých ľudí, sú to smutné príbehy, keď sa nevedia domôcť spravodlivosti. Posledné „veľké kauzy“ však prinášajú značné pozitívum.

Hlási sa veľa žien do&nbsp;radov policajtov?

Áno. Ja to vidím pri prijímacích pohovoroch na&nbsp;APZ. Hlási sa veľa dievčat, ktoré sa chcú stať policajtkami a&nbsp;v&nbsp;rámci prijímačiek dosahujú aj lepšie výsledky.

Prejdime k&nbsp;vášmu súkromiu, o&nbsp;ktorom sa veľa nevie. Mimo práce vám robí radosť dcérka Sandra, ktorá aktuálne študuje právo v&nbsp;Londýne, no s&nbsp;jej otcom vám to pred rokmi akosi nevyšlo.

Vždy som sa sústredila na&nbsp;prácu, no keď mi do&nbsp;života vstúpil Sandrin otec, cítila som, že si tú rodinu chcem založiť práve s&nbsp;ním. Dcérka sa nám narodila po mojej tridsiatke a&nbsp;bolo to naozaj nádherné obdobie. Nebola som však typickou tehuľkou, pretože ešte v&nbsp;deň pôrodu som pracovala. (Smiech.) Veľmi som túžila po dievčatku a&nbsp;iné mená ako dievčenské som ani nemala vybraté.

Prečo vám to teda spolu nevyšlo, keď ste do&nbsp;manželstva a&nbsp;aj rodiny išli obaja s&nbsp;takým nadšením?

Ťažko povedať. Ale zohralo tam veľkú úlohu aj to, že manžel sa rozhodol žiť v&nbsp;Prahe, kde ako ekonóm dostal zaujímavú ponuku. Dva roky sme žili na&nbsp;striedačku Praha-Bratislava, ale potom dospel do&nbsp;štádia, že už v&nbsp;tom manželstve byť nechce. Pravda je však taká, že som od&nbsp;narodenia dcérky bola na&nbsp;všetko prevažne sama a&nbsp;už vtedy sme to ťahali v&nbsp;dvojke. Spoločné aktivity sme my traja jednoducho nemali.

Ublížilo vám jeho rozhodnutie alebo ste to dokázali zobrať ako právnik profesionál?

Tým, že ku koncu manželstva už s&nbsp;nami v&nbsp;spoločnej domácnosti nebýval, to nebol až taký nový pocit. Ale otvorene môžem dnes konštatovať, že nerozumiem, prečo sa to stalo. Na&nbsp;druhej strane však musím jedným dychom povedať, že mesiac po tomto jeho rozhodnutí som si povedala, že asi urobil to najlepšie, čo mohol. A&nbsp;to si myslím doteraz!

Aké máte dnes vzťahy?

Celé roky sme sa v&nbsp;podstate nerozprávali a&nbsp;niektoré veci nie sú vypovedané, no úprimne ma to netrápi. S&nbsp;dcérkou komunikuje, no dodnes žije v&nbsp;Prahe, takže to ich stretávanie sa nie je intenzívne. Sandra to z&nbsp;môjho pohľadu až tak neprežíva a&nbsp;nemám pocit, že by sa na&nbsp;nej náš rozvod podpísal. Svoj spôsob komunikácie s&nbsp;otcom si nastavila a&nbsp;majú sa veľmi radi.

Ste atraktívna žena, ktorá musí mať určite veľa nápadníkov. Nechceli ste už do&nbsp;manželstva vstúpiť druhýkrát?

Určite nie. Po rozvode som nebola nastavená tak, že by nám v&nbsp;domácnosti chýbal muž a&nbsp;mám to tak prakticky dodnes. Na&nbsp;mužov som však určite nezanevrela a&nbsp;mám medzi nimi veľmi veľa kamarátov.

Keď už je reč o&nbsp;mužoch – vašu rodinu pred osemnástimi rokmi postretla obrovská tragédia, kedy ste nešťastnou náhodou prišli o&nbsp;milovaného brata Kamila.

Môj brat bol odo mňa o&nbsp;šesť rokov mladší a&nbsp;od&nbsp;malička som sa o&nbsp;neho starala. Mali sme úžasný vzťah a&nbsp;to, čo sa stalo, bola tragédia, ktorá sa stala z&nbsp;čista jasna. Neviem však, či platí, že čas všetko zahojí. Možno len to, že už neplačem denne, no neprejde deň, kedy si na&nbsp;neho nespomeniem.

Takéto rany na&nbsp;srdci sa asi zahojiť nedajú.

Nedajú. Keď mal dvadsaťsedem rokov, pri nešťastnej manipulácii mu vystrelila zbraň. Mal ju, samozrejme, v&nbsp;legálnej držbe. Bolo to strašné. Keď sa nám neozýval pol dňa, mamka išla do&nbsp;jeho bytu, kde ho našla. Mal tri týždne pred svadbou a&nbsp;nechápem, ako sme to všetci vtedy zvládli. Nehovoriac o&nbsp;mojich rodičoch.

V tom období ste už mali dvojročnú Sandru. Zvládli ste toto náročné obdobie ľahšie aspoň vďaka nej?

To určite áno, aj keď ona sa na&nbsp;Kamila už v&nbsp;tom období pýtala a&nbsp;nešlo jej do&nbsp;hlavy, prečo tam nie je. Veľmi rýchlo začala rozprávať a&nbsp;vnímať realitu.

Na Sandru ste veľmi citovo naviazaná. Ako prežívate novú situáciu, že vám kvôli štúdiu v&nbsp;Londýne vyletela z&nbsp;hniezda?

Horšie ako ona a&nbsp;horšie, ako som si myslela, ale som šťastná, že sa tak rozhodla a&nbsp;má moju plnú podporu. Situácia, keď som ju bola odprevádzať na&nbsp;štúdium, nebola pre&nbsp;mňa ľahká. Londýn však nie je letecky až tak ďaleko, čiže keď sa mi za ňou zacnie, sadnem na&nbsp;lietadlo a&nbsp;som pri nej. Denne sme v&nbsp;kontakte a&nbsp;teším sa z&nbsp;jej úspechov.

Keď vás dve ľudia vidia na&nbsp;ulici, môžu si pomyslieť, že ste skôr sestry ako dcéra s&nbsp;matkou. Ako sa udržujete v&nbsp;takejto perfektnej kondícii?

Za veľa môže genetika a&nbsp;nič zásadné pre&nbsp;to nerobím. Nelíčim sa a&nbsp;okrem púdru a&nbsp;lesku na&nbsp;pery nepoužívam nič. V&nbsp;stravovaní sa vyhýbam mäsu, múke a&nbsp;vylúčila som aj cestoviny, pizzu či vyprážané jedlá. Jedinou slabosťou je u&nbsp;mňa čokoláda, ktorej sa nedokážem vzdať. Milujem posilňovať na&nbsp;strojoch a&nbsp;občas si zahrám tenis a&nbsp;zajazdím si na&nbsp;kolieskových korčuliach.

Šéfka policajnej akadémie Lucia Kurilovská otvorila svoju 13. komnatu plnú bolesti

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás