Odmala písala články do novín a vedela, že ak sa jej náhodou nepodarí stať kozmonautkou, bude novinárkou. Tak sa aj stalo a okrem pôsobenia vo viacerých periodikách má skúsenosti aj v PR oblasti, keď pôsobila ako mediálna poradkyňa pre ministra a mnoho spoločností. Vedúcou tímu EMMA je od januára 2023.


Jana Raganová

S obľúbenou moderátorkou sme sa stretli na prechádzke s jej sučkou Yamou na nábreží Dunaja a pristavili sme sa aj pri galérii, v ktorej je výstava brošní sochárky Jany Brisudovej z charitatívneho projektu Ženy ženám. Ide o pomoc desiatim Slovenkám, ktoré sa pre koronakrízu ocitli v náročnej životnej situácii, a jednou z ambasádoriek je práve Soňa Müllerová. „S Jankou Brisudovou sa roky stretávame v Horskom parku, kam chodíme so psami. Sú to vždy také tvorivé prechádzky, počas ktorých si rozprávame o svojich projektoch. Keď na jar vypukla korona, Janka mi hovorila, že začína robiť sochu Corony. Priebežne mi posielala fotky, Corona nadobúdala aj nový, pozitívny rozmer a symbolizovala okrem smutnej a temnej stránky aj novú nádej. A práve o tej nádeji je brošňa, a to nielen symbolicky, ale doslovne, lebo výťažok z aukcie reálne pomôže ženám, ktoré potrebujú pomoc práve v týchto časoch,“ vysvetľuje Soňa Müllerová.

Ocitnúť sa na hranici existenčných problémov nie je a zrejme nikdy nebol váš prípad. Nikdy ste asi nemuseli premýšľať nad tým, či budete mať za čo kúpiť deťom jedlo, ale stretli ste sa vo svojom blízkom okolí s takou situáciou?

Nemám osobnú skúsenosť a ani nikto z môjho okolia sa v takej situácii neocitol. Ale viem si predstaviť, že žena sa dostane do takýchto problémov, mám natoľko vyvinutú empatiu. Viem sa do toho vžiť a je dobre, keď ženy v núdzi naberú odvahu a požiadajú o pomoc, hľadajú spôsoby, ako sa k nej dostať.

Pred dvadsiatimi rokmi ste sa rozvádzali, ani vtedy vás neprepadol skľučujúci pocit, či si poradíte sama so zabezpečením potrieb detí? Nemali ste strach, či budete mať stále dostatok pracovných príležitostí?

Bola som v inej životnej situácii. Keď žena ostane s deťmi sama, úplne prirodzene vznikajú obavy. Kladie si otázku, aká bude jej budúcnosť, ako to bude zvládať ďalej. Takže áno, obavy boli. Ale vtedy som našla v sebe obrovskú silu, že som hľadala riešenia, ako ísť ďalej. Pocit prázdna, že čo bude, však vo mne bol. Zaoberala som sa budúcnosťou, kedy už nebudem mať zázemie muža, toho bezprostredne vedľa seba. Vtedy som však ešte bola hlásateľkou. Ale v roku 2002 televízia túto profesiu zrušila a vlastne jeden rok som nemala televíznu prácu okrem moderovaní akcií. Vyplnila som si to tým, že som chodila na kurz angličtiny. Nebola som však v zúfalej životnej situácii, pretože som mala finančné prostriedky.

Korona zrazila množstvo ľudí na kolená, nielen zdravotne, ale aj finančne. Napokon preto vznikol aj vyššie spomínaný projekt. Ako ste sa popasovali s nástupom korony vy? Vydesila vás?

Pocitovo to bolo určite nepríjemné, aj keď priznávam, že prvú vlnu som zvládla dobre. Ostala som prvý mesiac doma, lebo priateľ je za hranicou kritického veku a v tom úvode sme nemali žiadne skúsenosti s koronou ani informácie, len sme sa toho neskutočne zľakli. Mala som v tom čase chodiť do živého vysielania, kde je kontakt s ľuďmi, a preto ma požiadal, aby som ostala doma. Keď už sme mali viac informácií a tolerancia voči korone sa zvýšila, začala som chodiť do roboty a zvládla som to dobre. Ale musím povedať, že čím ďalej, tým je to ťažšie, najmä keď sú situácie, že mám trebárs dlho rúško na tvári a je smutná atmosféra, tak to na mňa doľahne. Nepociťujem úzkosť, ale predsa len na mňa dolieha tieseň z toho celého. Hovorím si, že nastal čas, keď už nebude nič tak, ako bolo, všetko bude ináč a pýtam sa, aké to vlastne bude? Takže premknú nepríjemné pocity aj mňa, zaoberám sa myšlienkami, čo ďalej. Nálade nepridáva ani sledovanie politického diania u nás. Úplne sa desím toho, ako sa to vyvinie spoločensky, keď vidím, ako sa to vyvíja politicky.

Ako vyzeral mesiac, keď ste nechodili do práce? Čím ste si vypĺňali dni?

Dalo sa chodiť do prírody, máme psa, takže sme sa snažili chodiť do lesa aspoň na desaťkilometrové túry. Boli sme v stereotype, na aký sme nikdy neboli zvyknutí. Ale prekonali sme to. Každý deň sa čakalo, čo bude, aké to bude, aké opatrenia prídu. Zvládla som to úplne v pohode, len keď začali byť povinné rúška, fakt som sa párkrát dostala do situácie, že som zrazu mala problémy s dýchaním. Nemyslím, že to bolo fyziologické, ale skôr psychické, že som si uvedomovala, čo sa tu deje.

Zaradili ste do jedálnička zdravšie veci, viac vitamínov či doplnkov výživy na posilnenie imunity?

My sa dlhodobo snažíme stravu maximálne zjednodušovať a jesť nekomplikované, priemyselne čo najmenej spracované veci. Jedlo nie je u nás veľká téma, dôležité je, aby to bolo čerstvé, zdravé a minimálne upravované. Takže sme nerobili nič špeciálne, len cvičenie a pohyb na čerstvom vzduchu a za to vďačíme psovi. Ten prinúti človeka ísť trikrát denne von.

Vaša dcéra žije vo Francúzsku, zrejme sa nevídate tak často, ako ste boli zvyknuté.

Ema s priateľom robia z domu a veľa. Tam sú opatrenia oveľa drastickejšie, napríklad sa môžu z domu vzdialiť maximálne na jeden kilometer, musia mať na to dôvod a papier. Kto to poruší, dostane dve pokuty a na tretí raz polroka väzenia. Takže za ňou ani nechodím, keď sa musí sedieť doma. Videli sme sa v lete, keď sme fotili v Bratislave jednu reklamnú kampaň, a príde na Vianoce. No sme často na telefóne, to je výhoda dnešných vymožeností.

Ste spätá s módou, patríte k najlepšie oblečeným Slovenkám. Mnoho žien sa po vypuknutí korony a „uväznení“ doma vrhlo na triedenie šatníkov. Ako to vyzerá, keď triedi Soňa Müllerová?

Netriedim tak, že by som vyhadzovala, vybudovala som si totiž nadčasový šatník. S každou sezónou ho iba reorganizujem. Premyslím si, čo s čím dám dokopy, čo treba ešte doplniť. Keď kupujem trendové veci, tak vyslovene iba top kúsky, dopĺňam nimi ten nadčasový šatník.

Je stále postavený na vašej obľúbenej čiernej farbe?

Áno, stále je tam čierna a biela, ale pribúda veľa béžovej. Rada používam doplnky, tie si vždy dokupujem, ovešiam sa nimi a dorobím si nimi outfit. Ale nechodievam po obchodoch vo veľkom.

V tejto konzumnej dobe sa veľa apeluje na to, aby sme nakupovali menej. Vstúpili ste si tiež do svedomia?

Nemusela som si vôbec, pretože ja roky recyklujem, a za tých tridsaťosem rokov, čo som na obrazovke, som si vybudovala poriadny šatník. Vždy som nakupovala nadčasové kúsky a tie tam mám stále, mám k nim vzťah a neviem sa ich vzdať. Stále tie veci točím, veď móda sa vracia a vždy si to viem dokombinovať. A trendové veci máme väčšinou požičané, štylistka to potom vráti. Takže to možno vyzerá, že mám veľa vecí a som rozmarná, ale to určite nie som. My si dokonca točíme medzi sebou oblečenie tri – moja mama, dcéra a ja. U nás sa vynosí všetko. Veľa vecí mám aj takých, čo som dostala ako darčeky, a dokonca aj mnoho kúskov, čo mi kedysi šili v televíznych dielňach. Ja mám obrovskú úctu ku krajčírskemu remeslu. Pre mňa móda nie je len to, čo si oblečiem, ale aj to, čo je za tým.

Ani s dcérou ste nechodievali v Paríži po obchodoch ako typické ženy v mekke módy?

Áno, v Paríži sme zvykli. Prišla som za Emou zhruba trikrát do roka, a keď jej bolo treba doplniť šatník, tak sme šli dokúpiť, čo potrebovala. Popritom som si vybrala aj niečo pre seba. No Ema stážovala v Chloé, Galeries Lafayette, AllSaints, rôznych štýlových obchodoch a niekedy dostávala od nich veci, alebo mala možnosť kúpiť ich so zľavou. Keď zas robila v módnych agentúrach, mala veci z prehliadok.

Takže nepotrebovala plieniť obchody. Vyzerá to na prácu snov, musíte byť na ňu pyšná.

Veľmi veľa pracuje, robí od rána do večera. Hovorí, že teraz si buduje kariéru, aby raz mala časovo voľnejší život. Len sa obávam, že to voľnejšie nebude. Tiež som si vždy myslela, že keď budem staršia, budem mať viac času, ale nemám. Čím som staršia, tým som pomalšia. Mama mi hovorieva: Soni, čo som robila tri hodiny, teraz robím tri dni. A ja vidím na sebe, že čo som predtým robila tri minúty, teraz robím tri hodiny. A to bude ešte horšie. Som teraz veľmi úprimná – spomalila som sa. Motávam sa. Ako som bola vždy dochvíľna, už sa mi to nedarí. Asi je to vekom. (Smiech.)

Spomenuli ste, že si všetky tri veci navzájom točíte. Evidentne teda máte rovnaký vkus aj šťastie na podobné postavy.

Smejem sa, že dedíme po sebe. Všetky tri máme štíhle postavy, hoci mama je najnižšia, ja som stredná a Ema je najvyššia, ale pulóvre, tričká aj sukne si vieme navzájom krútiť a mama ich vie aj upraviť. Predtým väčšinou Ema dedila po mne a teraz ja po nej a mama po mne. (Smiech.)

Máte to s Emou s vkusom tak, že v obchode zamierite obe k tej istej veci?

Asi áno. Musím povedať, že som rada, ak sa mnou Emča inšpiruje, koľkokrát sa stane, že sa jej spýtam, čo si mám zobrať, a ona mi povie: Mami, to ty sa pýtaš mňa? Ale už sa inšpirujem aj ja od nej. A najmä celý život som sa inšpirovala na ulici.

Aj ste sa niekedy o niečo v obchode „pobili“, ktorá to ukoristí?

Dcéru som vždy vychovávala k tomu, že to sú len veci. Zaujímavé, že Ema študuje módu a možno by si každý myslel, že je zaťažená na vychytávky, módne novinky, trendové veci, ale nie je to tak. Študovala PR a marketing a venuje sa najmä prezentácii módy. Vidí to skôr v širšom kontexte – ako to odprezentovať, rieši vizualizácie, slogany. Nevníma to tak, že si to chce dať na seba a nosiť, ale ako produkt, ktorý má posúvať ďalej.

Kým ešte žila s vami v Bratislave, kradla vám občas potajomky oblečenie zo skrine?

Vždy sa opýtala. Fungovali sme v tom vždy normálne. Pre mňa oblečenie v rámci roboty bolo ako súčasť pracovného kostýmu. V súkromí mám rada oblečenie ako vizuálne umenie, vidím to v úplne inom kontexte. Keď poberiem tie veci, dám ich dokopy a vidím výsledok, som s tým spokojná. Vizuály ma vždy zaujímali vo všetkom. Vizuálne vnemy sú pre mňa veľmi dôležité, či už ide o výtvarné umenie, dizajn, módu.

Nepíšu vám diváčky ohľadom vašich kúskov, odkiaľ sú alebo či im ich neposuniete?

To nie, ale veľmi ich dráždi, že v lete nosím čižmy. (Smiech.) Vždy som ich nosila. Ale aj tak sú rozčertené, keď si ich obujem v lete v televíznom štúdiu. Pamätám si, keď som bola počas štúdia francúzštiny v Dijone na stáži, nakúpila som si tam veci na blšom trhu. Potom som sa doma nastylovala a kráčala po bratislavskom Rolandovom námestí veľmi hrdá na to, ako som sa doobliekala. Mala som zelené koženkové nohavice a myslím, že to bol outfit, ktorý by obstál aj teraz. Jedna pani sa pri mne pristavila a krútila hlavou, že aké strašidlo. (Smiech.) No móda, to, ako sa oblečieme, je vizuálna prezentácia našej povahy, nálady, toho, čo je v nás.

Keď vaša mama dedí po vás, zrejme je jej blízke mladistvé, moderné obliekanie. Viedla vás k móde ona?

Je skromnejšia, je to pani učiteľka. (Smiech.) O rok bude mať osemdesiat rokov ale je veľmi aktívna, neskutočne životaschopná. V minulosti, aj keď ničoho nebolo v obchodoch, kúpila vlnené ponožky, rozpárala ich a uplietla mi sveter. Na gymnáziu som bola prvá, čo mala veci šité podľa Burdy, povyšívané aplikácie. Mama je veľmi pracovitá, trpezlivá a šikovná, takže vie ušiť a ja som si to pri nej rozvíjala. Keď pozriem na vec, vidím za ňou ruky človeka, ktorý ju vyrobil. Bola som tým odmala obklopená. U nás sa vždy „handmadovalo“. Mama plietla ihlicami a ja háčikom, som v tom zdatná ešte aj teraz. Techniky ovládam, ale už sa tomu nevenujem. Kedysi som vedela aj šiť.

Aké máte teda hobby, pri čom viete vypnúť?

Pes je moje hobby. (Smiech.) A už potom vypínam pri tom, že si zacvičím. Ale vždy som si hovorila, že keby bol čas, išla by som na kurz vytvárania ikebán, žardiniér, ale nie na Slovensku. To ma baví, robievam si také kompozície, kde niečo svieti, niečo je živé. Aj špeciálne k sviatkom. Celkovo mám vzťah k interiérom. Keď máte talent na módu, na cítenie pekných vecí, je to rozprestreté všade. Nie je to len o obliekaní, ale obsiahne to všetko výtvarno.

Vaši osemdesiatroční rodičia sú, čo sa týka koronavírusu, v kritickom veku. Neprepadajú úzkosti? Alebo ste vy na nich citlivejšia?

Vôbec. Sú na tom dobre, mama to celé drží a ja sa veľmi teším. Chce sa im žiť. Ja som vo veku, keď si uvedomujem, že to už nie je bohviečo. Ale na nich vidím, že si hovoria, aké je to super, že ešte žijú, páči sa im žiť. Som jedináčik, takže sa snažím byť často s nimi, pomáhať im. Stále im niečo mením v byte, kupujem obrázky. Hovorím im, nech sa neopovážia povedať mi, načo im to je. No na to, aby mali stále nejakú zmenu v živote, aby sa z neho tešili. Menila som im obývačkovú stenu, sedačku, stále niečo vymýšľam, nosím dekorácie. Napríklad s obľubou dávam do skla tenučké svietiace reťaze. Minule mi mama poslala fotografie, že aj ona si také vyrobila. Skrátka sa snažím, aby stále mali niečo nové, občas im nanútim nové oblečenie. Vravia, že načo, už to nepotrebujú. Ale hovorím im, že starý človek nemôže mať okolo seba staré rárohy. Nesmie! Ja mám tú možnosť či šťastie, že im viem pomôcť a teší ma to.