Odmala písala články do novín a vedela, že ak sa jej náhodou nepodarí stať kozmonautkou, bude novinárkou. Tak sa aj stalo a okrem pôsobenia vo viacerých periodikách má skúsenosti aj v PR oblasti, keď pôsobila ako mediálna poradkyňa pre ministra a mnoho spoločností. Vedúcou tímu EMMA je od januára 2023.


Jana Raganová

Otrasný incident nenechal chladné ani známe osobnosti. Sociálne siete ihneď zaplavili ich pobúrené vyjadrenia a vlastné skúsenosti so šikanou. Plné správ sú aj médiá a moderátori spravodajstva sú práve tí, ktorí nielen musia na obraze informovať verejnosť o nepríjemných udalostiach, ale sami sú rodičmi, a tak sa ich tieto témy osobne dotýkajú. Je to i prípad manželskej dvojice – Zlatice Švajdovej Puškárovej a Patrika Švajdu, ktorí majú dvoch synov – Lea (11) a Adama (4). Práve starší je vo veku ako obeť miloslavovského incidentu.

Zastihla vás táto správa v&nbsp;práci, museli ste ju zahlásiť?

Nie, mali sme práve dovolenku a&nbsp;boli sme s&nbsp;deťmi na lyžovačke. No šokovalo nás to, je to otrasný, až neľudský prípad šikany, ktorý je o&nbsp;to vážnejší, že iniciátormi sú deti. Je zúfalé, že práve deti dokážu spôsobiť takýto doslova zločin. Čo vedie detskú dušu robiť iným zle, namiesto toho, aby si užívala bezstarostné detstvo?

Táto téma vás síce pracovne obišla, no často musíte zahlásiť rovnako smutné, až tragické informácie. Ako sa s&nbsp;tým vyrovnávate?

Odkedy som mama, oveľa ťažšie sa mi v&nbsp;Televíznych novinách informuje o&nbsp;problémoch a&nbsp;trápeniach detí. Obyčajne sú to ťažké, desivé situácie, v&nbsp;ktorých sa deti ocitli či už kvôli vojnám, utečeneckým vlnám alebo sociálnym problémom. Deti majú mať úsmev, žiarivé očká a&nbsp;krásne detstvo a&nbsp;nie čeliť už od útleho veku krutosti osudu. Niekedy mám skutočne hrču v&nbsp;hrdle a&nbsp;slzu na krajíčku.

Máte aj vy osobnú skúsenosť z&nbsp;vášho okolia s&nbsp;niečím podobným ako tento čerstvý prípad?

Môj starší syn Leo má 11 rokov a&nbsp;neviem si predstaviť, že by viedol takýto rodičmi nepoznaný život. Na druhej strane, aj keď mnohí vyčítajú rodičom týchto detí chýbajúcu výchovu, niekedy sa takto „zvrhnú“ aj deti zodpovedných rodičov, ktorí si jednoducho nevedia dať rady s&nbsp;výchovou. Takže ja, našťastie, osobnú skúsenosť nemám, ale chcem zdôrazniť, že mám známych, ktorí vyhľadávajú pre ich deti psychológov, pretože táto doba je skutočne náročná a&nbsp;mnohí rodičia si s&nbsp;tým nevedia dať rady. A&nbsp;to vôbec nie je žiadna hanba. Myslím si, že treba otvorene viesť aj celospoločenskú diskusiu, ktorú už dlhšie vedie napríklad televízia Markíza na tému šikana.

Takže ste za to, povzbudiť takých rodičov, ktorí majú problémy s&nbsp;deťmi, aby vyhľadali psychológov. Iste je lepšie požiadať o&nbsp;odbornú pomoc, ako sa na to vykašľať a&nbsp;potom sa čudovať, čo sa nám to deje...

Presne. Ja tú skúsenosť síce nemám pri deťoch ani pri sebe, nemusela som našťastie kontaktovať psychológa, ale mám známych, ktorí sa na nich skutočne obracajú. Veľmi dobré je tiež to, že na mnohých školách pôsobí školský psychológ, ktorý pozná situáciu v&nbsp;danej škole. To sa mi veľmi páči. Kontakt psychológa v&nbsp;škole s&nbsp;deťmi je totiž priamejší a&nbsp;aj učitelia môžu povzbudiť rodičov, aby využili poradenstvo takýchto odborníkov. Tomu by som sa nebránila, lebo oni veľmi dobre poznajú samotné deti a&nbsp;tie sa niekedy viac otvoria cudzím ľuďom ako rodičom. Skutočne o&nbsp;tom treba hovoriť a&nbsp;bez zábran konzultovať problémy s&nbsp;odborníkmi, to nie je žiadna hanba. Určite v&nbsp;tom podporujem rodičov. Táto doba usadila deti do izieb, online vyučovanie je síce v&nbsp;tejto situácii fajn riešenie, ale na druhej strane je nesmierne nákazlivé. Deti sa chcú hrať na počítačoch, a&nbsp;tak spolu s&nbsp;vyučovaním sú pomaly celý deň vo virtuálnej realite. Online svet je tu už dva roky naplno – dieťa v&nbsp;pyžame ide na vyučovanie, popritom sa tam hrá, lebo však kto to vie kontrolovať? Naje sa, potom sa chce zase hrať na počítači a&nbsp;celkovo je temer celý deň v&nbsp;nejakej virtuálnej realite, ktorá deťom určite neprospieva.

Máte doma nejaké pravidlá, ako deťom obmedziť vysedávanie pred televízorom, počítačmi či mobilmi?

Každé dieťa potrebuje nejakú reguláciu. My proti tomu bojujeme športom. Musím oceniť, že Leo začal ako štvorročný chodiť na hokej, a&nbsp;toto je moje odporúčanie pre rodičov – deti by mali mať nejaký krúžok, povinnosti. Aj keď je to teraz náročné, dá sa fungovať. Niekedy sa to „vypne“, potom sa krúžky znova obnovia. No ja si myslím, že deti by mali mať aj takéto povinnosti, lebo puberta, tých jedenásť až štrnásť rokov, je veľmi citlivé obdobie, keď si každé dieťa buduje svoju osobnosť. Niekedy je to ľahšie, inokedy náročnejšie, ale šport predsa len dáva dieťaťu záujem, buduje v&nbsp;ňom zodpovednosť. Takže nám šport fantasticky pomáha, Leo má svoj režim, hýbe sa a&nbsp;potom mi nevadí, keď si na chvíľu sadne k&nbsp;počítaču alebo telefónu.

Postrehol tento aktuálny prípad? Rozprávali ste sa s&nbsp;ním o&nbsp;tom?

Áno, rozprávali sme sa. Leo je super chalan, parťák, s&nbsp;ktorým sa dá otvorene hovoriť o&nbsp;živote. Nikdy sme podobné situácie neriešili a&nbsp;verím, že to takto zostane aj naďalej. Samozrejme, že sa mu to, čo sa stalo, nepáči. Povedal, že si nevie ani predstaviť, že sa môže stať niečo také. Zas, povedzme si úprimne, často v&nbsp;takýchto prípadoch ide o&nbsp;davovú psychózu detí. Keď je tam jeden vodca, strhne, žiaľ, aj ostatných. Deti sa nudia, nemajú čo robiť a&nbsp;vtedy nepoznajú hranice. A&nbsp;v&nbsp;takom veku ako Leo niektoré deti možno ešte nevedia až tak posúdiť závažnosť svojich činov. Aj sociálne siete robia z&nbsp;toho neuveriteľnú zbraň a&nbsp;ubližujú. Ale tým, že sa o&nbsp;tom rozpráva, si azda mnohé deti uvedomia, že robiť toto nie je vôbec vtipné, ale veľmi zlé. Kultivácia detí musí byť celospoločenský záujem.

Ako teda podľa vás zatočiť so šikanou?

Šikana je veľmi brutálna vec, lebo vidíme, že keď sa vyjadrujú dospelí ľudia, ktorí si tým v&nbsp;detstve prešli, veľmi dobre si to pamätajú. Ono to v&nbsp;tých ľuďoch ostáva, a&nbsp;preto cítim, že o&nbsp;tých ťarchách treba rozprávať. Nebáť sa zdôveriť sa, keď už nie rodičom, tak učiteľom. A&nbsp;naozaj si všímať deti. Tie sú často uza­vreté, takže si k&nbsp;nim treba nájsť cestu a&nbsp;rozprávať sa. Jedinou účinnou zbraňou proti šikane je podľa mňa otvorene o&nbsp;nej s&nbsp;deťmi hovoriť, aby sa nebáli odhaľovať tých, ktorí im ubližujú. Neviem si predstaviť, že rodič, ktorý aktívne žije s&nbsp;dieťaťom, by si nevšimol zmenu jeho správania. Zároveň by podľa mňa takéto činy mali byť vážnejšie trestané a&nbsp;spoločensky odsudzované.

Spomenuli ste, že syna vám pomáha „zamestnať“ šport. No mnoho rodičov si nemôže dovoliť finančne náročné krúžky, aj keď vybehnúť do prírody až tak veľa nestojí.

Iste. Ja som vďačná za to, že Leo je aktívny športovec. Odmalička hráva hokej a&nbsp;je vedený životom v&nbsp;štýle fair-play. Mnohé deti však nemajú žiadne koníčky, režim ani aktivity a&nbsp;často sa z&nbsp;nudy dostávajú do komplikovaných situácií. Tým, že Leo je vedený k&nbsp;športu, má voľný čas nabitý tréningmi. Vieme, kde je, poznáme jeho kamarátov. Neviem si predstaviť, že by takýto malý chlapec viedol aj „tajný“ život, ktorého výsledok by sme videli v&nbsp;spravodajstve. Veľakrát som si počas týchto dvoch kovidových rokov povzdychla: Pánboh zaplať za ten Leov šport. (Úsmev.) Teraz si niekto povie, veď krúžky sú zatvorené. Ale my fungujeme aj individuálne – ako ste povedali, s&nbsp;deťmi sa dá ísť von do prírody.

No nájdu sa aj pohodlní rodičia, ktorí chcú mať od detí pokoj a&nbsp;radšej im sami vtisnú do rúk tablet...

Nechcem na nikoho poukazovať, ale poviem za seba – mňa rodičovstvo naučilo neuveriteľnej sebadisciplíne. Aj ja by som často chcela robiť mnoho iných vecí, ktoré som robila predtým, ale mám tvrdý režim – idem skoro spať, aby som od rána mohla fungovať s&nbsp;deťmi. Inak to nejde. Rodičovstvo je veľká škola, v&nbsp;rôznych podobách musím povedať, aj ja to tak cítim. V&nbsp;týchto časoch to máme ako rodičia o&nbsp;to náročnejšie, že chodíme do práce, mnohí nemáme homeoffice a&nbsp;deti na druhom stupni majú vyučovanie z&nbsp;domu. Veď to sú ešte malé deti. Desať- či jedenásťročné ostávajú samy doma, lebo rodičia si nemajú ako pomôcť, mnohí skrátka musia ísť do práce. Deti si musia samy zohriať obed, tlačí sa na ne s&nbsp;rôznymi povinnosťami a&nbsp;prirodzene nie sú až také kontrolované ako v&nbsp;škole, takže sa môžu rôznym spôsobom grupovať. Rodič ani nevie, ako a&nbsp;o&nbsp;čom medzi sebou komunikujú. V&nbsp;tejto dobe je dôležité, aby deti chodili do školy, mali režim, aby si učitelia všímali a&nbsp;komunikovali s&nbsp;rodičmi. Pre deti v&nbsp;tomto veku je to mimoriadne dôležité obdobie. A&nbsp;ťažké. Museli sa naučiť samostatnosti, mnohé ostali doma viac-menej samy, rodičia im len telefonujú z&nbsp;roboty. Je to zaujímavý komplex vecí, o&nbsp;ktorých treba hovoriť.

Áno, základ je komunikácia, i&nbsp;keď tá medzi rodičmi a&nbsp;deťmi v&nbsp;tejto internetovej dobe často viazne.

Aj táto veľmi nepríjemná kauza nám ukázala dôležitosť komunikácie s deťmi a venovania sa im. No koľko je takých prípadov, aj sexuálneho obťažovania, ktoré sa neodhalia. Deti si ich nosia so sebou, lebo sa boja priznať rodičom. Skrátka, ťažká doba. Preto je tu dôležitý rodič. Ale ako som spomenula, aj zodpovední rodičia s tým majú problém. Zažila som také prípady a sú to skvelí ľudia, že mali obrovské problémy s deťmi a nevedeli si poradiť. Opäť apelujem – netreba sa báť vyhľadať odbornú pomoc.