Lucia Hurajová prežívala sviatky na konci roka 2021 v menšom strese ako minule. „Sme veľká rodina. Moja mama má tri sestry, ktoré mám veľmi rada a majú svoje deti. Ja som z troch detí, môj najmladší brat má tri deti, ja mám tri deti...“ vymenúva s úsmevom a mieri tým k faktu, že konečne sa mohli vďaka zaočkovaniu stretnúť. „Rok predtým sme boli na sviatky sami, bol to veľký šok, pretože sme zvyknutí často sa navštevovať,“ dodáva.
S herečkou sme sa porozprávali o všeličom.
Mnoho ľudí si opäť muselo odpustiť aktivity, ktoré ich za normálnych okolností vytŕhali z rutiny, takže majú pocit, že sa v ich životoch nič neudialo a rok sa im zlial do jedného dňa. Môžete „vypichnúť“ váš najsilnejší zážitok roka?
Čo sa týka práce, napriek tomu, že divadlá fungovali v obmedzenom režime, nebolo jej málo. Veľmi príjemné bolo, že sme sa s Markízou dostali k natáčaniu seriálu Šťastní vs Šťastní. Stretli sme sa výborná partia, ktorá si sadla aj ľudsky, a vedeli sme si spríjemniť čas. Keďže sa nakrúcalo v nádherných priestoroch kaštieľa v Jaslovských Bohuniciach a na zámku Šimák v Pezinku, vnímala som to takmer ako dovolenkové natáčanie.
A mojím súkromným „highlightom“ bolo Bienále architektúry v Benátkach, ktoré sa tam strieda s Bienále výtvarného umenia. Mám veľa priateľov medzi výtvarníkmi aj architektmi, ktorí na tieto podujatia chodia, takže ma inšpirujú. Je to vždy fascinujúci zážitok. Užívala som si to plnými dúškami, lebo priznám sa, keď sa rozbehla pandémia, mnohí sme sa báli, či niektoré veci vôbec ešte niekedy zažijeme.
Boli ste teda v Benátkach skôr kvôli samotnému mestu alebo kvôli bienále?
Dlho som Benátky zaznávala, ale práve vďaka bienále som ich znovu objavila. Vyhýbam sa tam turisticky najvyťaženejším miestam, poznám Benátky, ktoré si žijú svojím uvoľneným príjemným talianskym životom. A také ich mám rada. Ale aj bienále ma priťahuje, samozrejme, architektúru beriem ako súčasť výtvarného umenia a to ma fascinuje.
Snažím sa vo všetkom zorientovať a naberať inšpiráciu a nové obzory v odboroch, ktoré nie sú „moje“. Napríklad v tanečnom umení. Mám tiež rada jazyky, venujem sa síce len francúzštine a angličtine, ale v angličtine máme aj filmový klub, v rámci ktorého sa vždy vyberie konkrétny film, o ktorom zúčastnení debatujú. Takže je to opäť niečo iné, čo ma posúva. Skrátka nechcem mentálne zakrnúť.
Začiatkom roka 2020 ste sa dostali aj do Brazílie, pre našinca stále exotickej destinácie. Za čím ste tam išli?
Brazíliu som stihla ešte v čase, kým sa nezatvorili brány viedenského letiska. Bola som tam na divadelnom festivale, bol to úžasný zážitok. Je to krásna krajina, v ktorej som stretla milých ľudí. Veľmi rada sa zúčastňujem na medzinárodných stretnutiach. Vždy sa nabijem inšpiráciou pre svoju prácu, zorientujem sa v dianí vo svete, stretnem zaujímavých ľudí. Sú to pre mňa ostrovčeky nádeje, na ktoré sa upínam, keď som unavená z môjho pracovno-rodinného života.
Je sympatické, že sa netvárite ako supermatka, pre ktorú je zločin priznať občasnú potrebu byť len sama so sebou. Máte šťastie na manžela, ktorý vám to umožní.
Vážim si to. Viem, že nie každej žene je to dopriate, najmä musí byť veľmi ťažké byť sama na výchovu dieťaťa. Mám naozaj obrovskú podporu v rodine, pomáha nám aj moja mamina a teta. Viem, že keď odídem z domu, o deti je postarané. Neodchádzam nadlho, to by som ani nezvládla, lebo mi chýbajú už na letisku. Dlho som nikde nebola, a tak sa usmievam nad tým, že keď idem do divadla, dievčatá sa ma potom pýtajú, kde som bola tak dlho. Všetko je relatívne.
A k tomu oddychu od detí... Áno, nepovažujem za rúhanie priznať, že človek chce nabrať energiu aj inde ako pri deťoch. Najmä keď to už nie sú maličké bábätká. Môj syn má osem a dvojičky majú päť. Krátke výlety preto nie sú na škodu, pretože ak je matka naplnená, môže sa im potom stopercentne venovať. Ale ako vravím, nie každá žena má tú možnosť, o to viac si vážim, že ju mám.
Je to klišé otázka, ale v spomínanom seriáli Šťastní vs Štastní hráte zámožnú manželku a matku, ktorej syna vymenili v pôrodnici. Má vaša postava niečo spoločné s vaším životom, samozrejme, okrem výmeny dieťaťa?
Môjho syna určite nevymenili, ten sa na mňa veľmi podobá, a ani dvojičky určite nie. (Smiech.) V seriáli hrá môjho manžela Dušan Cinkota a druhým párom je Helenka Krajčiová s Majom Miezgom. Všetci sme aj v reálnom živote rodičia a nevedeli sme si predstaviť situáciu, keby sme sa dozvedeli, že 16 rokov nevychovávame naše biologické dieťa. Seriál je výnimočne napísaný, je tam priestor na vtip, ale aj na dojímavé scény.
A čo sa týka mňa a mojej postavy... Je to žena, ktorá má neustálu tendenciu veci zmierňovať a všetkých upokojovať. Keďže ide o veľmi vypäté, hoci vtipné situácie, každá postava dospeje do momentu, že musí obrusovať hrany svojho ega.
Je pre vás ťažké potlačiť v niektorých situáciách svoje ego, respektíve, kedy ste ho museli dať do ústrania naposledy?
Je. Niekedy aj každý deň! Najmä pri deťoch musí človek neustále myslieť na to, že ich reakcie často nesúvisia s mentálnym vyhodnotením daného stavu, ale skôr s ich momentálnym nastavením: často hrá hlavnú úlohu únava, hlad alebo nejaká okamžite nesplniteľná túžba. Každý rodič to veľmi dobre pozná.
Je podľa vás dôležité potláčať ego aj v srdcových, vo vzťahových záležitostiach, aby vzťahy prežili?
Určite. Ale to je práca na celý život. Napokon, aj my dospelí sme len ľudia, a hoci sa to snažíme vštepiť našim deťom, sami sme často obeťou našich momentálnych nálad.
Vráťme sa ešte k seriálu. Hrať bohatú dámu znamená „byť za peknú“. Pre každú ženu je to príjemná záležitosť, však? Najmä v tejto „teplákovej pandémii“.
Áno, keďže hrám ženu z bohatej rodiny, mám v seriáli napríklad veľmi pekné oblečenie. Aj v tomto smere som si nakrúcanie užívala. Hneď ráno som sa vďaka šikovným rukám maskérok a kostymérok premenila na majiteľku kaštieľa a v takejto ľahučko povznesenej nálade som potom chodila celý deň. Človek si na dobré rýchlo zvykne. Ani sa mi niekedy nechcelo ísť domov, keď sme skončili, lebo som vedela, že sa musím premeniť na normálnu ženu, umyť riad, upratať. (Smiech.)
Keď zazvoní na dvere bytu Lucie Hurajovej poštár, otvorí mu nenalíčená žena v pohodlnom domácom oblečení alebo nalíčená v šatách a silonkách?
Nepreháňam to, ale keď sme boli počas pandémie zavretí doma tri mesiace, tak som sa každý deň snažila aj namaľovať a v rámci psychohygieny nenosiť len tepláky. Predstavujem si, že aj vo väzení, aby sa človek nezbláznil, tak buď cvičí, alebo robí hocijakú činnosť, ktorou sa zušľachťuje. Oblečenie je práve jedna z nich. Netreba to podceňovať ani v takýchto časoch.
Bývali ste pravidelnou hostkou na prestížnom Plese v opere, v roku 2019 ste ho aj v éterických šatách moderovali. Nikomu vtedy nenapadlo, že čoskoro šaty nebude kam nosiť. Je vám to ľúto?
Pred Vianocami som bola za svojím dobrým priateľom a zároveň autorom šiat, v ktorých som ples moderovala, Marcelom Holubcom. Keď sme sa prešli po jeho ateliéri, prišiel moment, keď sme si povzdychli: Ach, aspoň raz do roka to malo čosi do seba, obliecť sa do rozprávkových šiat. Takže áno, kultúra noblesy mi chýba. Mám ju rada a snažím sa prenášať ju do každodenného života. Verím, že nás noblesa neopustí, aj keď plesy asi ešte chvíľu nebudú.
Už len kvôli dcéram sa oplatí zachovať si noblesu – v reči aj vo výzore. Vnímajú vás už ako vzor?
(Smiech.) Je to vtipné, ale na rozdiel odo mňa a môjho manžela, ktorí sa snažíme hovoriť čistou spisovnou slovenčinou, naše dcéry niekde pochytili čistú trnavčinu. Niežeby sme mali niečo proti trnavčine, ale pracujeme na tom, aby sa to zmenilo. Azda sa môj vklad niekde prejaví. A oblečenie? Áno, som pre ne veľký vzor v tom zmysle, že keď ideme do škôlky, povedia mi, že som ako kráľovná. Vtedy mám slzičku v oku a hovorím si: Nech im to ešte dlho vydrží. Každú mamu poteší, keď vie, že je pre svoje dieťa tá najkrajšia...
Tak malé deti ešte nevnímajú problémy, ktoré prináša pandémia, ani to, že práca ich mamy kráľovnej môže byť v ohrození. Mali ste moment, že ste uvažovali o zmene povolania?
Okrem herectva sa ešte venujem učeniu a trénovaniu prezentačných zručností s jednotlivcami aj firmami. Vďaka týmto aktivitám, ktoré robím aj v angličtine a tiež v online priestore, som nemusela siahnuť k zmene povolania. Ale áno, každý sme zrejme na chvíľu v zúfalstve zvažovali, čo budeme robiť... Na výučbe, ktorú robím, ma baví dostávať sa do kontaktu s ľuďmi iných profesií, či už sú to biznismeni, alebo ľudia zo startupovej komunity. Musím byť flexibilná a aspoň trochu sa vyznať v základoch ich problematiky. Je to veľmi zaujímavé. Mám napríklad klientku neurologičku, ktorá sa zaoberá Parkinsonovou chorobou, takže vďaka nej viem, čo je nové vo výskume. Je to vzájomne obohacujúce.
Áno, je skvelé odpútať sa od všadeprítomnej problematiky kovidu do iných sfér. Vy máte medicínu v rodine, otec je ortopéd. Ako vníma situáciu?
Môj otec je možno aj rád, že neoperuje, hoci vie, že sa pre koronavírus mnohí pacienti nedostanú k operáciám. Keby bol v operačnej praxi, bol by smutný a ako lekár by to prežíval ťažko. Myslím, že jediná cesta, ako z toho von, je správať sa tak, aby bola bežná medicína vykonateľná.
Potrebovali ste bežnú medicínu počas roka?
Potreboval ju môj ocino, ktorý mal počas druhej vlny vážnu chorobu a bol v nemocnici. Báli sme sa o jeho život, našťastie to prežil. Aj preto sme dnes všetci zvlášť vďační zdravotníkom a snažíme sa správať zodpovedne.
