ROZHOVOR Juraj Ďurdiak šokuje: Politici sa mu vyhrážali smrťou

Herec, ktorý si zahral aj v mnohých zahraničných produkciách, vyštudovaný operný spevák, manažér, podnikateľ aj fotograf v jednej osobe ostáva pre mnohých princom Velénom z rozprávky Princ a Večernica. Spolu s Libuškou Šafránkovou vytvorili v roku 1978 herecký koncert nežnosti a fantázie. K snovému príbehu sa vrátil v roku 2012, keď ako riaditeľ Divadla Nová scéna požiadal spisovateľa Ľubomíra Feldeka, aby napísal scenár a texty piesní k muzikálu s názvom Princ a Večernica.

Nie vždy je však život rozprávkou so šťastným koncom. Ukázali to aj posledné tragédie, ktoré otriasli Slovenskom, kde hral úlohu alkohol, extrémizmus a nenávisť.

S Jurajom Ďurdiakom sme sa stretli na párty televízie JOJ, ktorá sa konala krátko po streľbe na Zámockej ulici, kde 19-ročný študent zastrelil dvoch mladých ľudí z LGBTI+ komunity. Aj z pódia v ten večer zaznievali hlasy odsudzujúce tento čin, ktorý polícia vyhodnotila ako akt terorizmu.

S akým pocitom ste prijali správu o tom, čo sa stalo na Zámockej ulici?

Až tak veľmi ma to neprekvapuje, pretože toto je krajina plná nenávisti. A značnou mierou k tomu prispievajú politici, ktorí ju rozsievajú a žne to obyčajný človek. Je strašné, že sa nehanbia za názory, ktoré patria do 18. storočia. Slovensko je krásna krajina, je fajn sa tu narodiť, možno aj zomrieť, ale čo s tým časom medzi tým? Žije sa tu ťažko, môže si hovoriť, kto chce, čo chce. Vnímam v politike neférovosť, korupcia je tu bežná záležitosť. Slovník sa mení, „modernizuje“, ale podstata ostáva. Napríklad už nehovoríme, že sme leniví, ale prokrastinujeme. Spoločnosť odjakživa, už od prvotnopospolnej spoločnosti, vnímame vertikálne a je hrozné, ako negatívne zlo presakuje zhora do nižších sfér, ako sú dnes groteskne deformovaní ministri, riaditelia, ľudia na riadiacich postoch. A je strašné, že keď sa pozrú do zrkadla, vidia sa normálne. V takej krajine je ťažko žiť.

Materiálne sa nemám zle, lebo som 52 rokov pracoval šestnásť hodín denne. Ohovárali ma, že sa vozím v drahých autách... Áno, ale ja som nechodil o štvrtej domov. Išiel som z mojej firmy, ktorá zamestnávala v istom období aj 150 ľudí, na filmovú či divadelnú skúšku, potom na predstavenie a z predstavenia opäť do firmy. Aj ma to zodralo, čo mi neprekáža, tak to skrátka bolo. Teraz rozmýšľam, čo dobré by som povedal na margo toho, čo ste sa pýtali...

Niečo dobré sa predsa len dá povedať. Kedysi sa slovo LGBTI+ komunita ani nahlas nevyslovovalo, je to tak?

Neposunulo sa to nikam. Nenávisť je tu rovnaká. Rozdiel je možno v tom, že mladá generácia LGBTI+ ľudí sa tvári, že im to neprekáža – obliekajú sa, ako chcú, správajú sa, ako chcú, čo v konečnom dôsledku tej komunite škodí. Spoločnosť totiž vníma tie extrémne prípady, keď určití jednotlivci považujú za vtipné alebo vzrušujúce prezliecť sa na verejnosti za ženu, nosiť vysoké podpätky a boa. V tej komunite sú tisíce ľudí, o ktorých by nikto nepovedal, že majú túto orientáciu. Sú to profesori, riaditelia inštitúcií, výskumníci, umelci, lekári, ktorí zachraňujú životy. Spoločnosť to však nevidí, pretože sa tak neprezentujú. A prečo by mali? Vy sa prezentujete intímne? Dostali ste niekedy idiotskú otázku typu: „Kedy ste si prvý raz v živote uvedomili, že ste heterosexuálna? A ako ste sa s tým vyrovnali?“

Myslíte si teda, že by sa o tejto téme nemalo hovoriť?

Dobre, že sa o tom hovorí, ale ničomu to nepomôže. Sme veľmi politicky orientovaný národ. Preto je hlavne potrebné, aby sa do funkcií, z ktorých je možné ovplyvniť správanie spoločnosti, dostali ľudia, ktorí pochopia, že keď má niekto inú ako heterosexuálnu orientáciu, nie je to jeho rozmar, jeho voľba, že si niečo zmyslel, aby bol zaujímavý. Týmto by som to uzavrel.

V apríli ste oslavovali okrúhle narodeniny. Čím dnes žijete?

Stále ma baví práca. V JOJ-ke aktuálne účinkujem v seriáli Nemocnica, je to pre mňa darček od režiséra, štábu, hereckých partnerov. Občas hrám aj v divadle. Ale hlavne ma baví môj vlastný život, prostredie, v ktorom žijem. Milujem svoj domov, je pre mňa alfou a omegou, azylom, bublinou, do ktorej neprenikne nič. Nie každý má to šťastie. Milujem svoju záhradu s krásnou atmosférou, ktorá je reflexiou mojej osoby. Nemusím z môjho domu vyjsť týždne, cítim sa tam vynikajúco. Okrem toho milujem literatúru, veľmi veľa čítam a od tínedžerských čias milujem vážnu hudbu. Tieto dve umelecké vetvy ma držia pri živote. A tiež aj blízke vzťahy, ale do toho nikoho nič.

Je dôležité mať sa s kým pozhovárať, smiať alebo požalovať sa, deliť sa o dobré aj zlé...

Určite áno. Ale nemám okolo seba veľa ľudí, som totiž prieberčivý, ješitný aj namyslený, poživačný, gurmán... Na druhej strane, nebudem sa búchať do pŕs, ale keď sa dá, tak pomôžem.

Čo je pre vás vo vzťahu s iným človekom dôležité?

Dávate mi otázku, na ktorú by filozof Friedrich Nietzsche odpovedal celou knihou.

Vy ste umelec, majster slova, určite to dokážete zhutniť.

Čo je dôležité? Mám štyridsaťročné priateľstvá, keď sa aj rok nevidíme, ale keď sa stretneme alebo si telefonujeme, tak pokračujeme v rozhovore, akoby tam bola čiarka na konci. Mám jednu vlastnosť, ktorú mi môže veľa ľudí závidieť, ale pracoval som na nej desaťročia.

Aká je to vlastnosť?

Emocionálne mnou absolútne nepohnú veci, ktoré neviem ovplyvniť. Ak viem o niečom, čo v nejakej kritickej situácii pomôže, rád to urobím, nezaváham. To nie sú „kecy“. Ale keď niečo odo mňa absolútne nezávisí, nebudem sa zožierať a zodierať. Viem, ako beží svet, informujem sa, študujem, čítam, snažím sa vytvoriť si na veci názor, ale zbytočne sa neničím. A verte mi, že by bolo dosť toho, čo by som teraz mohol vymenovať, čo mi v živote aj urobilo dobre, ale čo bolo aj nefér. Ale aj ja som určite nevedome ublížil pár ľuďom. Tomu sa nevyhnete, keď máte nejakú funkciu. Keď sa napríklad musíte rozhodnúť medzi dvoma herečkami, pre jednu ste vždy ten, na koho má ťažké srdce. Ale ja už tieto veci naozaj neriešim. Mňa zaujíma, či mi dozreli paradajky, či mám šťastných psov, či niekto z ľudí okolo mňa niečo nepotrebuje.

Oslavovali ste tento rok okrúhle narodeniny. Aká bola oslava?

Nič špeciálne. Vždy dvakrát do roka robím posedenie, ktoré volám Vítanie jari. Zavolám si ľudí, ktorých poznám od detstva, s ktorými mám dobré vzťahy. Pozhovárame sa, dobre im navarím. Zdedil som v tomto talent po mojej mame. Samozrejme, má to aj dôsledky – čím lepšie varím, tým som ťažší. Ale v tomto veku to už nemusím riešiť. Časy, keď som chcel byť mladý a krásny, sú už dávno za nami.

Viete, kto povedal, že staroba je nádherná jeseň života, bol totálny idiot alebo veľmi mladý človek, pretože to tak nie je. Na druhej strane, vek dáva úžasnú slobodu. Ja sa nebojím, že dostanem výpoveď, je mi to jedno. Už som voči mnohým veciam imúnny.

Nechýba vám predsa len akčnosť života herca a podnikateľa, ktorý ste viedli v 90. rokoch?

V roku 1990 som založil najväčší butik v Bratislave, rozšírili sme sa aj na západné a stredné Slovensko. Operný spevák a herec sa popri umení učil komunikovať so zahraničnými firmami po nemecky, riešiť dovoz, vývoz, naučil sa, čo je bavlna a čo vlizelín, nite a gombíky... Po smrti mojej sestry, ktorá zahynula pri havárii, som riešil aj predaj kozmetiky, od roku 1993 som podnikal v gastronómii. Boli to vzrušujúce časy, ale aj nepríjemné, lebo 90. roky majú aj dnes zvláštnu pachuť. Zažil som politikov, ktorí mi odkázali, aby som opustil obchodný priestor, lebo ma odtiaľ dajú vystrieľať. Zažil som všeličo, mal som úspech, nemôžem sa sťažovať. Nehanbím sa za svoj život.