My ženy máme tendenciu vidieť na sebe hlavne svoje nedostatky. Vedeli by ste vymenovať nejaké silné stránky, ktoré máte na sebe vyslovene rada?
Keď sa tak o tom zamýšľam, mnohé moje fakt silné stránky mi paradoxne občas skôr zbytočne sťažujú život. Ako napríklad precíznosť, pracovitosť, dochvíľnosť, silný pocit zodpovednosti... Ale mám schopnosť, ktorú vnímam ako naozaj dobrú. Naučila som sa byť šťastná aj sama. Môže to znieť divne, ale vedieť sa tešiť aj z momentov samoty a ticha je podľa mňa veľmi dôležité. Prečítať si knihu, ísť sama na dobrú večeru, do divadla, kúpiť si len tak kvety, robiť si drobné radosti a nečakať na niekoho, kto to urobí za nás. Keď prevezmeme plnú zodpovednosť za svoje šťastie, začne do nášho života prúdiť zo všetkých strán.
Aké vlastnosti, naopak, hľadáte v ľuďoch, ktorých si takpovediac púšťate do života? V zmysle partner, blízki kamaráti?
Vážim si úprimnosť, korektnosť, poctivosť, láskavosť, prajnosť. Hovorí sa, že ľudia, ktorými sa najčastejšie obklopujeme, odrážajú mnohé z nás samotných. A môžu byť aj silným ukazovateľom, kde sa vo svojom živote nachádzame. Sú naším zrkadlom. A naozaj to platí. Prirodzene sa zákonom príťažlivosti k nášmu životu pripájajú a zase odpájajú.
Už nie je tajomstvo, že ste sa pred časom vydali. Čím vás manžel Robert zaujal?
Robert každého hneď odzbrojí svojou otvorenosťou, humorom a priateľskou povahou. Je láskavý, múdry, charizmatický, usmievavý, pozorný, starostlivý. Veľmi veľa sa spolu smejeme, máme množstvo spoločných koníčkov a tém na nekonečné rozhovory. Milujem tú pohodu, ktorú spolu máme. Stačí nám balkón, gramofón, fľaša vína a sme tí najšťastnejší ľudia na svete. (Smiech.)
Často sa na začiatku vzťahu hovorí, že „preskočila iskra“. Bolo to tak aj u vás alebo išlo o postupný prerod kamarátstva v niečo hlbšie?
Druhý prípad je náš. Spojila nás hudba a piesne pani Hegerovej, čo je vlastne samo osebe krásne a výnimočné. Vďaka Petrovi Maláskovi som spievala na koncerte v pražskom Karlíne, ktorý bol venovaný práve Haničke. Od toho koncertu sme začali viesť tie naše dlhé a nekonečné rozhovory, aj keď som bola späť na Slovensku. Sama som sa čudovala, ako je možné, že si tak rozumieme. Robert už vtedy hovoril, veď my sme úplne rovnaké povahy! V tom čase som to brala ako jeho „baličský trik“. Dnes musím uznať, že to tak naozaj je. Asi nikto mi nikdy tak nerozumel ako Robert. Pri ňom naozaj môžem byť sama sebou.
Váš manžel je hudobník. Vnímate navzájom svoje kariéry? Chodievate na jeho koncerty, on na vaše predstavenia?
Áno, samozrejme. A som za tento náš spoločný svet veľmi vďačná. Pre partnera mimo našej brandže je často naozaj ťažké pochopiť naše fungovanie. Nekonečné trénovanie, študovanie, čas na skúškach, v divadle, na koncertoch, či je víkend alebo sviatok… Ja som Dana Bártu a Illustratospheru, kde hrá Robert, s úžasom počúvala už dávno, Robert si „moju kariéru“ musel googliť na internete. (Smiech.) Mala som tú česť absolvovať už aj koncerty s chlapcami z J.A.R a musím povedať, že veľmi fandím Robertovmu džezovému triu, ktoré je podľa mňa naozaj výnimočné. V našom umeleckom duu Balzar-Lieskovských je on ten skutočne známy, vynikajúci profík a top hráč uznávaný doma aj v zahraničí. No pristupuje k môjmu povolaniu s rovnakou vážnosťou a úctou. Chodí na moje predstavenia a prežíva so mnou všetky neistoty a ťažkosti spojené s každým novým projektom.
Hovorievate si navzájom aj konštruktívnu kritiku? Pýtate si názor na profesionálne záležitosti, v ktorých si nie ste úplne istá?
Určite áno. Dôverujeme si a vieme, že veci cítime rovnako. Preto je pre nás objektívny pohľad toho druhého zvonka veľmi dôležitý. Nemusíme si zbytočne vysvetľovať mnohé veci. Obaja čelíme tlaku a očakávaniu zvonka, ale vlastne aj zvnútra, od nás samotných. Sme v niečom, ako to my nazývame, úplne rovnakí pacienti. (Smiech.) No aj vďaka tomu sa vieme navzájom upokojiť, usmerniť alebo si, na druhej strane, úprimne povedať, keď veci napríklad zbytočne riešime.
