Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Pre Alenu Heribanovú je Viedeň srdcovou záležitosťou. Prežila v nej intenzívnych šesť rokov ako riaditeľka Slovenského inštitútu a ešte predtým tam študovali obe jej dcéry. Aj ona preto s hrôzou&nbsp; nedávno sledovala teroristický útok prívržencov islamského štátu, pri ktorom zomreli nevinní ľudia. „Viedeň milujem. Je to priateľské mesto, v ktorom sa mi dobre pracovalo, ale aj žilo. Denne som sa vozila metrom, chodila jej uličkami, starými parkmi, bola som ,štamgastom‘ vychýrených kaviarní a krčmičiek s dobrým vínom a so šnicľami. A ešte predtým som roky cestovala do Viedne aspoň raz týždenne kvôli Tamarke a Babsy. Bola som členkou celoškolskej rodičovskej rady, ktorá ovplyvňovala chod školy. Za tie roky som si tam vybudovala sieť priateľov, známych, spolupracovníkov,“ hovorí.

Čo vám prebehlo ako prvé hlavou, keď ste počuli správy o tragédii?

- Bola som v šoku aj preto, že sa jeden z útokov odohral neďaleko synagógy. Aj v židovskej komunite mám veľa známych, napríklad priateľský vzťah s riaditeľkou Židovského múzea, ktorá bola tiež v minulosti televíznou moderátorkou. Inštalovali sme veľa výstav, podujatí. Ale blízko je aj samotný Slovenský inštitút, takže som si hneď predstavila mojich známych a priateľov, našťastie, nikto nebol ani zranený. Ale už pár dní pred osudným pondelkom som registrovala v médiách náznaky agresie.

Stále sledujem ORF, takže som videla ako islamisti zaútočili na kostol, kde demolovali nábytok, a potom zasa z&nbsp;Dómu svätého Štefana museli vyviesť Afganca. Kopal do lavíc a kričal na modliacich sa ľudí. Viedeň je kozmopolitné mesto, žije v ňom veľa cudzincov, ktorí majú dobré podmienky na život, preto ma vždy bolí, keď niekto šíri nenávisť a strach.

Sympatické je, že rakúske médiá šírili správu o tom, ako dvaja tureckí zápasníci MMA žijúci v Rakúsku pomáhali pri útoku ľuďom aj polícii...

- Určite. A práve preto, že vždy ide o ľudí, v takýchto prípadoch treba pomenovať jednotlivcov – teroristov, netreba negatívny pocit prenášať na celú komunitu moslimov. Z detstva si pamätám spomienky môjho otca. Pôsobil ako letecký inžinier v Iraku, Líbyi, Egypte... Vždy sa vracal s&nbsp;príjemnými, peknými zážitkami, a vždy si našiel priateľov.

Aj ja osobne poznám viacero úžasných ľudí z moslimského sveta, ktorí ma obohatili svojou charizmou. V relácii Anjeli strážni som mala skvelú afganskú herečku Sahru Karimi, ktorá emigrovala na Slovensko, či spisovateľku Emire Khidayer s irackými koreňmi. V minulosti som mala viac ponúk moderovať podujatia arabsko-nemeckej obchodnej komory v rôznych arabských štátoch, vždy to boli skvelé spolupráce. Napriek tomu nesmieme zatvárať oči nad tým, že pribúda radikálov, a musíme ich krutosti odsúdiť.

Dotkla sa vás agresia aj inak ako prostredníctvom televízie? Vždy ste sa cítili bezpečne?

- Mám jeden zážitok, pri ktorom som pocítila nevraživosť. V jednom z arabských emirátov počas dovolenky som si chcela prisadnúť na lavičku k miestnej rodine. Bola som veľmi unavená, lavička bola dostatočne veľká. Hneď ako som si vypýtala dovolenie a prisadla si, oni okamžite vstali a odišli. Zamrzelo ma to. Na druhej strane, pri návšteve Slovenska by sme možno mali podobný zážitok. Aj keď mám pocit, že sme ako národ čoraz tolerantnejší, ľudia sú rôzni.

Váš partner, Konrád Kreuzer, je nemecký manažér, takisto svetobežník. Sú udalosti, ako je viedenský útok, pre vás spoločnou témou?

- Áno. Obaja sme boli šokovaní a dlho sme sa o tom zhovárali. Vo Viedni doteraz pôsobí pracovne, takže tiež hneď volal priateľom a zisťoval, či sa im nič nestalo. Napokon od detstva sme chodievali do Piešťan, kde je kopa ľudí z arabského sveta, s ktorými sme si večer sadli do kaviarne. Žiaľ, to, čo sa stalo vo Viedni, vyvoláva opäť podvedomé obavy...

Takže do Viedne si na kávu teraz neodskočíte nielen kvôli koronavírusu...

- Nie je to možné. Mali sme aj lístky na predstavenie do Viedenskej štátnej opery, ktoré bolo pred dvoma týždňami, deň pred rakúskym lockdownom. Pozvala nás sólistka baletu Nina Poláková, ktorá je tam hviezdou, ale už sme to nestihli. U nás bol už lockdown pár dní vyhlásený. Bolo nám to ľúto, ale žijeme tento prapodivný čas a musíme ho rešpektovať.

A ja som navyše vo vekovo ohrozenej skupine ľudí, takže chodíme len do lesa, na Kamzík a po ceste na čaj do bufetu. Náš život je teraz jednoduchý, ale pekný, chránime sa a snažíme sa užívať si to, čo sa dá. Ja sa s bratom starám aj o rodičov, ocko má 95 a maminka 86 rokov. Aj to je silná motivácia, prečo sa chrániť a snažiť sa zostať zdravý.

Hoci nemáte existenčný problém, ale situácia dolieha nejako na každého. Ako bojujete proti tomu, aby vás prevalcovalo to, čomu sa hovorí depka?

- Samozrejme, že vnímam, koľko ľudí je v existenčných problémoch, myslím na nich denne. Mám šťastie a vážim si, že nakrúcame naďalej Anjelov strážnych a rovnako ďalej moderujem na Trojke. Ale to je pár dní do mesiaca, ostatok si plánujem tak, aby som preventívne nedala priestor depke.

Ráno cvičím jogu, svojich päť Tibeťanov, každý deň zdravo varím, občas aj pečiem, stále sa skrátka motám v kuchyni, suším huby... Veľa čítam, učím sa nové slovíčka z nemčiny, pracujem v záhrade, občas postrážim vnučky, zvolám rodinu na obed alebo večeru. Ale, samozrejme, démoni občas prídu a vtedy sú poruke aj iné veci, napríklad slivovicový čaj. (Smiech.) A, samozrejme, kultúra – koncerty, divadlo... to nám veľmi chýba. My si ich aspoň púšťame v internetovej televízii.

Práve včera sme počúvali gruzínsku klaviristku Kathiu Buniatishvili. Vrelo odporúčam, má okrem talentu aj väčší sexepíl ako hociktorá hollywoodska herečka!

Ako žene, ktorá chodila do spoločnosti, vám zrejme chýba aj možnosť pekne sa nahodiť. Alebo nie?

- Nie som tepláková kráľovná. Mám dobrý pocit, keď som aj doma šik. Nechodím po kuchyni v dlhej róbe ani do lesa v lodičkách, ale ani si okrem cvičenia neoblečiem tepláky. Roky som zvyknutá nosiť aj doma šaty alebo nohavice a&nbsp;blúzku a taktiež sa aj doma ráno upraviť.

Aj keď si večer sadneme ku koncertu alebo k filmu, chcem sa cítiť dobre a pekné oblečenie k tomu patrí. Je to taká profesionálna deformácia, fungujem tak dlhé roky, vlastne aj keď som pracovala ako hlásateľka. Zvyk...

Čomu vďačíte dobrej psychickej výbave? Génom alebo výchove?

Som typické aprílové dieťa – optimistka s odhodlaním, že nič nie je nemožné... Vrodená odvaha a chuť objavovať nové veci nedovolí prepadnúť ničote. Aj môj strážny anjel ma charakterizuje ako človeka, ktorý stojí pevne ako stĺp, nech sa deje čokoľvek. Aj ja som zažila turbulencie v súkromí aj v práci, keď nás ako hlásateľky vyhodili zo dňa na deň doslova na ulicu. Nepanikárila som, počkala som, kým sa situácia utíši a príde ďalšia šanca. Po čase prišla.

A kúsok psychickej pohody mám aj výchovou, s bratom sme si podobní v sebadisciplíne, takže za veľa vďačím aj tomu, ako nás viedli rodičia. Mama učiteľka, vzdelaná, cieľavedomá žena nás vychovávala k láske, vzdelaniu, otec bol letecký inžinier, disciplinovaný a láskavý človek. Taký aj ostal. Nikdy nás nenechal roztápať sa v žiali, učil nás pozrieť sa na veci zhora a zdôrazňoval najmä fakt, že na všetko je riešenie.

Predsa len, čomu neviete čeliť? Aby sme sa vrátili na začiatok – akému druhu agresie?

- Keď sa vyskytne problém, som za priamy, otvorený rozhovor. Aj keď je to niekedy kruté, treba hrať fair play. Keď cítim manipuláciu a intrigu, neviem sa v takej situácii orientovať a manévrovať. Dostávam sa do vnútornej agresivity a radšej z takého prostredia vycúvam. Viem dopredu, že tam nemôžem vyhrať ani sa dobre zorientovať a riešiť. Nedám to. Skrátka, unesiem všetko, keď ovládam pravidlá, ale v intrigánskom prostredí sa neorientujem. Vyhýbam sa mu, to je moja obrana.

Texk k foto: „Áno, je dôležité čistiť si ruky a nosiť rúško, ale treba si aj dezinfikovať hlavu od negatívnych informácií, ktoré sa na nás valia, a starať sa o dušu. Naša kultúra sa napríklad stále len učí meditáciám.“