Od rodičov ste sa úplne odstrihli?

Boli sme v kontakte, ale dlhé roky nesúhlasili s mojím zameraním. Každý telefonát sa začínal: Kedy už začneš žiť normálny život? Vlastne až pred šiestimi rokmi, keď videli, že ako som sa uchytila v Prahe spevom, tancom, influencerstvom, spoluprácou s firmami, pochopili, že v tom zahraničí má môj rómsky pôvod výhodu, že som akceptovaná, že viem zarobiť peniaze, ktoré by som inde nezarobila. Ale stále vidia, že je to zároveň veľmi náročné. Niekedy sa modlím, aby som mala prácu od pondelka do piatka od deviatej do piatej, ale nevymenila by som to.

K spevu, bez ktorého dnes už nemôžete žiť, vás postrčila náhoda...

Áno. Iveta z Trebišova vlastne nie je moja prvá rola. Hrala som aj v seriáli Panelák dcéru Reného Štúra, ktorý bol v úlohe rómskeho robotníka. Scenárista Andy Kraus prišiel raz s nápadom, že budem speváčka. Nikdy som nespievala, bála som sa toho. On len kývol rukou, urobil kasting, zohnal ďalšie tri dievčatá, ktoré už dlho spievali, a vznikla skupina Forsomeone. Náhodne sa teda prišlo v seriáli na to, že mám hlas aj sluch. (Smiech.) Potom nás poslali do šou Česko-Slovensko má talent, bolo to moje úplne prvé spevácke vystúpenie. Mali sme dobrý ohlas, ale Slovensko nebolo pripravené mať takúto štvorčlennú formáciu. Každé vystúpenie bolo náročné psychicky, fyzicky, finančne aj technicky, dievčatá ešte študovali, ja som už pracovala... Škoda, nakoniec to upadlo. Ale hudbe som sa neprestala venovať.

Čo vás primalo posunúť sa do Prahy?

Do Česka ma vlastne vyhnala mediálna kauza okolo relácie Koleso šťastia. Moderoval ju vtedy Lukáš Adamec a ja som dostala možnosť robiť asistentku. Riadila som sa pokynmi režiséra, ale ľuďom to nesadlo. Prvý raz v živote som sa stretla s označeniami „Cigánka v priamom prenose“, „Vyzerá ako k..va“, „Je oblečená ako prostitútka“, „Zbláznila sa“. Nikto v médiách ma nemal rád, bulvár sa do mňa pustil. Ja som však nikomu neublížila, len som bola v televízii trochu veselšia, ako sú ľudia zvyknutí. Mala som traumu z tej nenávisti. Veď osem rokov som tancovala, spievala, pracovala na sebe, neurobila som nič zlé a ľudia si našli jednu nevydarenú vec. Tak som sa zbalila a odišla do Prahy. A vidíte, na niečo to bolo dobré...

Cítite sa v Česku lepšie?

V Česku, minimálne v Prahe, je život príjemný, hlavne je to prajnejšie a diverzitnejšie prostredie. Tam je veľkou výhodou byť tmavá a je jedno, či som Rómka, černoška alebo Ázijčanka, Česi to majú radi. Doslova sa tam v módnom odbore či reklame vyžadujú aj iné národnosti. Keď som na Slovensku chcela byť súčasťou nejakej reklamy, bolo mi povedané, že nemôžem, pretože nevyzerám ako Slovenka. V Česku som sa stretla s opakom: Jasne, nevyzeraj ako Češka, buď Indka, Brazílčanka, Rómka, Pakistanka... Aj na Slovensku sme sa už posunuli, v reklame vidieť tmavšiu pleť, ale ide to oveľa pomalšie. Keď som prišla do Prahy, dva roky som sa dávala dokopy, mala som pauzu, ale potom som sa nadýchla, začala učiť tanec, vydala debutový album a stále sa teším z dobrých ohlasov, z príležitostí a z toho, že si moju prácu ľudia vážia.

Možno aj na Slovensku by ste boli akceptovanejšia, keby ste povedali, že máte iránsky pôvod...

Ešte pred dvoma rokmi by som povedala, že aj áno, ale momentálne vnímam situáciu na Slovensku napätú, ľudia stavajú steny voči komukoľvek, kto je iný. Stále sa stretávam s tým, že keď poviem, že som Rómka, vidím prekvapenie a reakciu: „Tak ale vy vôbec nevyzeráte ako Rómka!“ A ja sa pýtam: „A ako vyzerá Rómka?“ Chápem, že ľudia majú Rómov zafixovaných len v osadách, špinavých, ale to nie je globálne pravda. Vnímam, že rómska otázka je dnes na Slovensku tou najposlednejšou, teraz sú oveľa „nebezpečnejšie“ iné skupiny, napríklad LGBTI ľudia či utečenci. Otázkou je, kedy budú Rómovia opäť N1°. Ale ako vravím, so svojím pôvodom nemám problém.

Myslí si, že sú Slováci rasisti? Čítajte na nasledujúcej strane.