Životný príbeh Alžbety Ferencovej je ako z filmu a tiež dôkazom, že aj nepríjemné veci môžu v konečnom dôsledku znamenať pozitívum. Pred rokmi ju zo Slovenska vyhnala nenávisť, domov aj lásku našla v Prahe, kde ju dnes živí spev a modeling a vystupuje pod menom Zea. Jej tvár a meno sa na Slovensku momentálne spája s minisériou Iveta z Trebišova, ktorá vzbudila rozruch aj vášne.

Ako ste sa ocitli v seriáli Iveta?

Nebola som v žiadnej databáze hercov, bolo to o šťastí. Ľudia, ktorí robili kasting, si ma zrejme pamätali cez šou Česko-Slovensko má talent. No a keďže som z východného Slovenska, som Rómka, spievam, tancujem a bola som aj na súťaži miss, tak som zapadla do konceptu. Zabralo zrejme aj video vo východniarčine, ktoré som poslala potom, ako ma oslovili. Keď sa mi ozvali, bola som prekvapená, neverila som. Prvý, komu som zavolala, bol môj priateľ (český raper a producent Paulie Garand, pozn. red.), ktorý je veľký obdivovateľ režiséra Jana Hřebejka a rozumie sa aj filmu. Jeho reakcia bola nadšená: To musíš vziať!

Rozmýšľali ste dlho?

Dlho nie. Som síce veľmi sebareflexívny človek a uvedomujem si, že nie som herečka. Ale sadla téma, nebolo to nič, čo by bolo mimo môjho presvedčenia, tak som sa rada pridala do tímu. Scenárista Ivety Petr Kolečko mal s podobnou témou v Česku veľký úspech so seriálom Most! Malo to mať podobný nádych aj u nás, ale myslím, že Slováci sú menej otvorení ako Česi, takže scenár sa niekedy musel upravovať. Iveta mala byť oveľa drzejšia, oveľa chlapčenskejšia. Keď som čítala scenár, mala som pocit, že sa ten príbeh podobá na môj. Aj ja som odišla z východu, bola som rebel, odvrávala rodičom... Ale hlavne seriál nie je prvoplánový, ani správanie postáv nie je predvídateľné, je tam hlbšia linka medziľudských vzťahov a potreby nežiť v klamstve.

Prečo ste odišli z východu?

Bolo to podobné ako u seriálovej Ivety. Ja som mala ťažší vzťah s rodičmi, ktorí nepodporovali moju umeleckú cestu. Dnes už chápem ich myslenie, pretože Rómka, ktorá tancuje a spieva, nie je nič neočakávané ani zvláštne. Chápem, že sa báli, že to nemá žiadnu budúcnosť. Preto mi síce nič striktne nezakazovali, ale podporu som nemala.

Stretli ste sa v detstve s negatívnou skúsenosťou?

Myslím, že s takým kategorizovaním. Moja mama je učiteľka, otec celý život fyzicky pracoval. Na zá­kladnej škole som bola jediná Rómka v celom ročníku. Moju školu som milovala, mala som skvelých spolužiakov. Boli to deti podnikateľov, zubárov, právnikov... S odstupom času chápem postoj rodičov, aj keď ma to mrzí, lebo keby ma podporovali v tanci a hudbe skôr, mohla som byť oveľa ďalej. Ale všetko má nejakú cestu. Z domu som odišla v sedemnástich, chcela som sa riadiť sama sebou, žiť svoj sen... V odchode mi pomohla náhoda. Toľko som snívala o samostatnosti, až sa som sa prihlásila na kasting Miss Universe v Prešove a uspela som. Na finále, ktoré bolo v Bratislave, som už mala osemnásť. Stala som sa Miss Sympatia a to mi otvorilo cestu. Doma som si vymyslela, že ma zmluva zaväzuje žiť v Bratislave... (Úsmev.)

Mali ste čerstvých osemnásť. Kto vám pomohol na začiatku?

Vždy som mala šťastie na dobrých ľudí, chvalabohu, jeden z hlavných choreografov Miss Universe Mário Lopez ma hneď pozval do svojej tanečnej skupiny Sabrosura. Mala som teda prácu a našla som už len bývanie. Prvé roky som len pretancovala, učila som v škôlke, chodila na vystúpenia... Nadrela som sa, takmer som sa utancovala k smrti a teraz v tridsiatke to pociťujem. Niektorí lekári mi hovoria: To je ten životný štýl, ktorý ste mali od osemnástich do dvadsaťpäťky.

Čo ju vyhnalo zo Slovenska? Čítajte na nasledujúcej strane.