Vlani 24. februára zaútočila Ruská federácia na susednú Ukrajinu a&nbsp;rozpútala najväčší vojenský konflikt v&nbsp;Európe od skončenia druhej svetovej vojny. Nemá konca a&nbsp;jeho kruté dôsledky chodia mapovať mnohí novinári. Medzi nimi aj ostrieľaný reportér televízie JOJ Rastislav Striško, ktorý Šarmu exkluzívne opísal, ako to v&nbsp;krajine vyzerá po roku vyzerá. Prečo ste sa rozhodli ísť robiť reportáže na Ukrajinu?

Rozhodnutie to ani nebolo. Je to skôr nevyhnutnosť novinárskej práce, jej podstata. V&nbsp;Európe je vojna, je za hranicou Slovenska a&nbsp;neviem si predstaviť, že ako reportér ostanem doma a&nbsp;budem vojnu sledovať z&nbsp;agentúr a&nbsp;televízie. Ak by sme boli vo vojne, chcel by som, aby boli u&nbsp;nás novinári z&nbsp;celého sveta a&nbsp;informovali o&nbsp;tom, čo sa u&nbsp;nás deje. Ako reagovala vaša rodina a&nbsp;priatelia? Odhováral vás niekto?

Moja rodina moju prácu vníma ako dôležitú a&nbsp;mám podporu. Osudy a&nbsp;príbehy ľudí sú pre mňa veľmi dôležité. Aj moja rodina, samozrejme. Mám úžasnú manželku. Deti, moji rodičia, svokrovci, sestra sú perfektní. S&nbsp;priateľmi nekonzultujem, čo idem robiť. Museli ste sa nejako špeciálne pripraviť?

Zariadiť si vojenskú akreditáciu od Ozbrojených síl Ukrajiny, to je nevyhnutnosť. Ochranné pomôcky, silné nabíjačky na mobily, mikrofóny, batérie, svetlá ku kamere, rôzne káble. Všetko, aby som mohol pracovať a&nbsp;strihať reportáže v&nbsp;daždi, v&nbsp;blate, na poli, v&nbsp;lese, aute, pivnici, v&nbsp;zákope...

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Čo ste si zbalili so sebou?

Mám zbalené tak, aby som prežil aj vonku či v&nbsp;aute celé dni, ak treba. Vždy mám vlastné spravodajské auto, v&nbsp;ktorom niekedy musím prespať. Štyri 25-litrové bandasky na naftu, maskovaciu sieť na auto, pásky na označenie PRESS, ak zvážim, že treba auto polepiť. Samozrejme, súpravu prvej pomoci a&nbsp;taktické škrtidlá, tzv. turniket, trojlitrovú bandasku vody, hygienické potreby. Jedlo riešim na mieste. Dostala vopred nejaký tréning aj vaša psychika?

Prácu robím už 20 rokov. Psychiku mám, dúfam, už dávno pripravenú takmer na všetko. Zažil som veľa náročných situácií, poznám sa v&nbsp;rôznych situáciách. Viem, ako reagujem pri výstupe na 160 metrov vysoký komín bez istenia alebo pri stovkách exhumovaných tiel z&nbsp;masových hrobov, keď pár metrov odo mňa dopadajú granáty... Zatiaľ som všetky situácie zvládol zo psychickej stránky dobre. Rátali ste s&nbsp;možnosťou, že sa už z&nbsp;krajiny zmietanej vojnou nevrátite?

S&nbsp;tým nerátam. Musím sa vždy vrátiť. Je to rozkaz od manželky aj od môjho šéfa Rolanda Kubinu. (Úsmev.) Aké bezpečnostné opatrenia ste prijali, aby sa nič také nestalo?

Stať sa môže všetko. Ale môj šéfredaktor musí vedieť, kde som, má telefónne čísla na osoby, s&nbsp;ktorými v&nbsp;tom čase pracujem. Vie, kde budem spať, kam sa presuniem. To je minimum. Keďže pracujem aj pri vojakoch na frontovej línii, tam je veľa ďalších vecí, plánovania a&nbsp;zvažovania všetkých za a&nbsp;proti. Bezhlavo nikdy neriskujem. Musím pracovať a&nbsp;prinášať komplexné príbehy vojny. Na frontových líniách sa pracuje inak, je to náročný proces plánovania, veľkého množstva telefonátov, kontaktov, pokusov, čakania, náhod. Snažím sa pracovať čo najbezpečnejšie a&nbsp;dodržiavať pravidlá pri práci v&nbsp;nebezpečnom prostredí. 

Bolo ťažké prehovárať ľudí, aby vám rozpovedali svoje bolestivé príbehy?

Ľudia v&nbsp;oblastiach bojov chcú hovoriť. Sú radi, keď prídeme. Aj v&nbsp;rusky hovoriacich oblastiach Ukrajiny. Cítia, že sa o&nbsp;nich aspoň svet zaujíma. Preto tam zostávam dlhšie, aby mi povedali svoje skutočné pocity. Musia mi dôverovať a&nbsp;otvoriť sa. Keď ste s&nbsp;nimi dlhšie, povedia vám veľa. Na Donbase je to iné. To je iná Ukrajina ako v&nbsp;Kyjeve či na západe v&nbsp;Ľvove. Tam musíte s&nbsp;ľuďmi ostať dni, aby videli, že sa môžu rozhovoriť. To sú zmiešané ruskojazyčné oblasti s&nbsp;ukrajinskými, mnohí ľudia tam vnímajú ruskú agresiu rôzne. Tí ľudia žijú veľmi ťažko, už deväť rokov vo vojne. Mnohí už veria, že im Rusko žiadny lepší život neprinesie. To isté dnes počúvate aj v&nbsp;Chersone. Mnohí proruskí obyvatelia okupovaných ukrajinských oblastí už zrejme uverili, že invázia znamená v&nbsp;podaní Ruska spálenú zem a&nbsp;žiadne oslobodzovanie Charkova, Donbasu, Chersonu atď. Ich zničené domy, životy, mŕtvi príbuzní, priatelia, susedia ich o&nbsp;tom presviedčajú denne. Žiadny lepší život im okupácia nepriniesla.

Keď som v&nbsp;Doneckej oblasti pri meste Siversk na okraji pri frontovej línie stretol 80-ročnú starkú. Bolo to skoro ráno, keď sa začalo silné bombardovanie. Chodil som tadiaľ denne na líniu. Posadila sa v&nbsp;ruinách zničenej benzínky na obrubník. Bolo to už takmer v&nbsp;poli. Všade horelo, prach a&nbsp;dym po výbuchoch granátov. Dobehol som za ňou, aby som ju odtiaľ zobral preč, ale nakoniec som s&nbsp;ňou ostal asi hodinu. Pokojne mi povedala, že nikam nejde. Vie, že Rusi sú od nás menej ako dva kilometre, ale ona tam má dom. V&nbsp;tom malom majeri už nebol nikto, ani len psy. Ona čakala, že prídu ukrajinskí vojaci porozprávať sa s&nbsp;ňou ako každý deň. Povedal som jej, že dnes už neprídu. Že opúšťajú pozície, evakuujú sa. Ona, že určite neviem, čo hovorím. A&nbsp;že 300 metrov od nás, na cintoríne má celú rodinu, nemá kam ísť. Vtom som pozrel smerom k&nbsp;cintorínu a&nbsp;v&nbsp;prachu som uvidel siluety ruských vojakov. Celá útočná skupina naskakovala do obrneného transportéra, ktorý po nich prišiel. Čakali ukrytí práve v&nbsp;tom malom cintoríne medzi hrobmi. Bola to strašná realita vojny. Starká bola Ukrajinka a&nbsp;bola na to veľmi hrdá. Hoci nič nechcela, dal som jej aspoň jedlo a&nbsp;odišiel som. 

Aký pocit vo vás Ukrajinci zanechali? Sú stále odhodlaní bojovať za vlasť alebo cítiť z&nbsp;ich strany aj rezignáciu?

Na Donbase som stretol veľa takých, ktorí už neriešia, kto vojnu vyhrá, je im to jedno. Chcú len, nech vojnu niekto ukončí a&nbsp;nebudú žiť denne bombardovaní granátmi či raketami. Tam sú ľudia vyčerpaní, unavení a&nbsp;už zúfalí. Nestretol som nikoho, kto mi povedal, že chce, aby Ukrajina kapitulovala alebo sa s&nbsp;Ruskom dohodla. Je náročné vedieť, že obetiam ruského teroru nemôžete pomôcť trebárs tým, že ich vezmete do bezpečia na Slovensko?

Už len to, že sme tam a&nbsp;informujem o&nbsp;ich utrpení, im pomáha, lebo vedia, že v&nbsp;tom nie sú sami. Môžem im pomôcť však aj inak. Zorganizovať evakuáciu, zohnať ubytovanie v&nbsp;bezpečí, lekársku pomoc v&nbsp;inej časti Ukrajiny... Vo vojne pomáhaš všetkým, čím vieš. Zdieľaš kontakty, nápady, informácie. Len málo ľudí pozdĺž frontových línií ma však požiadalo o&nbsp;pomoc s&nbsp;útočiskom za hranicami Ukrajiny. Sú to hrdí, odvážni, odhodlaní ľudia. Ak niečo žiadajú, tak určite lieky, batérie do rádií, svietiace baterky, základné veci na prežitie. Boli ste aj pri masových hroboch. Čo to s&nbsp;vami urobilo?

To by nikdy nikto nemal zažiť, také strašné veci by sa nemali vôbec diať. Bolo tam neznesiteľné ticho napriek tomu, že pri exhumáciách pracovalo veľa ľudí. V&nbsp;Izjume som bol takmer od začiatku, keď začali otvárať hroby. Stovky hrobov. Pohľad na každé mŕtve telo, na ktoré som pozrel, mi odkrýval nový a&nbsp;strašný príbeh konkrétnej obete vojny. Desila ma predstava rozsahu exhumácie. V&nbsp; priestore izjumského lesa sa mŕtvi s&nbsp;nami rozprávali a&nbsp;my sme urobili, čo bolo potrebné. Nemám z&nbsp;tej skúsenosti nočné mory.

Dalo vám to niečo aj do života? Nejaké poznanie či zmenu priorít?

Každá skúsenosť ťa formuje. Vo vojnovej zóne si uvedomujem veľmi intenzívne peklo vojny a&nbsp;ako je blízko k&nbsp;nám. Upevňuje moje presvedčenie o&nbsp;nevyhnutnosti navzájom si pomáhať a&nbsp;vážiť si človek človeka. A&nbsp;to bezhranične. Ako ste na Ukrajine fungovali? Bývali ste v&nbsp;hoteloch a&nbsp;jedli v&nbsp;otvorených reštauráciách?

Ubytovanie nie je problém. Ukrajinci sú moderní, kreatívni a&nbsp;podnikaví ľudia. Majú mnoho ponúk na prenájom bytov, niekde funguje hotel aj tam, kde nefungujú iné bežné veci. Aj na Donbase sa dá ubytovať a&nbsp;najesť niekde v&nbsp;stánku pri ceste, v&nbsp;malých potravinách, kdekoľvek. Zásadná vec, ktorú stále riešim, je nafta. Keď mám naftu, som mobilný a&nbsp;dokážem prespať aj v&nbsp;aute. Auto je luxusná vec, ktorú na Ukrajine mám. V&nbsp;Bachmute som napríklad spal v&nbsp;malom hoteli. Keď nám skoro ráno dopadla pri hoteli raketa, zhodilo ma z&nbsp;postele. V&nbsp;ten večer sme už s&nbsp;kamarátom prespali v&nbsp;požičanom zatuchnutom byte bez okien. Smrdel ako potkanie hniezdo, ale bolo to najlepšie ubytko v&nbsp;Bachmute, ktoré sme mali. Požičala nám ho pani, o&nbsp;ktorej sme robili príbeh. Bol to byt po jej rodičoch. Ani neviem, či ešte existuje. Nina so synom ušli z&nbsp;Bachmutu o&nbsp;týždeň neskôr.

Ocitli ste sa aj v&nbsp;životu nebezpečnej situácii?

Robil som si žarty, že keď som nakrúcal na frontových líniách v&nbsp;Doneckej oblasti, niektoré dni sme sa viac plazili, ako chodili. Keď Rusi zbombardovali bytový dom v&nbsp;Časiv Jar pri Bachmute, práve som nakrúcal črepiny z&nbsp;rakety. Keď nad nami preletela ruská stíhačka, všetci sme sa hodili na zem. Ale útok už nepokračoval. Nebezpečné sú presuny priamo medzi dedinami na frontových líniách, môže vás zasiahnuť mínometná paľba. V&nbsp;Siversku sme zažívali neustále bombardovanie. Hovoril som kolegom, že sa tam nedá robiť, nieto žiť. Niekoľko ľudí tam totiž stále ostávalo... Tiež v&nbsp;Chersonskej oblasti to bolo náročné, keďže som s&nbsp;kolegom Narcisom a&nbsp;Patrikom pracoval tam, kde sa ešte novinári ani nedostali – blízko zóny dotyku bojujúcich strán. Obdivujem dobrovoľníkov. Aj tých zo Slovenska, ktorých tam je síce len pár, ale sú to už teraz hrdinovia pre to, čo robia.&nbsp; 

Aj vy ste prešli mnohými miestami,&nbsp;kde ľudia trpia. Máte nočné mory?

So spánkom nemám problémy. Všetko, čo tam zažijem, sú následne moje reportáže. Urobil som ich od februára minulého roka necelú stovku. Keď ich rozpoviem, uložím ich do dlhodobej pamäti. Žiadne mory nemajú šancu, nepotrebujem ani psychológa. Sám som si psychológom. Relaxujem, terapia je mi moja manželka, rodičia, svokrovci, káva. Čítam zaujímavé knižky, mám pár priateľov. Som na tom veľmi dobre.&nbsp;

Ako vnímate ľudí, ktorí schvaľujú ruskú agresiu na Ukrajine?

Ich konanie vychádza z&nbsp;nevedomosti. Tých, ktorí neveria ani objektívnym a&nbsp;overiteľným informáciám, je mi len ľúto. Inak ma nezaujímajú. Ak sa pýtajú, odpovedám. A&nbsp;počúvajú, tak je to dobré.

Reportér sa v&nbsp;závere roka osobne stretol aj s&nbsp;prezidentom Volodymyrom Zelenským. „Je to príjemný chlapík, ktorý bol ochotný odpovedať na každú otázku novinárov. Je to silná osobnosť. To, ako som ho vnímal pred rozhovorom, po rozhovore a&nbsp;aj dnes, presne vystihuje fotografia, na ktorej sme spolu. Podobne na mňa pôsobila aj ukrajinská generálna prokurátorka Iryna Venediktová. Stretol som sa s&nbsp;ňou ako jediný novinár zo Slovenska v&nbsp;meste Irpiň. Sú to osobnosti, s&nbsp;ktorými komunikuje celý svet. Akokoľvek sa na to kto chce pozrieť, prezident Ukrajiny a&nbsp;Ukrajinci dnes bez preháňania bojujú za budúcnosť nás všetkých a&nbsp;našu bezpečnosť. To nikto nemôže spochybniť.“