Rodičia Adely Vinczeovej majú 50. výročie sobáša: Ako sme ustáli krízy!

Rodičia Adely Vinczeovej majú 50.výročie sobáša: Ako sme ustáli krízy

Rodičia Adely Vinczeovej sa vzali pred 50 rokmi! Ich zoznámenie bolo naozaj romantické

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Dom manželov Banášovcov je vsadený do strmého svahu a&nbsp;v&nbsp;horúcom lete je na prízemí príjemný chládok. Stojíme v&nbsp;miestnosti, kde bola pôvodne malá čajovňa. Mária Banášová ju kedysi prevádzkovala s&nbsp;radosťou, ale keď už bolo neúnosné živiť ju, zavrela ju. Bez nostalgického plaču alebo pocitu prehry. V&nbsp;živote netreba ísť hystericky hlavou proti múru, ale vziať veci, aké sú, a&nbsp;pozrieť sa na to, čo sa dá urobiť inak. Aj to je jedna z&nbsp;vecí, ktorá vytvára v&nbsp;manželstve spisovateľa a&nbsp;sochárky taký balans, vďaka ktorému zvládli aj ťažšie chvíle. Mária Banášová je totiž vo vzťahu tou, ktorá vie tlmiť vášne, keď treba. A&nbsp;dokonca s&nbsp;humorom.

V&nbsp;bývalej čajovni má dnes svoj výtvarný ateliér, kde visí aj obraz Spišského hradu. Pre oboch má toto miesto osudový význam. „Príbeh nášho zoznámenia je veľmi pekný,“ hovorí Jozef Banáš. „Jedenásteho augusta 1969, dva dni po návrate z&nbsp;vtedajšieho kapitalistického západného Nemecka, som na hrade nastúpil ako vedúci medzinárodného študentského tábora. Robili sa tam archeologické vykopávky. Tam sme sa zoznámili. Mária mala vtedy šestnásť a&nbsp;pol roka, mala za sebou prvý ročník strednej školy, ja necelých dva­dsať, po lete som mal byť druhákom na vysokej škole. Pamätám si to ako dnes – prišla pani s&nbsp;prešovskou ŠPZ a&nbsp;zisťovala, kto je tam vedúci. Nechcelo sa jej veriť, že ním môžem byť ja, mal som vtedy vlasy takmer po plecia... Pani povedala: Prosím vás, dávajte mi na tú Máriu pozor. Tak na ňu dávam pozor doteraz.“ Jeho manželka reaguje: „Slovo dodržal.“

Bol to asi naozaj osud, pretože Jozef Banáš vtedy hrával volejbal a&nbsp;v&nbsp;Nemecku mu ponúkali výborné podmienky, plat a&nbsp;výhodnú zmluvu. Nemci nechápali, prečo sa vracia do Československa okupovaného sovietmi. „Nevedel som si predstaviť, že by som sa nevrátil k&nbsp;rodine. Navyše, neveril som, že okupácia potrvá dlho. Tak som pricestoval a&nbsp;o&nbsp;dva dni stretol Máriu... Ktorý pár sa môže pochváliť tým, že sa zoznámil na takom romantickom mieste?“ pýta sa. A&nbsp;kedy vedela študentka keramiky, že je to asi láska? „Keď sa končil tábor a&nbsp;Jojo sa ma opýtal, či sa stretneme aj v&nbsp;Bratislave. A&nbsp;vtedy som si uvedomila: My by sme sa mohli aj nestretnúť?“

Keďže Máriina mama nebola vzťahom nadšená, navyše mala extra prísne kritériá na ľudí a&nbsp;zvlášť na budúceho zaťa, nešlo všetko hladko. Aj preto sa čoskoro zasnúbili. „Aby moja mama vedela, že je to vážne,“ hovorí. Jozef Banáš s&nbsp;úsmevom dodáva: „Časom som ju presvedčil a&nbsp;zmierila sa.“ Neskôr dokonca žili svokrovci s&nbsp;nimi pod jednou strechou.

Požiadanie o&nbsp;ruku nebolo klasické na kolene. „Nezaznelo obradné: Vezmeš si ma? Obaja sme sa jednoducho dohodli, že sa vezmeme. Bolo to spoločné rozhodnutie. Manžel oficiálne požiadal o&nbsp;moju ruku moju mamu,“ hovorí Mária Bánášová.

Svadba bola do troch rokov od zoznámenia, sobášili sa v&nbsp;prešovskom kostole. Bol moment, ktorý im utkvel v&nbsp;pamäti? Jozef Banáš pobavene spomína: „Bol rok 1972, oddával nás rímskokatolícky farár, bývalý elektroinštalatér. Počas obradu som nemohol odtrhnúť oči od jeho sandálov, v&nbsp;ktorých mal poriadne špinavé nohy.“ Mária Banášová zhodnotila deň D vetou: „Obaja sme boli vystresovaní.“

Mladomanžel, tak ako každý mladý muž za socializmu, čoskoro musel nastúpiť na povinnú vojenčinu. Keď sa po roku vrátil, dostal od rodičov 300 korún, zbalil si kufor a&nbsp;na tretí deň odišli s&nbsp;Máriou do ubytovne v&nbsp;Starej Turej, odkiaľ ich autobus vozil do piešťanskej fabriky Chirana. „Boli tam bojové podmienky, keď som chcela vyjsť z&nbsp;izby na spoločné toalety alebo do sprchy, Jojo ma musel odprevadiť. A&nbsp;asi desať metrov od nášho okna bol cintorín, tak sme mali každú sobotu smútočnú muziku...“ hovorí. Tam Mária otehotnela. Keď o&nbsp;piatej ráno vstávala a&nbsp;posadila sa do autobusu, bez vrecúška to nešlo. „Bolo mi zle,“ usmieva sa s&nbsp;tým, že všetko sa dalo vydržať. Mali jeden druhého a&nbsp;perspektívu, že v&nbsp;Piešťanoch sa dočkajú pridelenia vlastného bytu. „V&nbsp;Bratislave sa čakalo aj 15 rokov, nefixovali sme sa na hlavné mesto, hlavne aby sme mali zázemie,“ spomína Mária Banášová.

Bytu sa dočkali, ale keď sa prchký Jozef Banáš dostal po čase v&nbsp;Chirane do sporu s&nbsp;predsedom straníckej organizácie, situáciu vyriešili tak, že v&nbsp;roku 1977 odišiel do Prahy pracovať na ministerstvo zahraničných vecí. Vedel jazyky a&nbsp;potrebovali Slovákov, aby sa zachoval predpísaný pomer dvaja Česi a&nbsp;jeden Slovák. Mária však ostala sama doma s&nbsp;dcérou Máriou. „Manžel chodil domov na víkendy. Vždy som ho čakala na piešťanskej stanici. A&nbsp;keď neprišiel, utekala som s&nbsp;plačom domov. Vtedy neboli mobily, aby mi rýchlo oznámil, že sa niečo stalo a&nbsp;nemohol prísť,“ spomína dnes s&nbsp;úsmevom.

Keď sa v&nbsp;roku 1983 Jozefovi Banášovi naskytla príležitosť pracovať na veľvyslanectve v&nbsp;Berlíne, zbalili sa a&nbsp;obaja odišli. Vlastne všetci štyria, na svete bola už aj mladšia Adela. Spisovateľ priznáva, že si s&nbsp;veľvyslancom nesadli: „Mali sme prudké spory, keďže si nenechám brnkať po nose. No a&nbsp;napätie v&nbsp;práci sa občas prejavilo aj na nejakom zvýšenom hlase doma. Moja manželka však bola vždy kľúčom k&nbsp;tlmeniu horúcich hláv. Vždy.“

Mária Banášová pridáva svoj postreh: „Vždy som mu hovorila, aby začínal od seba, aby sa na seba s&nbsp;odstupom pozrel. A&nbsp;on to aj urobil, začal byť vnímavý, učil sa trochu ustúpiť a&nbsp;priznať, že nemusí byť všetko tak, ako si myslí on.“ Potom sa obráti na manžela a&nbsp;povie: „Tam v&nbsp;Berlíne si začal písať. Priviedlo ťa to k&nbsp;premýšľaniu o&nbsp;hodnotách...“

Jozef Banáš prikývne: „Bol som taký bojovný typ, ale vďaka nej som sa začal zamýšľať. Mária je v&nbsp;našej rodine svojím spôsobom psychoterapeut, snaží sa zo mňa urobiť človeka. Ešte má na čom pracovať.“

V&nbsp;dome, ale aj v&nbsp;záhrade je množstvo originálnych sôch Márie Banášovej. Keď si ich obzeráme, manžel povie: „Moja žena je veľmi talentovaná, až mi je niekedy ľúto, že namiesto toho, aby sedela v&nbsp;ateliéri, varí, aby bol obed. Vytvára mi fantastické podmienky. Nebol by som bez nej...“

Na otázku, či nemala niekedy chuť praštiť so všetkými domácimi povinnosťami a&nbsp;venovať sa len ateliéru, Mária Banášová odpovedá: „Nie. Ja nie som veľmi ambiciózna. Nikdy som nemala pocit, že mám ujmu. To, že obriadim rodinu a&nbsp;urobím priestor pre rozvíjajúcu sa kariéru manžela, nepovažujem za ústup. Napokon, aj v&nbsp;Berlíne sa mi darilo modelovať, zoznámila som sa s&nbsp;keramikármi a&nbsp;popri deťoch som maľovala. A&nbsp;keď bola prvá príležitosť realizovať sa umelecky, manžel mi pomohol... Viete, a&nbsp;som rada, že som sa mohla venovať dcéram.“

Nezávidí ženám, ktoré musia ísť denne do práce, uniká im v&nbsp;rodine veľa vecí, detailov. „Len vďaka tomu, že som bola počas nášho berlínskeho pobytu doma, všimla som si, že staršia dcéra má problém so šikanou, a&nbsp;vyriešili sme to. Skrátka, keď sa vyskytol problém s&nbsp;hocičím, mala som čas rozmýšľať nad vecami, upratať si to a&nbsp;potom sme o&nbsp;tom mohli hovoriť. Lebo keď človek koná v&nbsp;afekte, môže všetko rozbiť,“ hovorí. Pozrie sa na manžela a&nbsp;dodá: „Je výhoda, že Banáš je otvorený, že sa vie porozprávať. Sú muži, ktorí nepovedia nič...“

Napriek tomu, že Mária Banášová dokáže mať odstup, zmysel pre humor a&nbsp;zdravý prístup k&nbsp;riešeniu problémov, nie je zo železa. Poskladala sa niekedy? „Áno, ale vždy, keď som bola sama,“ smeje sa.

Slovo rozvod u&nbsp;Banášovcov za päťdesiat rokov vraj nepadlo. „Samozrejme, že boli krízy, ale vždy to bolo o&nbsp;vôli chcieť zostať,“ vraví ona. A&nbsp;on? „Nevravím, že som nemal nervy, ale nikdy v&nbsp;živote mi rozvod nenapadol. Mám dobrú a&nbsp;múdru ženu, je bútľavou vŕbou aj oporou. Je neuveriteľná. A,&nbsp;napokon, som zodpovedný človek, a&nbsp;keď sme sa zoznámili, sľúbil som svokre, že dám na ňu pozor. Už som to nemohol porušiť,“ odľahčuje na záver.

Zaujímavé je pozorovať, ako vnímajú obaja pojem hádka. Keď ona povie, že v&nbsp;nepohode je normálne pohádať sa, on reaguje: „Ľudia sa väčšinou hádajú preto, lebo potrebujú vybiť nejaké vlastné problémy – kedy sme sa my hádali naposledy?“

„Ó, také sekundové hádky máme kedykoľvek. Vyriešia sa tým, že si každý povie: Toto chcem, toto nechcem a&nbsp;ide sa ďalej,“ zasmeje sa spisovateľova polovička.

Manželkin ateliér je na prízemí, na poschodí je pracovňa manžela – každý sa teda má kam utiahnuť a&nbsp;realizovať. Jednou z&nbsp;vecí, ktoré si zaviedli už pred rokmi, je priam kráľovská tradícia – oddelené spálne. „Každému, ako vyhovuje,“ odkázala by Mária Banášová tým, ktorí by sa pri tom pozastavili.

Banášovci majú veľa spoločných aktivít, napríklad si vedia doslova užiť prácu v&nbsp;záhrade alebo milujú výstavy, hudobné podujatia, vyrazia si do divadla. A&nbsp;to, čo by ich mohlo rozdeliť, jednoducho akceptujú. „Banáš chce ísť na bicykel, ja nie. On veľmi rád cestuje, ja nemusím. Ide teda bezo mňa, a&nbsp;keď príde, rozpráva mi a&nbsp;to ma veľmi baví,“ hovorí Mária. „Dvojica nemusí robiť všetko spolu. Keď jeden povie: Toto nechcem, zariadi sa to inak.“

Banášovci si počas nášho rozhovoru mimovoľne preukazovali náklonnosť tým, že sa občas chytili za ruky alebo sa objali. „Odporúčam mladým ľuďom manželstvo ako výbornú inštitúciu. S&nbsp;podmienkou, že narazia na takú ženu, ako mám ja,“ hovorí Jozef Banáš.

Jeho polovička zasa na záver rozvinie inú myšlienku: „Každý človek je iný, každý to má inak. Ak sa dvaja ľudia aj pohádajú, aj majú problémy, ale žijú v&nbsp;pravde, že chcú byť vo vzťahu a&nbsp;len niečo nehrajú, tak je to v&nbsp;poriadku. Ale keď vzťah nie je zdravý, tak prečo neodísť? Aj to je v&nbsp;poriadku. Nie je to žiadna zásluha, že sa niekto dožije takéhoto výročia manželstva ako my. Ľudia môžu začať odznova a&nbsp;môže to byť zasa iné. Každý sme iný a&nbsp;máme zažiť niečo iné.“

Jozef Banáš si ešte so smiechom berie posledné slovo: „Takže je tu výzva: Nemusia nás všetci nasledovať.“