Meno a tvár Alžbety Ferencovej už pozná azda každý. Aj tí, ktorí ju v roku 2010 nezaregistrovali ako finalistku Miss Universe, či tí, ktorým ušlo jej moderovanie zábavnej šou Koleso šťastia, si ju teraz nemohli nevšimnúť vďaka seriálu Iveta z Trebišova. Už preto, že televízne dielo režiséra Jána Hřebejka vyvolalo hlavne na začiatku veľké emócie. Aj tí, ktorí ho nesledujú, vedia, že v ňom ide aj o Rómov.
Alžbeta, ktorá ukázala naozajstný herecký talent, svoj rómsky pôvod nemá prečo zakrývať. Je však pravda, že tmavšia pleť a prirodzene kučeravé vlasy jej nie vždy práve pomohli. „Keď som na Slovensku chcela byť súčasťou nejakej reklamy, bolo mi povedané, že nemôžem, pretože nevyzerám ako Slovenka. V Česku som sa stretla s opakom: Jasné, nevyzeraj ako Češka, buď Indka, Brazílčanka, Rómka, Pakistanka,“ povedala nám pred časom speváčka, tanečnica, modelka aj herečka, ktorá už nejaký ten piatok žije s priateľom a rozvíja kariéru u našich susedov. „V Česku je prajnejšie a diverznejšie prostredie,“ dodala.
Významná prababička
Na Slovensko nezanevrela, teší ju množstvo pozitívnych reakcií na seriál Iveta, ale dáva najavo aj to, že vníma istú averziu voči tomu, že sa ako Rómka dostala na výslnie, hoci sa pre to na ľudí nehnevá. „Je to menšina, ale je to veľmi hlasná menšina na internete, ktorá sa vyjadruje v duchu: Je to super, ale už by stačilo tej Rómky. Akoby mi úspech bol dopriaty len na tých pár týždňov a už vlastne stačí, veď sú tu herečky, ľudia, ktorí by mali v fungovať v tomto odvetví…“ povedala Alžbeta na nedávnom krste zaujímavej knihy. Téma Rómov na ňom bola absolútne namieste. Samotná speváčka a herečka totiž krstila knihu prvej rómskej spisovateľky a dramatičky Eleny Lackovej s názvom Narodila som sa pod šťastnou hviezdou.
Elena Lacková bola Alžbetinou prababičkou, zároveň spisovateľkou, autorkou prvej rómskej divadelnej hry Horiaci cigánsky tábor, ktorá mala vyše sto repríz, aktivistkou, ale aj političkou. Kultúrny antropológ a romista Alexander Mušinka, ktorý bol na krste knihy tiež prítomný, označuje Elenu Lackovú za symbol rómskeho etno-emancipačného hnutia v Československu, lebo ako jedna z prvých hneď po vojne verejne hovorila o rómskom holokauste.
Bola prísna
„Je to diamant,“ povedal romista na margo knihy, ktorá obsahuje rozprávanie ženy narodenej v osade vo Veľkom Šariši, ktorá porodila šesť detí, dokázala vyštudovať na Karlovej univerzite v Prahe a v sedemdesiatke jej nerobilo problém absolvovať tri besedy denne. To neznamená, že jej život bol ako pod „šťastnou hviezdou“. Zažila veľa poníženia aj utrpenia. Nezlomilo ju to. A v tom je dnes inšpiratívna aj pre svoju pravnučku.
Alžbeta Ferencová si na svoju prababku pamätá, bola však len dieťa, a tak jej mnohé veci došli až neskôr. „Pamätám si, že bola na všetkých prísna,“ povedala. Dlho neriešila ani to, že jej prababka, narodená v roku 1921, bola vzdelaná. „Zdalo sa mi to normálne, veď aj mne odmalička vštepovali, že musím študovať, mať samé jednotky. Brala som to tak, že pokračujem v tom, čo robila moja mama, babka, prababka... Brala som aj to, že moji spolužiaci sú takí istí ako ja, hoci som bola so sestrou jediná Rómka v ročníku v škole. Skrátka, zdalo sa mi, že to nie je nič výnimočné. Samozrejme, bola to hlúposť, a keď som sa dostala k tejto knihe, pochopila som veľa,“ priznala Alžbeta.
Výnimočnosť ženy
V príbehu svojej prababky nevidí len rómsku otázku. „Vnímam skôr výnimočnosť ženy. Najviac ma v jej príbehu zaujalo to, koľko toho zvládla, vychovala deti, cestovala, písala a ešte aj študovala. To si najviac cením,“ povedala Alžbeta.
Veronika Cifrová Ostrihoňová, ktorá krst knihy moderovala, poznamenala, že medzi Alžbetou a jej prababkou môže byť istá paralela. Aj Alžbeta sa odsťahovala do Česka a účinkovaním v seriáli Iveta môže byť istým vzorom pre rómske dievčatá, ktoré konečne vidia, že niekto ako ony zažíva úspech.
„Nemyslím si, že som niečím výnimočná, len som mala šťastie, veľa som na sebe pracovala a nenechala sa odradiť,“ reagovala herečka a speváčka.
Miluje improvizáciu
Ako povedala Alžbeta, práci so ženami sa venuje už dlhšie a veľmi ju to baví. „Dostala som sa k tomu cez tanec asi pred piatimi rokmi v Česku. Bolo to trocha nevedomky, lebo som len chcela učiť tancovať, nemala som iný zámer. Ale cez tanec sa ku mne dostali práve ženy, ktoré potrebovali vypnúť, načerpať energiu. Moje tanečné hodiny neboli o choreografiách, ale hlavne o improvizácii. Pre mňa samu znamená improvizácia v živote veľmi veľa. Milujem ju v tanci, v spievaní, v rozhovoroch... Keď improvizuješ, extrémne vypneš hlavu, pretože premýšľaš len o tom, čo sa bude diať,“ povedala.
Chce s nimi pracovať
Keď si vďaka tanečným hodinám uvedomila, ako ju práca so ženami baví, začala sa pohrávať s myšlienkou, že by sa venovala aj rómskym dievčatám. „Lenže som si nevedela nájsť cestu, nechcela som, aby to bolo nasilu, nechcela som sa pasovať za niekoho... Chcela som im len odovzdávať nejaké svoje skúsenosti. Dúfam, že seriál Iveta otvoril dvere k tomu, že by som sa mohla dostať či už k rómskym, alebo nerómskym, skrátka, akýmkoľvek ženám a dievčatám. Naozaj by som s nimi rada pracovala a pomohla im. Ale hlavne aj mne pomáha ich energia,“ priznala a s úsmevom dodala: „Uvedomila som si, že potrebujem k životu nejaký projekt. A ak ho nemám alebo sa v ňom nenachádza aspoň nejaká žena, tak ma to nebaví.“
Prečo ju čítať?
Alžbeta na záver odporučila: „Ak ste v situácii, že o sebe pochybujete alebo si myslíte, že niečo nedokážete, máte ťažké obdobie alebo zlý deň, myslím, že kniha s prababkiným príbehom vám otvorí oči. Že môže byť lepšie, že nie je tak zle, že to dokážeme urobiť a môžeme byť ešte silnejšie. Je to naozaj pútavé čítanie, a keď tú knihu dočítate, poviete si, že žena asi naozaj dokáže všetko.“
