Jeden s ňou zažil štyri roky najväčšej slávy, druhý rok osobných rozhovorov a túžby po dôstojnom živote. Fotograf Peter Procházka šoféroval v osudný deň embéčku s Mekym, podnikateľ a expolitik Róbert Nemcsics jej vlieval nádej pred operáciou v Rusku a stál za jej návratom ku koncertovaniu. Svorne tvrdia, že Marika Gombitová je éterická bytosť, čistý človek a keby sa jej nehoda stala v „lepších“ časoch, mohla žiť plnohodnotný život v zahraničí.

Peter Procházka (58) mal nedávno v Poprade výstavu doteraz nepublikovaných fotiek osudom skúšanej speváčky, najbližšie sa chystá potešiť jej priaznivcov v Bratislave. „Vernisáž zorganizujem k Marikiným päťdesiatym piatym narodeninám,“ vysvetľuje fotograf, ktorý v rokoch 1976 – 1980 zdokumentoval zákulisie koncertov Modusu. V čase najväčšej slávy skupiny patril do Žbirkovho štábu a v osudný deň Marikinej autonehody šoféroval svoju embéčku, v ktorej sedeli Meky, Dušan Hájek a Laco Lučenič. „Marika išla v aute Renault 5 s nemeckou kamarátkou,“ vysvetľuje. „V ten deň sa jej priateľke končila platnosť víza, z Brna sa ponáhľali do Bratislavy. Do polnoci chcela byť Marikina priateľka na hraniciach,“ spomína fotograf na osudný deň.

„S Mekym sa poznáme ešte zo školských lavíc, chodil o ročník nižšie,“ začne rozprávať. „Vždy bol odvážny a pravdovravný, čo sa v šesťdesiatych rokoch veľmi ,nenosilo‘. Často sa postavil na odpor učiteľke, tuším sa volala Blaškovičová, a na celú triedu zvolal: Nemáte pravdu! Bol rovnaký rebel ako ja.“ Nezabudne spomenúť ani ich spoločný koníček – hudbu. „Otec mu kúpil magnetofón. fón. Meky si na ňom prehrával Beatles, ja Rolling Stones. Vtedy vznikla aj moja prezývka Stanley, dal mi ju jeho starší brat.“ Hoci Peter Procházka nebol profesionálny fotograf, iba obyčajný železničiar, ktorý z trucu odišiel zo Slovenskej televízie, stal sa akýmsi kronikárom Modusu. Vďaka foteniu zákulisia koncertov spoznal Mariku i jej rituály. „Vždy pred vystúpením si kontrolovala nastavenie a sklon mikrofónu, na odposluchy si lepila ťahák, hoci texty vždy stopercentne ovládala, testovala stoličku za klávesmi, prešla si pódium, chcela nabrať istotu i atmosféru miesta. V kapele Meky zaviedol zásadu, že tri hodiny pred koncertom musí byť pódium ozvučené a dve hodiny kapela na skúške. Marika to precízne dodržiavala.“

Ako jediná žena medzi mužmi to mala ťažké, ale málokedy bola podráždená. Občas sa síce necítila na fotenie, lebo sa jej nepáčil účes alebo mejkap, ktoré si sama robila, veď vizážisti či stylisti sa okolo hviezd ešte nemotali. Oblečenie na koncert si často dávala posielať zo zahraničia. Páčila sa jej napríklad bunda Lee Cooper, ktorú raz zbadala na Petrovi Procházkovi. „Doniesli mi ju zo zahraničia, mám ju dodnes odloženú. Marika po nej veľmi túžila, no len do chvíle, kým nezistila, že stojí deväťsto korún,“ spomína s úsmevom fotograf. Mariku vždy obdivoval, ako dokázala smútok či bolesť zahodiť za hlavu a vystúpiť pred davmi fanúšikov, hoci sa necítila najlepšie. „Spomínam si, že bola na menšej, no veľmi bolestivej operácii nôh. Niekto ju presvedčil, že na zotavenie jej stačia dva týždne. Celé si to zle vyrátala, nestihla zastupovať STV na festivale v poľskom Sopote, a tak dostala ročný dištanc – žiadna Marika v televízii! Napriek tomu jej popularita rástla.“

Prečo neposlal Marike pozvánku na výstavu fotiek v Poprade? „Nenabral som odvahu,“ prekvapí fotograf a na vysvetlenie spomenie zážitok z nemocnice krátko po autonehode. „Išiel som ju pozrieť na JIS-ku. Povedal som sestričke, ako sa volám, nech sa jej opýta, či ma vôbec chce vidieť. Súhlasila. Doniesol som kvety zabalené v celofáne, aby som jej urobil radosť. Keď som ju tam videl ležať – tú istú Mariku, ktorú som z pódia poznal ako nespútaný živel, nezmohol som sa na viac ako na pozdrav, kyticu som jej položil k nohám a utekal preč. Kamarát mi neskôr povedal, že kvety k nohám sa dávajú len mŕtvym. A odvtedy mám blok. Bojím sa s ňou stretnúť, aby som niečo nepokazil, neutrúsil nevhodnú vetu, ktorá by ju mohla uraziť.“ S Marikou sa stretol už len raz – v zákulisí krstu cédečka Neberte nám princeznú v roku 2001. „Chvíľu na mňa pozerala a potom hovorí – Ty si Stanley, však?“

S Róbertom Nemcsicsom (49) zoznámil Mariku človek z hudobnej branže na privátnej akcii. „Bola to oslava jej narodenín,“ opatrne spomína bývalý minister hospodárstva. „Bol som vtedy študent ekonómie, Miklošov spolužiak,“ odľahčí. „Mal som dvadsaťtri rokov, viedol som bezstarostný život, o hudbu som sa zaujímal len okrajovo. Niektoré Marikine pesničky som poznal asi ako hocikto iný, ale nikdy nebola mojou platonickou láskou, jej plagát mi nevisel na dverách izby.“ Možno práve preto ho stretnutie s Marikou tak zasiahlo. „Zo širokých debát o svete sme prešli na detailný pohľad, spoznávali sme jeden druhého,“ naznačuje Róbert Nemcsics, ktorý sa na rok stal speváčkiným dôverníkom. Prežil s ňou veľa dôverných rozhovorov a výletov do prírody. „Pre mňa bol ten rok možno ďaleko väčší zážitok než pre Mariku,“ zhrnie podnikateľ a expolitik. A hoci to nikdy nahlas neprizná, dodal jej sebavedomie a odvahu, aby sa v apríli 1983 vrátila na koncertné pódiá v bratislavskom Štúdiu S s recitálom Mince na dne fontán. V ten rok si dokonca zaspievala aj pred publikom v pražskej Lucerne, koncert bol beznádejne vypredaný a vydala rovnomenný dvojalbum.

„V tom čase bol pre Mariku akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom a s niekým, kto nie je z hudobnej branže, vzácny. To bol zrejme motív, prečo sme sa my dvaja stretávali,“ zhodnotí. Po každej vete precízne zvažuje, či mu vôbec prináleží vyťahovať spomienky spred dvadsiatich siedmich rokov, keďže o Marike je známe, že súkromie si stráži. Preto tá opatrnosť: „Len som jej na chvíľu umožnil zažiť aj civilnejšiu stránku života.“ Občas mu Marika zavolala sama, inokedy stretnutie dohodla opatrovateľka Eva, ktorá dlhé roky riešila technické každodennosti spojené napríklad s rehabilitáciami. „Zrazu som mohol nahliadnuť do súkromia ženy, ktorá zažila slávu, stála na piedestále, no osud ju z neho kruto zložil, ocitla sa na dne a musela bojovať s každodennými starosťami. Videl som jej veľkú snahu vyrovnať sa so životom imobilného človeka, v tom čase v nej žila nádej, že raz bude chodiť.“ Asi najsilnejšia bola pred operáciou v Rusku. Zabezpečoval ju špecializovaný tím lekárov, Marika bola v Moskve dva týždne. „Na diaľku ju všetci podporovali, držali jej palce, no pomôcť si musela sama. To, ako sa s tým vyrovnala, bolo pre mňa poznaním sily človeka.“ V tejto súvislosti si neodpustí: „Naša spoločnosť nie je nastavená tak, aby pomáhala imobilným ľuďom, ktorých je na Slovensku vyše tristotisíc. Zákony, ale najmä podmienky sú staré, takmer sa nezmenili od čias socializmu. Ako pomohli Marike? Ako jej zlepšili podmienky na život? Jej dvojizbový panelákový byt nebol upravený na potreby imobilnej ženy a pokiaľ viem, dodnes nie je,“ spomína a potom znenazdajky povie: „Pri mne to mala jednoduché – prehodil som si ju cez plece, alebo vzal na ruky a preniesol kamkoľvek! Ibaže Marika nepatrí k tým, čo by sa doprosovali. Nechcela a nechce byť na obtiaž.“ A keď sa dotkneme dôvodu, prečo nie sú v kontakte dodnes, opatrne dodá: „Nerozumiem, ale vlastne ani nepoznám dôvody jej uzavretia sa do seba. Nefandím tomu, pretože si myslím, že to nie je správna cesta a dobrá terapia. Marika je človek, ktorému by som ani dnes pomoc neodmietol, ak by vôbec o nejakú stála...“ Jedného dňa mu prestala telefonovať a opatrovateľka Eva mu len sucho oznámila, že má iný program.

Doteraz nemal dôvod o Marike rozprávať, viac o stretnutiach nevie ani jeho manželka, rodina či okolie. „Bolo to niečo, čo malo osobný charakter. Založil som tento príbeh na policu ako nedočítanú knihu,“ vysvetlí. Jeho synovia vnímajú Mariku rozdielne. „Starší, šestnásťročný, je v Kanade a počúva úplne inú hudbu, ale mám štvorročného a preňho je Marika Gombitová na prvom mieste. Sám si tie pesničky našiel v množstve CD, nikdy som mu ich nedal do ruky. Potvrdilo sa mi, že Marikine pesničky sú plné čistej emócie, a tú deti rýchlo odhalia.“ Bývalý minister hospodárstva prizná, že Marika ho tak trochu ovplyvnila ešte pri jednom rozhodnutí. „Pustil som sa do projektu automobilky, ktorá vyrába autá pre hendikepovaných ľudí spolu s jednou známou automobilkou. Pre tých ľudí je často mobilita nenahraditeľná, ale neraz nedosiahnuteľná. No a my sa pokúsime o výraznú zmenu v tejto oblasti,“ dodal.