Je pre ženu režisérku ťažké presadiť sa medzi takmer samými mužmi?
    Réžia je všeobecne považovaná za mužské povolanie, aj keď nechápem prečo. Režisér pracuje najmä s fantáziou a rieši tiež medziľudské vzťahy. Predstavenie by podľa môjho názoru nemalo byť založené iba na racionalite, ale na niečom, čo prekračuje rozum. Nerozdeľovala by som režisérov na mužov a ženy. Jednoducho, umelec by mal byť talentovaný.
Myslíte si, že je medzi režisérmi veľa závisti?
    Stáva sa, že ľudia, ktorí vyštudovali réžiu a nemajú veľmi možnosť realizovať sa v tomto odbore, vždy veľmi presne vedia, ako by sa to malo robiť. Sú múdri a kritickí, len v živote nič poriadne neurobili.
Ťažko zvládate kritiku?
    Je dôležité brať do úvahy, kto vás kritizuje. Ak sa kriticky vyjadrí človek, ktorého názor si vážim a viem, že z neho nehovoria iba neukojené ambície, kritiku prijmem. Kritika, ktorá vychádza zo závisti, je pre mňa jalová a snažím sa ju nevnímať.
Aký mávate pocit pred premiérou? Prevládajú obavy z prijatia inscenácie, alebo ste šťastná, že sa to už skončilo?
    Pred premiérou som vždy nervózna. Človek dva-tri mesiace na niečom intenzívne pracuje, takmer nežije, tvorí od rána do večera. Režisér je ten človek, na ktorého hlavu padá všetko. Je v konečnom dôsledku zodpovedný za herecké výkony, výtvarnú stránku inscenácie, hudbu, svetlo, techniku, ľudia mimo brandže si často nedokážu predstaviť, aké je to úžasné kvantum práce. A pritom je práca režiséra pre divákov takmer neviditeľná. Vôbec si ju neuvedomujú.
V Slovenskom národnom divadle ste nováčikom. Hneď ste pracovali so Zdenou Studenkovou, s Kamilou Magálovou alebo Božidarou Turzonovovou. Neobávali ste sa toho,  ako vás prijmú?
    Trochu áno. Mám svoju poetiku a špecifické myslenie a keď človek vstúpi do zabehnutého súboru, medzi hercov, ktorí spolu hrajú desiatky rokov a majú svoje zvyklosti, môže dôjsť k trecím plochám. So spomínanými herečkami som doteraz nespolupracovala, ale už prvé stretnutie so Zdenou Studenkovou bolo pre mňa pozitívnym šokom. Rozmýšľala som, ako jej povedať, že v predstavení bude tancovať hip-hop. Ale ona bola tým nápadom nadšená.
Bola to naozaj po celý čas idylka? Nedochádzalo medzi vami a herečkami aj k stretom?
    Ani reálny život nie je každý deň idylický. Niekedy sa človek cíti lepšie a niekedy horšie. Herečky aj režisérky sú také isté. Raz majú väčšiu chuť pracovať, inokedy sa musia prekonať. Naše hviezdy prišli na skúšku vždy včas a boli vždy pripravené. Svoje súkromie nechávali pred dverami skúšobne.
Tieto skúsené herečky sú zvyknuté rozhodovať. Nesnažili sa režírovať za vás?
    Vždy mám jasnú predstavu, ako má inscenácia vyzerať, ale po skúsenostiach viem, že najdôležitejší v divadelnom predstavení sú herci. Preto nemám problém s nimi komunikovať a inšpirovať sa. Je dôležité, aby verili v to, čo robia. Ak zlyhá komunikácia, výsledok nebýva dobrý. Dbám o to, aby v tíme nevznikla nevraživosť.
Hovorí sa, že divadlom sa nedá uživiť. Aj vy beriete inú prácu kvôli peniazom?
    Mojou srdcovou záležitosťou je jednoznačne divadlo a je pravda, že iné veci robím najmä preto, aby som sa uživila. Ak by som mala žiť len z divadelnej réžie, musela by som robiť predstavenia ako na bežiacom páse a tomu sa chcem vyhnúť. Divadlo považujem za posvätné. Doteraz som robievala len jedno predstavenie za sezónu, do ktorého som vložila všetku svoju energiu. Tento rok som svoju zásadu porušila. Pred Fetišistkami som režírovala hru Jasminy Rezy Boh masakra v bratislavskom divadle Aréna. Medzi dvoma skúšobnými obdobiami som mala iba jeden deň voľna. Som veľmi rada, že obidve predstavenia sú mimoriadne úspešné a stále vypredané.
Nemávate strach, že už nebudete mať nápady?
    Najdôležitejšie je práve nebáť sa. Dať veciam voľný priebeh a fantáziu neznásilňovať. Vtedy nápady prichádzajú nepretržite.
Režiséri mávajú veľmi vysoké sebavedomie. Máte vedľa seba niekoho, kto vás drží pri zemi?
    Môj priateľ nie je z umeleckej branže, je masér, na mnohé veci má iné názory ako ja a vždy ma vráti do reality. Baví ma svet arómoterapie, je to naša spoločná téma, rovnako ako petang.
Hráte len pre zábavu alebo je to vážnejšie?
    Som reprezentantka Slovenska a vlani som sa zúčastnila na majstrovstvách Európy v Ankare. Chodím na turnaje, zbieram body. Je to moja osudová hra. S partnerom sme sa zoznámili na petangovom ihrisku. Je to skvelý relax, v ktorom je dôležitá taktika. Nie je to iba o fyzickej kondícii, ale najmä o vyčistení mysle. Ak sa na petang stopercentne nesústredíte, nemôžete hrať dobre. Odporúčam to každému ako formu meditácie.
Asi to zaberá, pôsobíte ako spokojný človek...
    Snažím sa v sebe nájsť rovnováhu. Každý konflikt a stres človeka vyčerpáva, a preto hľadá únik. Niekto sa presťahuje na vidiek, niekto sa vŕta v zemi, a ja hrám petang.
Nechytá vás ako umelkyňu v slobodnom povolaní občas panika, že nebudete mať ďalšiu prácu?
    Stáva sa, že aj dva či tri mesiace nemám takpovediac do čoho pichnúť a potom dostanem viac ponúk v jednom termíne. Vtedy robím aj tri veci naraz. Je to niekedy ťažké, ale zase sa môžem v práci slobodne rozhodovať. Pol roka som pracovala v reklamnej agentúre, ale rýchlo som zistila, že to nie je nič pre mňa.
Máte za sebou aj hereckú skúsenosť vo filme Evy Borušovičovej Modré z neba. Ani herectvo nie je pre vás?
    Eva bola moja kamarátka a z recesie ma na to nahovorila. Ale ja som trémistka. Lepšie mi je za kamerou.
Je réžia vaším celoživotným snom?
    Dlho som pôsobila v amatérskom Bielom divadle a tam som sa utvrdila v tom, že divadlo je pre mňa tou správnou voľbou. V osemnástich som sa rozhodla pre štúdium réžie, aj keď mi všetci hovorili, že dievča sa tam nemá šancu dostať. Bola som veľmi tvrdohlavá, nakoniec ma prijali na prvýkrát.
Viete si predstaviť, že prerušíte rozbehnutú kariéru kvôli deťom?
    Ešte nemám deti, a nie je to preto, že nemám čas. Jednoducho nevnímam biologické hodiny, zato už cítim tlak okolia. Možno to čoskoro príde.    <