Charizmatická umelkyňa, o ktorej služby sa bijú režiséri u nás i v Českej republike, nedávno zmenila adresu.

Zuzana Mauréry už mala dosť výhľadu do kuchýň svojich susedov a túžila sa kochať zeleňou za oknom.

Plán jej vyšiel, dnes si pri prechádzke ľudoprázdnymi uličkami okolo bratislavského hradného vrchu, kde býva, užíva samotu a dáva voľný tok myšlienkam.

Rozhovor so Zuzanou Mauréry pokračuje na nasledujúcej strane.&nbsp;

Keď som vás oslovil na rozhovor, mali ste plné ruky práce so sťahovaním. Ako dopadlo, už ste v novom? Dopriali ste si veľký byt?

Ani nie. Pozerám však na zeleň, to bolo pre mňa najpodstatnejšie. Práve som presťahovala aj mamu. Mali sme taký sťahovací rok.

Čiže vzhľadom na koronakrízu to vlani bola skôr dovolenka na „malte“. Alebo ste si predsa len ukradli pár dní pre seba pri mori či na horách?

Ach, nie. Všetko som zrušila. Aj more v lete, aj teraz Vianoce na horách. Načo riskovať. Mala som aj dosť práce, takže som sa nenudila.

Prečo ste sa vlastne rozhodli zmeniť adresu? Bolo vám v pôvodnom byte pritesno alebo susedia boli príliš zvedaví?

V starom byte som bývala už devätnásť rokov. Pripadal mi ako moja detská izba. A chcela som sa už pozerať na stromy, nie cudzím ľuďom do okien…

Budete bývať s mamou spolu?

Mama bude bývať v mojom pôvodnom byte. Má 81 rokov, ale je duchom tínedžerka. Sú to pre nás také nové začiatky.

Vaša mamina mala isté zdravotné problémy. Zomklo vás to ešte viac?

My sme tak nejako zomknuté prirodzene. Moja mama je v prvom rade veľký bojovník a je už absolútne samostatná. Hovorí síce, že starať sa o seba, to sú pre ňu hotové manévre, ale každý deň cvičí, chodí na prechádzku a veľmi zdravo sa stravuje. Momentálne ﬁčí na zelerovej šťave.

A je veľmi tolerantná, skôr ma posiela preč, akoby si nárokovala moju prítomnosť. Je veľmi praktická a je s ňou zábava. No a treba dodať, že ja som „dobre vychovaná“ :-). A čo sa týka ťažkých časov, ak pre vec spravíte všetko, výsledok nie je dôležitý. Taký je život a patrí doň aj smrť.

Najnovšie máme také tenisové heslo: loptička po loptičke. Snažíme sa byť v súlade s tým, čo je, a zbytočne na veci netlačíme. Ten „horný manažment“ to má aj tak lepšie vymyslené…

Cítite sa teraz ako pravá bratislavská Staromešťanka, Prešporáčka?&nbsp;

Pravá bratislavská Staromešťanka, to je skôr titul za odmenu, ktorého nositeľ by mal ovládať históriu, najlepšie trhy, kaviarne, múzeá, vedieť, kto s kým kedysi, kde, čo. A to ja som v tom dosť nedovzdelaná…

Momentálne však skúmam svoje nové okolie a „štrádujem“ často uličkami okolo Slavína a hradného kopca, kde nie je živej nohy. Len psy na mňa občas brechajú :-). A s padnutou sánkou objavujem aj tú staromestskú históriu.

Odporúčam knihy T. Berku a J. Bahna Vily nad Bratislavou. Občas sa síce cítim ako „občan druhej kategórie“, vidiac tie „objekty“, ale tá stará Bratislava tu naozaj krásne dýcha. A to ma baví.

Aké kritériá máte na bývanie? Na čom si zakladáte, aby ste priestor nazvali domovom?

To ide asi s vekom. Keď som mala 17 rokov a prisťahovali sme sa neďaleko Manderláku, bola som nadšená, že som v „strede diania“. Bývať tam teraz je dosť utrpenie. Každému vyhovuje niečo iné, ja momentálne smerujem viac do pokoja.

Prvýkrát som spolupracovala s bytovou architektkou. Aj keď sa robili len drobné úpravy, bez nej by som to nezvládla. Trvalo to síce dosť dlho, kým si všetko našlo svoje miesto, ale nakoniec je to priestor, s ktorým naozaj súzniem. Presne ako v živote.

Keď neviem, čo si počať s nejakým problémom, počkám, situácia ešte evidentne nedozrela a informácie nedorazili…:-)

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Vedeli by ste sa zbaliť a odísť bývať na iný koniec republiky alebo do zahraničia? &nbsp;

Netúžim po tom. Som celkom šťastná aj tu. Ale ak by som nemala žiadne záväzky, nemala by som s tým problém. Pre mňa je však dôležité mať sa kam vrátiť.

Keď to pritiahnem za vlasy, tak váš kolega Vladimír Kobielsky je známy realitný magnát. Neradil vám pomedzi nakrúcania obrazov do seriálu, ako výhodne naložiť s vašimi nehnuteľnosťami?

Áno, Vladko je na toto šikovný. Ten by tiež stále niečo budoval. Áno, poradil mi viackrát a dobre.&nbsp;

Ceny napriek koronavírusu nedávno narástli o rekordných 11 percent...

Joooj, toto ja vôbec neovládam. Ja som čisto intuitívny tvor. Keby som nemala okolo seba priateľov, ktorí mi v tom pomohli, dám sa opiť aj rožkom.

Sľúbili ste mi, že sa na moje otázky pozriete cestou na nakrúcanie do Prahy. Aké pracovné aktivity si vás tam našli?

Mala som tam skúšať hru Petra Zelenku Beckham,&nbsp;ale z dôvodu korony a kritickej situácie v Prahe som to bola nútená zrušiť.

Trochu som sa ale rozhodla zariskovať pri natáčaní filmu režisérky Čengel-Solčanskej Slúžka, ktorý sa však točil v zámočku pri Prahe a filmovacích dní nebolo tak veľa, a ten sa veru podarilo natočiť&nbsp;bez toho, aby sa niekto nakazil, čo sa asi rovná zázraku.

Jedným z novších ﬁlmových počinov je aj český dvojdielny triler Štokholmský syndróm. Ako sa vám v ňom hralo?

Ja mám tieto psychodrámy rada a priznám sa, teší ma hrať konečne aj s kolegami, s ktorými som ešte nehrala.

Keď mexická herečka Letizia Calderón mala hrať nevidiacu Esmeraldu, strávila istý čas s nevidiacimi ľuďmi. Ján Koleník sa pre rolu prihlásil na bojový výcvik. V&nbsp;Štokholmskom syndróme sa asi ťažko dalo niekde inšpirovať alebo azda poznáte obdobný príbeh?&nbsp;

Byť citovo naviazaný na človeka, ktorý vás týra alebo manipuluje, čo je princíp Štokholmského syndrómu, je taký častý jav v bežnom živote nás všetkých, že netreba nikam chodiť.

Mnoho ľudí vníma súčasnú dobu ako hektickú, zameranú na výkon. Vytráca sa z nás podľa vás ľudskosť, človečina?

Vytráca sa… samo sa to nevytratí, ak to nepustíte. Každý má nejaké priority. Án, je čím ďalej ťažšie si ich udržať. Melie nás to. Informácií je strašne veľa.

Deti unikajú do virtuálneho sveta. Ako nás tá korona izolovala, tak sme o to viac prilepení na mobiloch. Sama s tým bojujem.

Koronakríza prinútila ﬁrmy, diplomaticky povedané, optimalizovať náklady. Veľa ľudí prišlo o prácu, skresali sa platy, zmenila sa spoločenská klíma. Vy ste to tiež pocítili na svojej koži?

Až sa hanbím povedať, že ani nie. Mám šťastie, že seriál Oteckovia ﬁčí ďalej a natočila som dva ﬁlmy. Klopajúc na všetko, mám prácu stále. Vďaka za to.

Počas korony ste tiež v Česku natočili zaujímavý film Správa o záchrane mŕtveho, ktorý sa vás aj osobne dotkol. Poviete viac?

Áno, bolo to v máji. Natočil ho režisér Václav Kadrnka, ktorý na poslednom festivale v Karlových Varoch získal hlavnú cenu Krištáľový glóbus za svoj ﬁlm Křižáček s Karlom Rodenom v hlavnej úlohe. Film, o ktorom hovorím, nakrútil podľa vlastnej skúsenosti.

Jeho otec sa po úraze dostal do kómy a on so svojou matkou za ním denne chodili, rozprávali sa s ním... a dostali ho z nej. To, čo nám pán Kadrnka starší rozprával, ako to vnímal a čo si teraz myslí o svete a živote, bolo veľmi zaujímavé a krásne. Prežila som to isté pri odchode môjho otca, ale s iným koncom.

Samozrejme, o tom režisér netušil… Náhody, hold, nie sú... Samotný ﬁlm je však v podstate o tom, ako sa zmieriť s odchodom blízkeho človeka. Ako je dôležité sa s ním rozlúčiť a pustiť ho. Nech to už dopadne akokoľvek. Ja hrám matku a Vojta Dyk hrá môjho syna…

Máte aj vy niekedy pocit, že všetky krivdy sveta, biznisu či len pachtivosť za peniazmi sa dá skryť za spomínanú koronu a jej dôsledky?

Viete, celá korona tu nie je náhodou. Ani tí amatéri, ktorí nám vládnu, nie sú náhoda. Ani to, že máme veľa výnimočných ľudí, na čele s prezidentkou, nie je náhoda. Korona je veľký zdvihnutý prst pre celú planétu, to asi netreba rozoberať.

Viete, podľa mňa, my Slováci máme historicky dané a stále to u nás pretrváva, že sme boli vždy niekým vedení. Či ako súčasť Uhorska za monarchie, až po bratov Čechov. Alebo potrebujeme mať stále nejakého dominantného vodcu, na ktorého môžeme hodiť všetky svoje problémy.

Sme zvyknutí poslúchať. Ale pri tej zmätočnej spŕške opatrení, čo sa na nás sype, máme jedinečnú možnosť začať používať vlastný zdravý rozum, byť zodpovední sami za seba a&nbsp;empatickí k svojmu okoliu. Už vlastne dnes nemáme inú možnosť, len presunúť pozornosť k sebe, prestať ukazovať von, obviňovať a očakávať.

Proste veci prijmime alebo pustime, narovnajme v sebe všetko, čo treba, a skúsme sa potom inými očami pozrieť von.

Ľudia občas zabúdajú na to, že nie sú stroje. Vám sa niekedy stalo, že ste sa pozabudli a vzali ste si, ľudovo povedané, „ako baran na rohy“?&nbsp;

Jasné. Najvzácnejšia komodita podľa mňa je čas. Zdravie sa vám môže vrátiť, čas nie. Veľmi veľa času strávim plánovaním. Aj voľno si treba plánovať. Chcela som si dať pôvodne k päťdesiatke darček, že cez víkend nebudem pracovať… Úplná utópia, hoci pre mnohých ľudí absolútne bežná vec. Teraz, cez koronu, sa mi to konečne darí! :-)

Vydať stopercentný výkon, ktorý na nás kladie súčasná doba, je zároveň cicaním energie a môže viesť k rýchlejšiemu opotrebovaniu „materiálu“, k vyhoreniu a rôznym chorobám z povolania. Ako sa pred tým chránite?

Keď hlásim záväzky do projektov, je v nich aj čas, ktorý som si vyhradila trebárs na cvičenie a oddych. Už cez to nejde vlak. Kvalita vystriedala kvantitu. Ale to sa nedá vždy, ak máte záväzky, deti, hypotéky. Tie sa nepýtajú. Tiež som k tomu musela dospieť.

Akú radu by ste dali človeku, ktorého jedinou životnou prioritou, láskou, v podstate všetkým, je len práca?

Človek sa dnes síce rýchlo spojí s inými, ale na druhej strane je sám. V akých situáciách sa vy cítite osamelo? Kto bol prvou voľbou, keď vás v minulosti premkol ten pocit?

Ja v prvom rade nemám problém byť sama so sebou. Dá sa povedať, že som rada sama. Možno aj preto sa musím často&nbsp;nútiť vystrčiť nos medzi ľudí. Samota a osamelosť je rozdiel. Myslím, že je lepšie žiť sám ako s niekým, s kým sa cítite osamelo. A, samozrejme, mám pár blízkych a starostlivých priateľov.

Aký je váš názor na ľudí, ktorí si z rôznych dôvodov dlhodobo nevedia nájsť partnera a nakoniec vezmú prvého, ktorý sa objaví? Je dobré vekom uberať zo svojich kritérií?

Partner nie je tovar. Uvedomujem si, že mať partnera je sociálny status, ktorému sa dnes dáva veľa bodov. Ale podľa toho, čo okolo seba vidím a vzhľadom na spôsob života, ktorým sa dnes žije, nemyslím si, že je to až také terno.

Asi to svedčí aj o nejakom stupni sebahodnoty, vôle ku kompromisom vzhľadom na komfort, či zabehnuté koľaje.

Ľudia, ktorí žijú bez obrúčky, môžu žiť rovnako plnohodnotný život ako tí s obrúčkou. Ako som povedala, budem radšej sama, ako osamelá s niekým. Možno to nie je ľahké, ale je to čisté.