Nezriedka sa stáva, že herec, ktorý sa na roky preslávi nejakou postavou, je na zmienku o nej po čase alergický. Nikto sa nechce škatuľkovať.  Aj vám sa vybaví pri mene Pavel Kříž romantický študent a neskôr doktor, ktorý balí dievčatá na básničky, zo série filmov o Básnikoch? Nie ste sami.

Sedíme v hale bratislavského kina, a keď okolo nás prechádzajú ľudia, najmä ženy sa na sekundu zastavia, premerajú si Pavla Kříža a potom vzrušene šepnú kamarátke: „Videla si? To je ten básnik!“

Hercovi záujem ani nálepka neprekážajú. „Myslím, že je to šťastie a radosť, že človek mohol urobiť niečo, čo sa ľuďom stále páči. To je zmysel našej profesie, my to robíme pre ľudí,“ reaguje pokojne. Mimochodom, prvý diel hexalógie Ako svet prichádza o básnikov, bol natočený v roku 1981, posledný s názvom Ako básnici čakajú na zázrak, v roku 2016. V priebehu tohto času stvárnil herec množstvo iných úloh a prežil časť života, ktorú rozhodne nemožno nazvať nudnou.

Lekár Štěpán alias Pavel Kříž šepkal svojej Píšťalke Vejmělkovej zamilované básničky.
Lekár Štěpán alias Pavel Kříž šepkal svojej Píšťalke Vejmělkovej zamilované básničky.
Zdroj: abl

Vyhodili otca

Pavel Kříž pricestoval pred pár dňami na premiéru filmu Pražské orgie. Zahral si v ňom režiséra, ktorého komunistický režim poslal pracovať za trest do kotolne, tak ako sa to stalo aj v realite mnohým iným ľuďom v Československu.

Na otázku, či on sám pochádza z rodiny disidentov, odpovedal: „Nie, v rodine som disidentov nemal, ale môjho otecka vyhodili v roku 1968 z armády. Dôvod bol politický, otvorene vyjadril nesúhlas s okupáciou Československa. Musel si potom nájsť inú prácu, jednoduché to nebolo.“

Anketa
Máte radi filmy o Básnikoch?
  • 90%
  • 10%

Na časy, keď si musel každý dávať pozor na jazyk, si pamätá dobre. Aj na to, že sa ako dieťa naučil rýchlo rozoznávať, čo je bezpečné a čo nie. „Keď sme počúvali zakázané rádio Slobodná Európa, rodičia mi povedali, aby som o tom nehovoril, pretože by to mohlo mať nepríjemné následky,“ spomína muž, ktorého režim obral o možnosť študovať na gymnáziu a pokračovať na medicíne.

 

Ani humor to neprebil

Pavel Kříž hovorí, že má zmysel pre humor a humor pomáha prežiť aj ťažké chvíle neslobody. Lenže v istom momente ani humor nepomáhal. Keď mal totiž dvadsaťsedem rokov, utiekol za hranice. Čo bolo tou poslednou kvapkou? „Chcel som už žiť normálny život… Bol som pod tlakom, pretože som začal dostávať pracovné ponuky, ktoré boli politicky zafarbené. Ja som nebol žiadnym hrdinom ani disidentom, hoci dnes s odstupom času sú už takmer všetci disidenti, a vedel som, že taká práca by ma nebavila, nenapĺňala. Nevedel som však, ako z toho von. Zároveň som nemal odvahu stráviť život v kotolni,“ priznáva, prečo v roku 1987 zvolil emigráciu. 

„Neverím, že v 70. – 80. rokoch existoval človek, ktorý by tomu režimu veril. Mohli mu veriť ľudia po vojne, v 50. rokoch, ale po okupácii v 1968 už nie. Mnohí ľudia uzavreli dohodu – mlčať a za to dostať výhody a pokojne žiť. Ja som si hovoril, že chcem žiť bez tejto dohody. Chcel som väčší priestor, nechcel som byť ako v zovretí. Chcel som, aby bolo len na mne, ako si zariadim život,“ hovorí. Dodáva, že ŠtB ho nesledovala: „Nemyslím si, že som bol niekedy až taká dôležitá osoba, neznamenal som pre režim ohrozenie.“

Nič im nepovedal

Vedeli rodičia o jeho úmysle emigrovať? „To určite nie! Bál som sa, že by mali problémy. Keď sa ich potom pýtali, čo sa stalo, oni naozaj nič nevedeli,“ hovorí. Rodičia mu jeho krok nikdy nevytkli. „Neviem, či boli práve radi, čo som urobil, ale natoľko mi to priali, že mi to nijako nevyčítali,“ hovorí herec, ktorého za  nedovolené opustenie republiky odsúdili v neprítomnosti na päť rokov väzenia. 

Spomína, že keď sa dostal na Západ, bol to veľmi pozitívny šok. „Mal som pocit uvoľnenia, že je to za mnou, že sa to podarilo a už všetko záleží len na mne. Bolo mi dobre,“ hovorí. Kam viedli jeho prvé kroky? „Prešiel som imigračným procesom v Rakúsku. Všetko malo svoj postup. A keď ma potom Kanada prijala, postarala sa o mňa. Aj keď začiatok nebol jednoduchý, nikdy som neľutoval,“ hovorí.

Pavel Kříž sa v zahraničí, kde si svojím spôsobom užíval anonymitu, vrhol na univerzite vo Vancouvri na štúdium psychoterapie a potom pracoval v domovoch seniorov. Na otázku, či sa dnes cíti viac ako herec alebo psychoterapeut, odpovedá: „Ja to striktne oddeľujem! A nemyslím si, že by mi znalosti z psychoterapie, hoci ma aj obohatili, zvlášť pomáhali v herectve. Bol som hercom už aj predtým, takže viem, ako na to…“

Týždeň pri televízii

Nežnú revolúciu v roku 1989 sledoval z Kanady: „Celý týždeň sa nepretržite vysielali zábery z Československa, nikdy predtým a ani nikdy potom sa to nedialo... Bol som fascinovaný a strašne šťastný. Sedel som pri televízii a pozoroval to každý deň.“ Do vlasti sa prvýkrát vrátil až v roku 1993, aby natočil ďalší diel Básnikov.

S jeho návratom sa však spája veľká osobná tragédia. Podľa medializovaných informácií jeho kanadská manželka, animátorka Bonie Glover, ktorá bola v tom čase tehotná, prišla počas medzipristátia v Nemecku o bábätko. Ďalšou veľkou ranou pre neho bolo, keď ju po mnohých rokoch spoločného života navždy stratil – zomrela.

Prekvapenie

Keď sa pýtame na to, čo ho pri návrate prekvapilo, hovorí: „Rozdelenie krajiny. Ale potom som to jednoducho akceptoval.“ Komentovať to, čo sa v Česku alebo na Slovensku deje, nechce. „Zachytil som nejaké kauzy, ale ako emigrantovi mi neprislúcha niečo hodnotiť. Ja som z krajiny dobrovoľne odišiel, nemám na to teda právo. Človek môže komentovať politiku štátu, v ktorom žije,“ hovorí Kříž, ktorý sa považuje za Čechokanaďana.

Vo filme Pražské orgie hovorí perfektnou angličtinou. O ruskej herečke Xénii Rappoportovej hovorí ako o inteligentnej žene, otvorene vyjadrujúcej nesúhlas s politikou Putina. Mali si čo povedať aj mimo pľacu.
Vo filme Pražské orgie hovorí perfektnou angličtinou. O ruskej herečke Xénii Rappoportovej hovorí ako o inteligentnej žene, otvorene vyjadrujúcej nesúhlas s politikou Putina. Mali si čo povedať aj mimo pľacu.
Zdroj: Čulenová Katarína

Na margo sklamania ľudí z toho, že November ‘89 napokon nepriniesol do našich krajín ideálnu spoločnosť, zareaguje: „Ak niečo nevyšlo tak, ako si to niekto predstavoval, musí analyzovať, prečo sa to stalo, a snažiť sa niečo urobiť. Rozdiel je v tom, že keď som emigroval, bola tu beznádejná situácia, hoci sa niektorí hrdinovia snažili niečo zmeniť. Mali sme tu ruských vojakov, bolo jasné, že si mocnosti podelili územia. Možno som naivný, ale dnes je spoločnosť liberalizovaná, naše krajiny sú v EÚ a určite sa dá pokúsiť urobiť niečo s vecami, s ktorými ľudia nie sú spokojní. Iba ľudia, ktorí tu žijú, vedia, kde je pes zakopaný…“

Nevráti sa

Nemyslí si, že dnes je dôvod na to, aby ľudia odchádzali do cudziny: „Je na každom, čo od života čaká a ako si to zariadi. Možno nemám dosť informácií, ale myslím, že aj tu sa dá žiť normálne, za rohom nie je tráva zelenšia. Aj tam sú hlupáci, rovnako ako tu, a aj dobrí ľudia. Ako všade.“

Keď sa herca, ktorý kvôli nakrúcaniu pendluje medzi Kanadou a Českom, opýtame, či by sa definitívne vrátil, zareaguje jasne: „Nie, to už nejde, mám tam rodinu, väzby, priateľov. Je to už viac ako 30 rokov, to by naozaj nešlo…“

Aká má byť?

Pavel Kříž bol svojho času idolom mnohých dievčat aj žien. Aké ženy sa mu páčia? „Ženy sú proste ženy... Nemám žiadnych ,5 pé‘, ktoré by som požadoval, že by musela byť taká alebo onaká. Navyše, ja som šťastne ženatý!“ zareagoval s úsmevom herec, ktorý o svojom súkromí zásadne nehovorí a nepriatelí sa ani so sociálnymi sieťami. „Patrím k staršej generácii v tom zmysle, že nemám žiaden facebook ani instagram. Nič proti tomu, ale mňa to nebaví, nevedel by som, čo tam dať,“  pokrčí plecami s tým, že o všetkom, čo je v jeho živote dôležité, vedia blízki a priatelia a to stačí.

O láske, ktorú ľudia k životu potrebujú ako soľ, Pavel Kříž hovoriť nechce, zato osvetu o zdraví urobil rád – trpí totiž cukrovkou, ktorú mu náhodou pred rokmi diagnostikoval jeho kamarát – lekár. Pre portál diastyl.cz povedal, že s chorobou by sa mal každý zmieriť a robiť maximum, aby mal plnohodnotný život. Iba ak sa budú ľudia o seba starať, budú v pohode.

Na otázku Šarmu, ako relaxuje on sám, odpovedá:  „V prírode. Tá je v Kanade úžasná, monumentálna – tie hory, lesy, oceán, Pacifik... človek si uvedomí svoju ,mrňavosť‘. Myslím, že som nikdy nemal veľké ego, ale tam ho nemám žiadne. Príroda vás vždy ,zrovná‘.“