Uvádzanie reportáží v respirátore môže vyznieť neosobne.

Bolo zvláštne komunikovať s divákmi iba tónom hlasu a očami. Nevideli naše emócie a Reflex, ktorý moderujem, je práve o emóciách. Ľudia nevideli, že sa napríklad pod rúškom usmievam, že moja poznámka bola ironická, alebo vážny výraz tváre, keď som niečo nahnevane komentoval alebo kritizoval. Tešil som sa, ako si snímeme rúška a budeme sa môcť divákom prihovoriť normálne...

Čo myslíte, aký mala pandémia vplyv na medziľudské vzťahy?

Vždy mi bolo ľúto, keď som v Reflexe videl smutné príbehy ľudí, ktorým sa dalo pomerne ľahko pomôcť, keby ľudia boli viac ľuďmi. Myslel som si, že pandémia a kríza, ktorá vypukla, ľudí poľudštia. No mám pocit, že prajní a ľudskí sme boli k sebe iba prvé dva týždne prvého lockdownu...

Ako vnímate situáciu v spoločnosti, ktorá je dosť polarizovaná?

Pred rokom a pol nás spojil strach. Boli sme zodpovední, chápaví, ochotní, veľkorysí... No dlho nám to nevydržalo. Prešlo niekoľko týždňov a stal sa z nás národ škrečkov, „odborníkov“, udavačov. Sme k sebe nevrlí, netolerantní. Otvoriť na nejakom stretnutí tému očkovania je zaručená rozbuška. Strach nás na začiatku vyburcoval k tomu, aby sme k sebe boli dobrí, paradoxne, na konci v nás aktivoval prehnaný pud sebazáchovy a mnohí začali hľadieť len na seba. Mali sme príležitosť ukázať, ako nás kríza dokáže spojiť. Nemusí so mnou každý súhlasiť, ale reparát z človečenstva sme nezvládli...

Vtedy sa tlieskalo z okien, dnes lietajú nadávky. Prečo sa to deje?

Toto je skôr otázka pre sociológov. Názor môžeme mať rôzny, ale prečo ho vyjadrovať agresívne? Je to na pováženie…

Čo nové vás aktuálne čaká?

Napriek neistej budúcnosti stále niečo plánujem. No určite nie dovolenku... (Smiech.) V kútiku duše tajne dúfam, že nič z toho, na čom pracujem, nebudem zasa musieť zrušiť. Snažím sa byť opatrným optimistom, aj keď môj silný zmysel pre realitu a pamäť mi hovoria, že nič nebude ako predtým. Nenahneval by som sa, keby ako predtým neboli medziľudské vzťahy... Nech sú lepšie! n