Čiže ste nadviazali vzťah so živlami?
Áno, bol som tam len ja, voda a vietor.
Plavili ste sa po Dunaji?
Áno, presne tak.
Bolo náročné urobiť si tento kurz?
Keby som bol tušil, čo všetko to zahŕňa v slovenských podmienkach, tak by som sa na to v živote nebol dal. (Smiech.) Ale tak ako veľa vecí v mojom živote spôsobili ľudia, ktorí ma majú radi, ako ma napríklad bez môjho vedomia prihlásili pred 25 rokmi na konkurz do Markízy, tak sa rovnako stalo, že ma prihlásili na kapitánsky kurz. Bolo to naozaj náročné, aj samotné skúšky. Ako druhá maturita. Kompetentní by toto mohli nejako upratať, lebo to zjavne nezohľadňuje potreby. Dýcha z toho ešte socializmus. Viac ako na praktické veci sa kladie dôraz na memorovanie...
Môžete byť konkrétnejší?
Nikto si napríklad nedal námahu, aby z vyše 800 skúškových otázok vylúčil tie, ktoré už nezodpovedajú realite a skutočnosti. Skrátka, ako prichádzali nové zákony a predpisy, tak len pridávali ďalšie a ďalšie otázky, no tie staré nikto neriešil. Duplicita, dokonca odpovede na identickú otázku, ktoré si odporovali. A hlavne pre prax a rozsah využitia úplne zbytočné otázky. Nechcem ísť do detailov, ale opakujú sa tu úplne rovnaké chyby ako v našom školstve...
Ako ste trávili čas, keď počasie nedovoľovalo vybehnúť na Dunaj?
Konečne som si mohol dočítať všetky rozčítané veci. Bežne sa mi stávalo, že som si s veľkou radosťou kúpil knižku, ale iba som ju položil na ďalšiu knižku a v byte mi vznikali pyramídy. Stále som nemal čas. Možno sa mi budú diváci čudovať, ale napriek tomu, že pracujem v televízii, úplne som stratil kontakt s filmami a teraz som ich mohol konečne dopozerať. Mal som už plný archív nahrávok.
A ktorý žáner vás baví?
Detektívky, seriály z lekárskeho či zo záchranárskeho prostredia. Viackrát sa mi podarilo zažiť taký filmový deň, keď som od rána do večera sedel pre televízorom. Hoci keď som na jeden šup strávil dvadsať dielov kriminálky, hovoril som si, že je asi dosť nebezpečné chodiť po ulici, lebo nikdy neviete... (Smiech.)
Ako pandémia ovplyvnila vašu prácu v televízii?
Televízia šliapala na plné obrátky. Bolo to určite zložitejšie. Tak ako všetci ľudia, aj my sme pociťovali obmedzenia v rôznej podobe. Pri moderovaní mi prekážali rúška, no bola to maličkosť oproti tomu, čo prežívali iní. Nesťažujem sa, lebo v porovnaní s tým, čo napríklad zažívali zdravotníci či ľudia vo fabrikách, by to vyznelo smiešne. Mne prekážali najmä preto, že som mal obmedzené možnosti komunikácie s divákmi...
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
