Markizáka najviac trápi zvlčilosť ľudí k&nbsp;sebe, no ako optimista v&nbsp;medziľudských vzťahoch verí v&nbsp;šťastný koniec. Ten je, bohužiaľ, v&nbsp;nedohľadne.
Ako sa vás dotkol koronavírus?
Bol som vyľakaný, asi ako všetci ľudia. Nemyslel som si, že to bude trvať tak dlho. Veril som optimistickým predpovediam, že do leta bude po všetkom, ale nestalo sa to, bohužiaľ, vlečieme sa s&nbsp;tým naozaj veľmi dlho. Do nášho bežného života, na ktorý sme boli zvyknutí, vstúpili mnohé obmedzenia.

Čo vám najviac chýba?
Veľmi na mňa doľahlo, ako utrpel náš spoločenský život. Nemyslím len na verejné podujatia, kultúrne akcie, ale úplne obyčajný kontakt s&nbsp;rodinou, priateľmi či cestovanie. Ale našťastie mám prácu, ktorá má možno ešte väčší zmysel, ako kedykoľvek predtým. Informácie, ktoré ponúkame ľuďom či už v&nbsp;spravodajstve, alebo v&nbsp;publicistke, považujem práve v&nbsp;tomto období za veľmi dôležité.
A&nbsp;aký dosah to malo na vaše súkromie?
Hľadal som rôzne únikové cesty, ako sa z&nbsp;toho nezblázniť. Frustrovala ma a&nbsp;frustruje hlavne tá neistota v&nbsp;plánovaní budúcnosti. Okrem práce v&nbsp;televízii mám množstvo ďalších aktivít a&nbsp;projektov. Dlhé mesiace na niečom pracujete, pripravujete, organizujete a&nbsp;zrazu – všetko bolo zbytočné, lebo ste to museli zrušiť alebo preložiť na neurčito. Chýba mi jednoducho tá koncovka. Finále, v&nbsp;ktorom sa to všetko zúročí. Ale o&nbsp;to viac sa teším z&nbsp;čohokoľvek, čo sa nakoniec zrealizovať podarí...
Spomínate frustráciu a&nbsp;únikové cesty. Aké ste si zvolili vy?
Osud to zariadil tak, že som si urobil kapitánske skúšky na malé rekreačné plavidlo. Osud zariadil aj to, že som si jeseň pred pandémiou kúpil malú starú športovú loďku, ktorá má 25 rokov. Toto bola možno aj moja záchrana. Mal som šancu z&nbsp;petržalského paneláka odísť niekam na čerstvý vzduch, kde som mohol byť sám bez toho, aby som niekoho ohrozil.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Čiže ste nadviazali vzťah so živ­lami?
Áno, bol som tam len ja, voda a&nbsp;vietor.
Plavili ste sa po Dunaji?
Áno, presne tak.
Bolo náročné urobiť si tento kurz?
Keby som bol tušil, čo všetko to zahŕňa v&nbsp;slovenských podmienkach, tak by som sa na to v&nbsp;živote nebol dal. (Smiech.) Ale tak ako veľa vecí v&nbsp;mojom živote spôsobili ľudia, ktorí ma majú radi, ako ma napríklad bez môjho vedomia prihlásili pred 25 rokmi na konkurz do Markízy, tak sa rovnako stalo, že ma prihlásili na kapitánsky kurz. Bolo to naozaj náročné, aj samotné skúšky. Ako druhá maturita. Kompetentní by toto mohli nejako upratať, lebo to zjavne nezohľadňuje potreby. Dýcha z&nbsp;toho ešte socializmus. Viac ako na praktické veci sa kladie dôraz na memorovanie...
Môžete byť konkrétnejší?
Nikto si napríklad nedal námahu, aby z&nbsp;vyše 800 skúškových otázok vylúčil tie, ktoré už nezodpovedajú realite a&nbsp;skutočnosti. Skrátka, ako prichádzali nové zákony a&nbsp;predpisy, tak len pridávali ďalšie a&nbsp;ďalšie otázky, no tie staré nikto neriešil. Duplicita, dokonca odpovede na identickú otázku, ktoré si odporovali. A&nbsp;hlavne pre prax a&nbsp;rozsah využitia úplne zbytočné otázky. Nechcem ísť do detailov, ale opakujú sa tu úplne rovnaké chyby ako v&nbsp;našom školstve...
Ako ste trávili čas, keď počasie nedovoľovalo vybehnúť na Dunaj?
Konečne som si mohol dočítať všetky rozčítané veci. Bežne sa mi stávalo, že som si s&nbsp;veľkou radosťou kúpil knižku, ale iba som ju položil na ďalšiu knižku a&nbsp;v&nbsp;byte mi vznikali pyramídy. Stále som nemal čas. Možno sa mi budú diváci čudovať, ale napriek tomu, že pracujem v&nbsp;televízii, úplne som stratil kontakt s&nbsp;filmami a&nbsp;teraz som ich mohol konečne dopozerať. Mal som už plný archív nahrávok.
A&nbsp;ktorý žáner vás baví?
Detektívky, seriály z&nbsp;lekárskeho či zo záchranárskeho prostredia. Viackrát sa mi podarilo zažiť taký filmový deň, keď som od rána do večera sedel pre televízorom. Hoci keď som na jeden šup strávil dvadsať dielov kriminálky, hovoril som si, že je asi dosť nebezpečné chodiť po ulici, lebo nikdy neviete... (Smiech.)
Ako pandémia ovplyvnila vašu prácu v&nbsp;televízii?
Televízia šliapala na plné obrátky. Bolo to určite zložitejšie. Tak ako všetci ľudia, aj my sme pociťovali obmedzenia v&nbsp;rôznej podobe. Pri moderovaní mi prekážali rúška, no bola to maličkosť oproti tomu, čo prežívali iní. Nesťažujem sa, lebo v&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, čo napríklad zažívali zdravotníci či ľudia vo fabrikách, by to vyznelo smiešne. Mne prekážali najmä preto, že som mal obmedzené možnosti komunikácie s&nbsp;divákmi...
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Uvádzanie reportáží v&nbsp;respirátore môže vyznieť neosobne.
Bolo zvláštne komunikovať s&nbsp;divákmi iba tónom hlasu a&nbsp;očami. Nevideli naše emócie a&nbsp;Reflex, ktorý moderujem, je práve o&nbsp;emóciách. Ľudia nevideli, že sa napríklad pod rúškom usmievam, že moja poznámka bola ironická, alebo vážny výraz tváre, keď som niečo nahnevane komentoval alebo kritizoval. Tešil som sa, ako si snímeme rúška a&nbsp;budeme sa môcť divákom prihovoriť normálne...
Čo myslíte, aký mala pandémia vplyv na medziľudské vzťahy?
Vždy mi bolo ľúto, keď som v&nbsp;Reflexe videl smutné príbehy ľudí, ktorým sa dalo pomerne ľahko pomôcť, keby ľudia boli viac ľuďmi. Myslel som si, že pandémia a&nbsp;kríza, ktorá vypukla, ľudí poľudštia. No mám pocit, že prajní a&nbsp;ľudskí sme boli k&nbsp;sebe iba prvé dva týždne prvého lockdownu...
Ako vnímate situáciu v&nbsp;spoločnosti, ktorá je dosť polarizovaná?
Pred rokom a&nbsp;pol nás spojil strach. Boli sme zodpovední, chápaví, ochotní, veľkorysí... No dlho nám to nevydržalo. Prešlo niekoľko týždňov a&nbsp;stal sa z&nbsp;nás národ škrečkov, „odborníkov“, udavačov. Sme k sebe nevrlí, netolerantní. Otvoriť na nejakom stretnutí tému očkovania je zaručená rozbuška. Strach nás na začiatku vyburcoval k&nbsp;tomu, aby sme k&nbsp;sebe boli dobrí, paradoxne, na konci v&nbsp;nás aktivoval prehnaný pud sebazáchovy a&nbsp;mnohí začali hľadieť len na seba. Mali sme príležitosť ukázať, ako nás kríza dokáže spojiť. Nemusí so mnou každý súhlasiť, ale reparát z&nbsp;človečenstva sme nezvládli...
Vtedy sa tlieskalo z&nbsp;okien, dnes lietajú nadávky. Prečo sa to deje?
Toto je skôr otázka pre sociológov. Názor môžeme mať rôzny, ale prečo ho vyjadrovať agresívne? Je to na pováženie…
Čo nové vás aktuálne čaká?
Napriek neistej budúcnosti stále niečo plánujem. No určite nie dovolenku... (Smiech.) V&nbsp;kútiku duše tajne dúfam, že nič z&nbsp;toho, na čom pracujem, nebudem zasa musieť zrušiť. Snažím sa byť opatrným optimistom, aj keď môj silný zmysel pre realitu a&nbsp;pamäť mi hovoria, že nič nebude ako predtým. Nenahneval by som sa, keby ako predtým neboli medziľudské vzťahy... Nech sú lepšie! n