Markizáka najviac trápi zvlčilosť ľudí k sebe, no ako optimista v medziľudských vzťahoch verí v šťastný koniec. Ten je, bohužiaľ, v nedohľadne.
Ako sa vás dotkol koronavírus?
Bol som vyľakaný, asi ako všetci ľudia. Nemyslel som si, že to bude trvať tak dlho. Veril som optimistickým predpovediam, že do leta bude po všetkom, ale nestalo sa to, bohužiaľ, vlečieme sa s tým naozaj veľmi dlho. Do nášho bežného života, na ktorý sme boli zvyknutí, vstúpili mnohé obmedzenia.
Čo vám najviac chýba?
Veľmi na mňa doľahlo, ako utrpel náš spoločenský život. Nemyslím len na verejné podujatia, kultúrne akcie, ale úplne obyčajný kontakt s rodinou, priateľmi či cestovanie. Ale našťastie mám prácu, ktorá má možno ešte väčší zmysel, ako kedykoľvek predtým. Informácie, ktoré ponúkame ľuďom či už v spravodajstve, alebo v publicistke, považujem práve v tomto období za veľmi dôležité.
A aký dosah to malo na vaše súkromie?
Hľadal som rôzne únikové cesty, ako sa z toho nezblázniť. Frustrovala ma a frustruje hlavne tá neistota v plánovaní budúcnosti. Okrem práce v televízii mám množstvo ďalších aktivít a projektov. Dlhé mesiace na niečom pracujete, pripravujete, organizujete a zrazu – všetko bolo zbytočné, lebo ste to museli zrušiť alebo preložiť na neurčito. Chýba mi jednoducho tá koncovka. Finále, v ktorom sa to všetko zúročí. Ale o to viac sa teším z čohokoľvek, čo sa nakoniec zrealizovať podarí...
Spomínate frustráciu a únikové cesty. Aké ste si zvolili vy?
Osud to zariadil tak, že som si urobil kapitánske skúšky na malé rekreačné plavidlo. Osud zariadil aj to, že som si jeseň pred pandémiou kúpil malú starú športovú loďku, ktorá má 25 rokov. Toto bola možno aj moja záchrana. Mal som šancu z petržalského paneláka odísť niekam na čerstvý vzduch, kde som mohol byť sám bez toho, aby som niekoho ohrozil.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
