Ak sa niekedy hovorí o hereckom koncerte, tak o výkone Cate v role dirigentky to platí doslova. Veď mala pod taktovkou celý svetoznámy berlínsky orchester. Kvôli tejto role, napísanej pre ňu na telo, sa naučila dirigovať, oprášila hru na klavíri aj svoju školskú nemčinu. No hlavne, na plátne je naozaj strhujúca. Hrá každým svalom v tvári, záchvevom oka, štíhlymi prstami, hrdo vztýčeným telom... Sledovať ju je veľkým zážitkom, a ak by si niekto zaslúžil tohto roku Oscara za ženský herecký výkon, určite je to ona. Tak ako to bolo pri všetkých oceneniach, ktoré Blanchett už dostala za dirigentku Tár. Počnúc prestížnou čašou Coppa Volpi na benátskom filmovom festivale až po najnovšiu cenu BAFTA, ktorú si pred pár dňami prevzala v Londýne.
Len on(a)
Drámu Tár navrhujú na ocenenia aj v iných kategóriách než pre najlepšiu herečku. V marci by si mohla odniesť zlatú oscarovú sošku až v šiestich kategóriách vrátane za najlepšiu réžiu, scenár a film. Rovnaké nominácie mala Tár aj na iných prestížnych ceremoniáloch, no na rozdiel od Blanchett v nich ostatní tvorcovia snímky neboli úspešní. S výnimkou losangeleských kritikov, ktorí im dali 4 hlavné ceny, inde vždy obišli prekvapujúco naprázdno.
Ak to máme povedať naplno, asi to nebola náhoda. Lebo bez geniálnej Cate Blanchett by to bol obyčajný film, ktorý dokonca trochu prepásol príležitosť, a to predovšetkým scenáristicky. Dej je zbytočne prešpekulovaný, miestami nezrozumiteľný, dialógy sú afektované. Od diela, ktoré predchádza taká dobrá povesť, by divák čakal viac. A platí to aj na náročného diváka, ktorý v kine nehľadá lacné pobavenie. Na druhej strane, pohľad na Cate vyváži ostatné slabiny, takže napriek výhradám príbeh lesbickej dirigentky Tár, ktorá má okrem geniality maslo na hlave, iste stojí za návštevu kina.
