Právo nemohol študovať
Rodiča sa podľa jeho slov oňho nemuseli báť... „Povystrájal som kadečo, ale našťastie sa o tom nikdy nedozvedeli,“ povedal. Podnikavý chlapec si začal aj zarábať. „Ako malý chlapec som chodil zbierať loptičky na tenis, neskôr sme robili partnerov pri hre kúpeľným hosťom. Mne otec nemohol kúpiť raketu, nemal na to. Zarobil som si na ňu sám. Aj na prvé pivo a tajné cigarety,“ dodal. Herectvo rozhodne nebolo jeho prvou voľbou vo výbere štúdia.
„Ak ste boli Piešťanec, pohybovali sa v takej spoločnosti ako ja a boli ste aj dobrý žiak, z toho vyplývala priam povinnosť študovať medicínu alebo právo. Ja som na medicínu nemal, hoci právo sa mi pozdávalo. Aj starý otec z maminej strany bol právnik. Lenže to neprichádzalo do úvahy, aby Slezáčkov syn išiel študovať právo. Hrával som ochotnícke divadlo a objavili sme, že existuje Vysoká škola múzických umení. Tak som si tam dal prihlášku. Vtedajší mocipáni v okresnom výbore strany si zrejme povedali, že keď im chodím recitovať na tie ich slávnosti s červenými, zelenými a kadejakými zástavami, tak mi to schvália. Do školy ma prijali. Ani vo sne som v to nedúfal. Priznávam, bolo to východisko z núdze,“ priznal pre Život Slezáček. Núdzovej možnosti sa uchytil úspešne, veď hneď po škole sa dostal medzi elitu v Slovenskom národnom divadle. Juraj bol súčasťou silného ročníka, ktorý v podstate prepísal zaužívané herecké zvyklosti.
