Juraj prišiel do rodiny právnika a&nbsp;učiteľky hudby ako druhý syn 14. januára 1943 vo Zvolene. Jeho starší brat zomrel krátko po narodení, preto bol Juraj vlastne jedináčik, ako on sám povedal, bol pre rodičov takým posledným pokusom. A&nbsp;veru, poriadne sa im vydaril... 

Bol šikovný aj dobre vychovaný. O&nbsp;svojom detstve, ktoré prežil v&nbsp;kúpeľnom meste Piešťany, si pred rokmi zaspomínal v&nbsp;týždenníku Život: „Nebol som rozmaznávaný jedináčik, ale chalan z&nbsp;ulice. Mal som veľa dobrých kamarátov, s&nbsp;ktorými som hrával futbal. Nevedel som ho síce nikdy poriadne, ale odborník na tento šport som dodnes mimoriadny! Naučili ma hrať tenis, ten som hral pomerne dobre. A&nbsp;ako každý Piešťanec som sa musel naučiť plávať. Detstvo tam bolo krásne. No hoci bol blízko Bezovec, nikdy som sa nenaučil lyžovať, proti tomu som bol zaštepený. A&nbsp;priznávam, bál som sa, že si zlomím nohu.“

Rodiča sa podľa jeho slov oňho nemuseli báť... „Povystrájal som kadečo, ale našťastie sa o&nbsp;tom nikdy nedozvedeli,“ povedal. Podnikavý chlapec si začal aj zarábať. „Ako malý chlapec som chodil zbierať loptičky na tenis, neskôr sme robili partnerov pri hre kúpeľným hosťom. Mne otec nemohol kúpiť raketu, nemal na to. Zarobil som si na ňu sám. Aj na prvé pivo a&nbsp;tajné cigarety,“ dodal. Herectvo rozhodne nebolo jeho prvou voľbou vo výbere štúdia.

„Ak ste boli Piešťanec, pohybovali sa v&nbsp;takej spoločnosti ako ja a&nbsp;boli ste aj dobrý žiak, z&nbsp;toho vyplývala priam povinnosť študovať medicínu alebo právo. Ja som na medicínu nemal, hoci právo sa mi pozdávalo. Aj starý otec z&nbsp;maminej strany bol právnik. Lenže to neprichádzalo do úvahy, aby Slezáčkov syn išiel študovať právo. Hrával som ochotnícke divadlo a&nbsp;objavili sme, že existuje Vysoká škola múzických umení. Tak som si tam dal prihlášku. Vtedajší mocipáni v&nbsp;okresnom výbore strany si zrejme povedali, že keď im chodím recitovať na tie ich slávnosti s&nbsp;červenými, zelenými a&nbsp;kadejakými zástavami, tak mi to schvália. Do školy ma prijali. Ani vo sne som v&nbsp;to nedúfal. Priznávam, bolo to východisko z&nbsp;núdze,“ priznal pre Život Slezáček. Núdzovej možnosti sa uchytil úspešne, veď hneď po škole sa dostal medzi elitu v&nbsp;Slovenskom národnom divadle. Juraj bol súčasťou silného ročníka, ktorý v&nbsp;podstate prepísal zaužívané herecké zvyklosti.

„Bol som v&nbsp;ročníku s&nbsp;Miškom Dočolomanským a&nbsp;pred nami nebolo zvykom, aby absolvent dostal prácu na prvej scéne. Prvý bol Jožo Adamovič, po ňom jeho žena Božidara Turzonovová a&nbsp;potom my dvaja s&nbsp;Dočolomanským. Ponúk som dostal viac – z&nbsp;Martina, Nitry, Košíc. Nech to neznie namyslene, ale naozaj o&nbsp;nás dvoch bol záujem. Miško bol, samozrejme, slávnejší, pretože bol krajší, robil už filmy,“ priblížil herec, ktorý si okrem vystupovania na javisku vyskúšal aj úradnícku funkciu šéfa Činohry.

Jeho tvár sa mnohým skôr narodeným spája s&nbsp;televíznymi pondelkami, no potom sa na dlhý čas vytratil z&nbsp;obrazoviek. Veľký návrat nastal vďaka seriálu Panelák, ktorý však Slezáček takmer odmietol. „Panelák je téma na poviedku. Viete, nebol som pred kamerou asi desať rokov. Keď mi zavolali, nechcel som tomu uveriť. Najviac ma prekvapilo, že ma pozývali na kasting. Povedal som si, že čo ja mám komu ukazovať po štyridsaťpäťročnej kariére... Teoreticky som sa aj nas*al, veď čo ma nepoznajú? Kašlem im na to! Lenže potom som si povedal – veď som nikdy v&nbsp;živote na žiadnom kastingu nebol, ani neviem, ako to tam chodí. Aj Dustin Hoffman či Franco Nero na ne chodia, tak idem! Chcem vidieť, čo tam vystrájajú. Ani neviem, či som mal konkurenciu, nezaujíma ma to,“ spomínal pred rokmi na začiatok dnes už legendárnej postavy profesora Emila Blichára.

Miesto po Slezáčkovom boku mal v&nbsp;Paneláku aj jeho vlastný pes Clork. Za svoje účinkovanie inkasoval chlpáč dokonca vlastný honorár. Ale keďže Clorkovi nič pri manželoch Slezáčkovcoch nechýbalo, jeho plat herec pravidelne posielal Slobode zvierat, keďže aj jeho štvornohý spoločník pochádzal z&nbsp;útulku. 

Juraj Slezáček bol známy svojím humorom, prechádzkami so psom, ktoré sa neraz končili v&nbsp;kaviarni, kde si doprial pivko, sem-tam štamperlík a, samozrejme, cigaretku. Neprestal fajčiť ani v&nbsp;čase, keď mu prvýkrát šlo o&nbsp;život. V&nbsp;polovici 80. rokov minulého storočia absolvoval totiž vážnu operáciu a&nbsp;niekoľko mesiacov mal urobený vývod. Ani to ho však nezastavilo v&nbsp;hereckej profesii. 

„Nielen to, ale aj spávať s&nbsp;manželkou v&nbsp;jednej posteli. To by nebolo možné bez jej veľkorysosti. Na javisku by som zas nemohol stáť bez pochopenia svojich kolegov. Je dôležité, v&nbsp;akej konštelácii sa nájdete. To, že manželka i&nbsp;kolegovia môj hendikep tolerovali, mi dodalo obrovskú silu, že aj s&nbsp;tým sa dá žiť. A&nbsp;vtedy som ešte nemal istotu, že mi ten vývod zrušia, hoci som tvrdo bojoval,“ odhalil herec s&nbsp;charakteristickým hlasom, ktorého osud po rokoch opäť postavil pred závažnú vec.

V&nbsp;lete roku 2014 mu diagnostikovali rakovinu ústnej dutiny! Otvorene o&nbsp;nej napísal aj vo svojej knihe Ako sa stať celebritou: „Musím uznať, že rakovina ma zaskočila. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby na tú chorobu neprišli. Zrejme by som bol šťastnejší a&nbsp;spokojnejší, keby som sa to nedozvedel. Vlastne na ňu prišli náhodne. Mal som problémy s&nbsp;paradentózou, chcel som iba nové zuby – a&nbsp;mám toto.“

„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte. Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou,“ priznal v&nbsp;knihe herec, ktorý svoj boj v&nbsp;lete 2016 prehral.

Posledná rozlúčka s&nbsp;hercom sa konala najprv v&nbsp;Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava a&nbsp;potom v&nbsp;bratislavskom krematóriu. Manželka Jela mu splnila aj želanie, aby bol jeho popol rozptýlený na lúke pred krematóriom. Pani Slezáčková vtedy pre Šarm ozrejmila svoje dôvody: „My nemáme deti, ktoré by za nami chodili na cintorín, a&nbsp;Juraj by nezniesol svoje meno vyryté na nejakom náhrobku. Veď načo?“