Pamätáte si ešte, kedy ste spozorneli, že sa niečo s vami deje?
- Končil som druhý ročník vysokej školy, urobil som poslednú skúšku, na druhý deň som mal cestovať domov. Večer som si pri sprchovaní nahmatal hrčku. Mal som dvadsať rokov, svet bol gombička, vôbec mi nenapadlo, že by to mohlo byť niečo nebezpečné. Fungoval som ešte niekoľko dní s pokojnou mysľou, ale keďže som to tam stále cítil, povedal som si, že to nie je úplne v poriadku. Hneď ako som to doma povedal, mamina, ktorá je zdravotná sestra, ma poslala k urológovi. Ten ma vyšetril pohmatom a odbil s tým, že je to nezhubné, nič rizikové, v dospievajúcom veku sa to vraj stáva, asi som sa udrel… Mamina to tak nenechala, vyhľadali sme ďalšieho špecialistu, ktorý okamžite nariadil, aby som išiel pod nôž. Bez čakania. Nádor mi odstránili a poslali na histológiu.
Verdikt sa potom určite nepočúval ľahko...
- Lekári ho zatelefonovali rodičom a mne už z ich červených, opuchnutých očí bolo jasné, že ma dobrá správa nečaká. Vtedy som si začal uvedomovať, že je to niečo, čo nevyležím, čo si bude vyžadovať viac mňa, viac obmedzení a čaká ma niečo, s čím som nikdy nerátal. Urológ, primár z Lučenca, mi oznámil, že budem musieť podstúpiť ďalšiu liečbu v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Vtedy som býval kvôli škole v podnájme v Trnave, Bratislava bola pre mňa navyše veľkým neznámym mestom. Týždeň nato som už dostal prvú chemoterapiu. Päť dní som ležal v nemocnici a na víkendy ma brali rodičia domov. Takto to šlo niekoľko mesiacov.
Znie to tak jednoducho, vecne… Za tými dňami v nemocnici sú okrem lekárskych úkonov aj hodiny rôznych myšlienok, prežívania, strachu. Niekto sa potrebuje vyrozprávať, iný sa uzavrie. Čo ste si zvolili vy?
- Ja som sa odpojil od všetkého, nemal som pri sebe ani telefón, ani počítač. Odišiel som aj z vysokoškolského života, okrem mojich spolubývajúcich na priváte o mojom probléme nikto nevedel. Nepotreboval som ani ja, ani moja rodina prejavy ľútosti, a hlavne, ja som sa chcel so všetkým vyrovnať sám v sebe.
