Rozchody sú súčasťou života, no vy ste patrili k výnimočne stabilným párom...
Áno, nie je to nič nezvyčajné, len keď sa to týka vás osobne, je to nepríjemné. Láska vždy bolí. Preto som si začal hľadať veľa materiálov o láske a celá druhá polovica minulého roku bola spojená s tragickou láskou. Začal som čítať knihy o láske, životopisy. Milujem Mariu Callas, prečítal som si niekoľko jej životopisov, bol som ponorený v jej hudbe. Plakal som, mal som depresiu, napísal som hru a hrám ju. Padali mi slzy a písal som. Toľko hektolitrov portského vína som v živote nevypil ako počas toho obdobia a ja nie som typ človeka, ktorý veľa pije. Skôr naopak. Bol to reset, trval dva mesiace. Kóma, kým sa to napísalo. Ale neľutujem.
Hovorí sa, že rozchod si treba poriadne odplakať, aby sa človek posunul ďalej. To ste dodržali. Čo iné tvrdenie, že klin sa klinom vybíja a treba sa rýchlo vrhnúť do nového dobrodružstva?
Myslím, že som vo veku, keď sa už klin klinom nevybíja. Flirt či čisto telesný vzťah, to mi nehrozilo. Skôr išlo len o malé flirtíky, ktoré sú príjemné a spestria deň. Ale len ten deň. V mojom prípade, keď niekoho ľúbim, je to na celý život.
Napísaním hry ste napokon rozchod spracovali?
Myslím si, že z toho sa ani nedá dostať. Hru som napísal, lebo je to moja terapia, ktorá mi pomáha vyrovnať sa s tým. Ja nežalujem, nehodnotím, len hľadám dôvod. Ľudia sa rozchádzajú. Vždy jeden odíde a jeho to nebolí až tak ako toho partnera, ktorý je podrazený. Ten cíti krivdu, nespravodlivosť. Preto som tú hru napísal, lebo som cítil nespravodlivosť. My sme žili naozaj monogamný vzťah. Napriek tomu, že si nemyslím, že človek je monogamný tvor, myslel som si, že my sme to dosiahli. Ale asi nie, keďže tá druhá strana sa rozhodla odísť.
