Uznávaný profesor Pavel Traubner si pred pár týždňami zase poležal v&nbsp;nemocnici. Podstúpil tam neodkladný operačný zákrok. Odborníka pritom pred dvomi rokmi pripravila o pravú nohu cukrovka. Neurológ sa však zdravotným problémom nepoddal a&nbsp;znovu pomáha pacientom vo svojej bratislavskej ordinácii. Asistuje mu pritom prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá sa na nich usmieva z&nbsp;fotografie s&nbsp;vlastnoručným podpisom.

Treba povedať, že naďalej žijem. Mám trošku problémy s&nbsp;tou mojou druhou končatinou, ale funguje to, chodím do práce, šoférujem a&nbsp;to je pre mňa hlavná zdravotná náplň. Stále hovorím, že pre mňa je veľmi dôležité, že môžem pracovať, a&nbsp;zároveň je to pre mňa potešením.

Problémom ste sa teda postavili čelom...

Súkromne hovorím, že závidím mojim priateľom – Milanovi Lasicovi (†81), ktorý zomrel v&nbsp;najkrajšom momente za mikrofónom. A&nbsp;takisto Edo Kukan (†82), ktorý zomrel za pracovným stolom. Napriek tomu, samozrejme, každá smrť je tragická, hlavne pre príbuzných, ktorých to trápi. Ja zatiaľ žijem, fungujem, aj keď len s&nbsp;jednou nohou. Iste viete, že jednu končatinu mám amputovanú už niekoľko rokov, ale viem sa s&nbsp;tým vyrovnať. Myslím si, že dokonca tak, že som bol príkladom pre niektorých rovesníkov, ktorí keď im v&nbsp;šesťdesiatke amputujú končatinu, tak si ľahnú do postele a&nbsp;čakajú na smrť. Ja som sa rozhodol, že tú smrť nebudem vyčkávať, budem bojovať, tešiť sa zo svojej rodiny, vnúčeniec, detí. Teším sa, že sa mi v&nbsp;živote ešte stále ako-tak darí.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Cukrovka vám opäť narobila ťažkosti, na druhej nohe ste prišli o&nbsp;niekoľko prstov. Ste opatrnejší?

Áno, musím si dať oveľa viac pozor. Som dosť ignorant, – preto som vlastne prišiel o&nbsp;nohu, aj keď som lekár –, ale ako sa hovorí, obuvník chodí bosý. Na druhej strane, mám zúženie ciev na druhej končatine, a&nbsp;preto mi už niekoľkokrát urobili tzv. balónkovanie, pri ktorom mi rozšírili cievy balónikom, ktorý sa v&nbsp;cieve nafukuje a&nbsp;zúženú cievu rozširuje a&nbsp;zlepšuje krvný prietok. U&nbsp;diabetikov býva typické, že cievy sa zužujú, lebo sa tam do stien ukladá vápnik, vzniká kalcinóza, resp. vápnikové štruktúry, a&nbsp;končatina býva nedokrvená. To je príčina, prečo potom dochádza k&nbsp;určitým zdravotným problémom u&nbsp;diabetikov.

Humor vás poháňa dopredu. Ste aj fanúšikom čierneho humoru?

Celý život som prijímal, ale aj rozdával humor. Vedel som veľa židovských vtipov a&nbsp;myslím si, že humor je veľmi dôležitý, lebo keď si človek spomenie na nejaký dobrý vtip, tak sa mu ľahšie žije. Preto som jeden z&nbsp;ľudí, ktorý má rád humor, a&nbsp;ak môžem, tak ho aj šírim.

Jedným z&nbsp;úspechov fungujúceho manželstva vraj je, keď partneri trávia istú časť dňa bez seba. Overilo sa to v&nbsp;praxi, keďže stále odbiehate do práce?

Bolo to tak, že som naozaj denne 12 aj 14 hodín venoval pracovnému procesu a&nbsp;videl som manželku len v&nbsp;hlbokých večerných alebo skorých ranných hodinách. V&nbsp;súčasnosti je to iné, samozrejme, aj v&nbsp;období pandémie, aj v&nbsp;období môjho zdravotného hendikepu som bol doma, ale medzi nami sa nič nezmenilo. Bol som nervóznejší aj podráždenejší, ale nemali sme typickú ponorkovú chorobu. Musím povedať, že prítomnosť manželky mi psychicky veľmi pomáha, lebo si vždy máme čo povedať a&nbsp;máme sa čomu tešiť.

Prečo ste teda späť v&nbsp;práci?

Ja som sa znova rád vrátil do pracovného procesu, ale nie preto, aby som bol izolovaný od rodiny, ale preto, že ma veľmi láka práca, lebo je krásne poslanie byť lekárom. To nie je ani povolanie, ani zamestnanie, to je jednoducho poslanie, bez ohľadu na finančný efekt, ktorý nie je najlepší. (Smiech.) Napriek tomu si myslím, že je dobré pracovať v&nbsp;medicíne. Hovorím sám za seba, lebo poznám stovky ľudí, ktorí nie sú lekári a&nbsp;veľmi radi sa vracajú do práce po istých fyzických hendikepoch, pretože ich to baví. Niekto aj kvôli peniazom, čo je tiež dôležité, ale ja chodím do práce, lebo ma láka starať sa o&nbsp;ľudí, vyučovať študentov, pomáhať človeku a&nbsp;to ma veľmi duševne vzpružuje. Stále mám pocit, že som pre niekoho potrebný.

Spomenuli sme pani Katku. Objavili ste na nej počas pandémie stránku, ktorú ste možno rokmi prehliadali, prípadne ste sa do nej nanovo zamilovali?

Ja svoje ženu milujem permanentne, ale treba povedať, že som na nej nehľadal nové stránky, pretože za tých viac ako päťdesiat rokov, čo sme spolu, ju poznám tak dobre, že sa v&nbsp;podstate obávam, že u&nbsp;nej žiadne nové stránky nemôžem nájsť.

Vy ste pomohli veľa ľuďom. Akí sú prominentní pacienti?

Mám húfy pacientov od bezdomovcov až po prezidentov republiky. Hovorím v&nbsp;mužskom rode, lebo pani prezidentku Čaputovú som neliečil. Ale pravidelne ma navštevuje Rudolf Schuster. Liečil som aj športovcov. Chodí za mnou Jožo Golonka. Liečil som stovky významných aj jednoduchých ľudí a&nbsp;bolo mi to úplne jedno. Pre mňa bol každý pacient rovnocenný človek, pretože každý, kto sa na mňa obrátil a&nbsp;potreboval ma, mal na to dôvod a&nbsp;očakával ľudský prístup. Preto som sa snažil byť čo najviac ľudský.

Odmietli ste niekedy pacienta?

Nikdy, dokonca ani takého pacienta, ako bol Alexander Mach, minister fašistického Slovenského štátu, ktorý sa zaslúžil o&nbsp;to, že odtransportovali do koncentráku mojich príbuzných. Napriek tomu som ho opakovane vyšetroval, hoci som mu povedal, že netúžim byť jeho ošetrujúcim lekárom. Vždy som sa snažil plniť Hippokratovu prísahu a&nbsp;v&nbsp;prvom rade pomôcť každému človeku, tak ako to odo mňa očakával.

Ako to bolo s&nbsp;Machom?

Pána ministra Macha som vyšetroval na podnet môjho kolegu, ktorý prišiel za mnou, aby som vyšetril jeho aj jeho manželku. Informoval som ich, samozrejme, o&nbsp;tom, akú má Alexander Mach zásluhu na likvidácii židovskej komunity, do ktorej som patril, v&nbsp;časoch Slovenského štátu. Povedal som mu, že si môže preveriť, že som ho seriózne vyšetril, že som neurobil žiaden podraz, napísal som nález, aby si to dal verejne preveriť, ale bol by som radšej, keby sme sa už viacej nestretli, lebo mám z&nbsp;toho zlý vnútorný pocit.

Aj ste sa rozprávali o&nbsp;tom, čo sa stalo?

On mi vysvetľoval, akých mal priateľov medzi mojimi… Neskôr som ho znova vyšetroval, ale už bol v&nbsp;hlbokom bezvedomí po cievnej príhode v&nbsp;Podunajských Biskupiciach. Ležal v&nbsp;ťažkej situácii. Pozvali ma vyšetriť ho. Napísal som nález, tak ako sa patrí u&nbsp;každého normálneho či exponovaného alebo neexponovaného pacienta. Bola to moja povinnosť.

Ospravedlnil sa vám niekedy?

Neospravedlnil, ale povedal, že v&nbsp;Leopoldove, kde bol zatvorený, mal medzi spoluväzňami najviac priateľov židovského pôvodu. (Smiech.)

Podobný prípad bol – inak o&nbsp;tom píšem aj vo svojej knihe –, že keď som mal osem dní, tak ma ako židovské dieťa mamička vliekla zabaleného v&nbsp;kožušinovom fusaku k&nbsp;lekárovi. Stretol ju náčelník Hlinkovej gardy a&nbsp;na ulici ma z&nbsp;toho fusaka násilím vyzliekol. Dostal som zápal pľúc, mamička vystresovaná pribehla domov s&nbsp;plačom. No a&nbsp;tohto pána náčelníka som v&nbsp;roku 1969 opäť bez výčitiek vyšetril ako svojho pacienta. Človek musí byť človekom.

Zaujalo ma, že máte v&nbsp;ordinácii obraz pani prezidentky.

Lebo sa mi Zuzana Čaputová páči a&nbsp;ja som ju už pred prezidentskými voľbami aj kontaktoval. Mali sme jedno stretnutie a&nbsp;už vtedy sa mi zdala veľmi šarmantná. Samozrejme, považoval som jej zvolenie za veľmi pozitívny krok a&nbsp;dodnes sa správa na úrovni, kultivovane a&nbsp;ja mám výrazný pocit, že by si zaslúžila byť zvolená ešte raz.

Ako na jej fotografiu reagujú pacienti?

Pýtajú sa, či som ju vyšetroval, ale ju som, chvalabohu, vyšetrovať nemusel, lebo je to zdravá dáma. Mne sa páči už len samotný pohľad na ňu.

Nie, čo by mala žiarliť. Ja nemám žiadne citové vzťahy k&nbsp;nikomu, len ľudský a&nbsp;obdivný vzťah k&nbsp;jej určitej schopnosti rozmýšľať.

Ako sa majú vnúčatá?

Teším sa, že dve staršie vnúčatá Hanka (14) a&nbsp;Samuel (11) sú na dovolenke vo Francúzsku, kde má môj zať blízku rodinu. Sú v&nbsp;Provensalsku, ktoré je nádherné. Ja už so svojou nohou nechodím na dovolenky, ale dcéra mojej mladšej dcéry, vnučka Tamarka (9), bola v&nbsp;Chorvátsku. Jazdila na koníkovi a&nbsp;chodí na detskú univerzitu, ktorú som kedysi založil s&nbsp;Jurajom Kukurom. To bolo niečo úžasné, keď sa deti zúčastňovali na takomto štúdiu a&nbsp;pripravovali sa tým na vysokoškolské štúdium.

To muselo byť veselé, ale deti vedia položiť aj otázky, ktoré zaskočia.

Páčili sa mi otázky týchto fantastických, múdrych detí. Pamätám sa, a&nbsp;to je dvadsať rokov, keď som tam mal prvé prednášky a&nbsp;hovoril som o&nbsp;bolesti hlavy. Jeden chlapec sa ma tam opýtal: „Ujo, prečo mamičku bolí hlava, keď otecko príde domov pod vplyvom alkoholu?“ (Smiech.) A&nbsp;ďalší: „Ujo, kedy budete premietať svoje diapozitívy v&nbsp;3G?“ To boli fantastické otázky, tie decká som miloval.

Vnúčatá idú vo vašich šľapajach?

Moja najmladšia vnučka sa rozhodla, že bude neurologička, ale má ešte len deväť rokov. (Smiech.) Vnuk je úžasný hokejista, chcel by pôsobiť v&nbsp;NHL, má jedenásť a&nbsp;hrá dobre. Sledujem jeho zápasy v&nbsp;televízii. Osobne nie, lebo s&nbsp;mojím hendikepom by to bol problém. No občas zájdem do divadla aj do spoločnosti, keď ma pozvú. Snažím sa žiť, aby som dokázal, že človek nepatrí do starého železa.

A&nbsp;vaše ďalšie plány? Spomínali ste knižku...

Knižka je už napísaná, vyšla v&nbsp;druhom vydaní. Mám spísané nejaké veci, ale nie všetko sa dá publikovať. Keby som to publikoval, bolo by to na niekoľko súdnych procesov, leb som viazaný lekárskym tajomstvom. (Smiech.)