Do povedomia divákov sa krásna Slovenka žijúca v Česku asi najvýraznejšie zapísala ako „tá, čo otrávila Jamesa Bonda“. Pred pár rokmi však prekvapila aj svojou otvorenosťou, keď priznala boj s anorexiou a bulímiou v čase dospievania. Aktuálne má za sebou náročnú filmovú rolu, do ktorej preniesla aj kúsok svojich životných skúseností.   

„Film Môj príbeh je skutočným príbehom, ktorý môže byť zaujímavý pre diváčky, ktoré sa pohybujú v živote, v nejakej nie úplne šťastnej situácii, napríklad sú v nevyhovujúcom vzťahu. Tento film im ponúka nádej, že je možné zažiť aj to najhoršie na svete, čo si dokážeme predstaviť, ale tiež je možné sa znovu postaviť na nohy a pokračovať, aj keď už s jazvou na duši,“ opísala Vlastina pointu filmu.

Stvárňujete ženu závislú na manželovi, polosirotu, alkoholičku. Ťažké „sústo“ pre herečku?

Ona má viacero zaujímavých polôh, napríklad submisivitu, ktorá pramení z baletu. Baletky sú naučené drieť, vydržať všetko, majú posunutý prah bolesti a podľa mňa aj hranicu, čo ešte je normálne a čo už nie. Ovplyvnilo ju aj to, že nemala šťastné detstvo. Detstvo, kde chýba láska, ovplyvní naše dospelé vzťahy tým, že tak veľmi po nej túžime, že sme ochotné všetko vytrpieť. Je to zvláštny film, nakombinovaný dvomi žánrami. Je tam dráma, ťažké veci, s ktorými sa my, ženy, môžeme identifikovať, ale aj humor, priateľstvo a nádej nového vzťahu.

Ocitli ste sa niekedy v podobne zložitej situácii?

Ja si vyberám roly, ktorým rozumiem. Buď také, v ktorých som postavu pochopila, alebo som si niečo podobné sama odžila. Asi by som neprijala rolu rodiacej ženy, keby som nikdy nerodila, lebo by som nevedela, ako sa to robí. Tu mi bolo dokonca naznačené, že producentka o mňa veľmi stála, lebo vedela, že mám podobnú skúsenosť s problematickým vzťahom. Myslím, že snáď každá z nás si tým prešla, no niektorá je v tom vzťahu stále a už by dokázala odísť. Myslím, že film by mohol byť motiváciou, kedy už odísť, a tiež odpoveďou na to, čo už láska rozhodne nie je.

Niekto siaha pri vzťahových problémoch po meditáciách, knihách, priateľkách, niekto i po liekoch, alkohole. Aký recept máte vy?

Teraz mám super šťastný život, ale je to zaujímavá otázka. Mne určite pomohla vnútorná energia a chuť bojovať, aby bol život lepší. Tak som nastavená od prírody, nemala som nič zadarmo. Aj keď si ľudia, ktorí ma nepoznajú, povedia: „To je pekná baba, tá má všetko v živote zadarmo“, nie je to tak. Možno teraz som pre niekoho pekná, v detstve sa mi však posmievali, že som škaredá, mám krivé nohy. Oslovili ma síce na modeling a chvíľku som ho skúšala, ale bolo mi naznačené, že som nízka. A keď som priletela do Japonska, bola som príliš tučná, v Španielsku zas príliš chudá. Takže som pochopila, že nikdy nemôžem byť ideálna. Bojovať proti ilúzii dokonalosti sa stalo mojím hnacím motorom v celom živote a dnes robím prednášky pre deti, že dokonalosť neexistuje a musíme prijať samých seba takých, akí sme.

Je bežné, že deti sa navzájom porovnávajú a vysmievajú sa. Je to spôsobené výchovou rodičov, ktorí sami poukazujú na druhých: „Pozri ako vyzerá, je tučná“. A potom to dieťa považuje za normálny spôsob komunikácie. Navyše v detskom veku sme veľmi zraniteľní a tieto veci sa nás dotýkajú. Keď sa mi vysmievali, že mám nohy do „O“, niekoľko rokov som nenosila krátke sukne ani šaty, lebo som uverila, že mám škaredé nohy. Našťastie, vyliečila som sa z toho a uvedomila som si, že každý máme nejakú dispozíciu tvaru nôh a bude škoda, keď zomriem s dlhou sukňou až po zem. (Smiech.)

Vlastina Kounická Svátková
Vlastina Kounická Svátková
Zdroj: Petr Weigl