Minulý týždeň zostalo Slovensko v šoku. Keď sa takmer zároveň s fotkami vymódenej Very Wisterovej (42) na spoločenskej akcii objavila v médiách aj správa, že jej uniesli deti.

Päťročného Thea a osemročného Harlowa  si odviedol jej zahraničný manžel, izraelsko-americký hudobný producent Jeremy Hulsh (40), s ktorým sa nedokázala dohodnúť. Podľa skúseností renomovanej psychologičky Kataríny Hatrákovej ich teraz možno neuvidí celé roky. Rodičovské únosy totiž spravidla nie sú výsledkom konania v afekte, ale premysleným činom.

Polícia zatiaľ po deťoch pátra márne.
Polícia zatiaľ po deťoch pátra márne.
Zdroj: Internet

Toto nedopadne dobre...

Rozhádaní rodičia sa asi o deti naťahujú dosť často, ale to, čo sa stalo Vere Wisterovej, je zrejme extrém, však?

Naopak, vôbec to nie je raritné, z roka na rok je takých prípadov viac! Nechcem povedať, že sa s nimi stretávam denne, ale na týždennej báze určite.

To ste ma teraz zaskočili...

Áno, takýchto prípadov je aktuálne veľa, hoci tento je vyostrený tým, že ide o medzinárodný spor. To, že si niekto odvedie dieťa z Ružinova do Petržalky, je však naozaj bežné a nielen v rámci Bratislavy, ale celého Slovenska. No aj takýto medzinárodný spor je tak jeden za pol roka.

Prečo rodičovských únosov pribúda?

Je to ukážka toho, ako tu absolútne zlyháva sytém sociálno-právnej ochrany, detí. Lebo toto sa jednoducho nemá stávať. Únos dieťa sa neudeje tak, že rodičia sa nevedia dva-tri mesiace dohodnúť, a preto sa uchýlia k takéto extrémnemu riešeniu. Nie, únos sa najčastejšie udeje po mnohomesačných, často aj niekoľkoročných traumách a zúfalstve jedného z rodičov, ktorému je upieraný kontakt s jeho deťmi a on už nevie, ako problém riešiť a vyriešiť. Lebo aj orgány, na ktoré sa obrátil, teda sociálka a súd, mu nielenže nepomôžu, ale situáciu vyhrotia tak, ako sa to stalo v tomto prípade.

To vyzerá, akoby ste sa otca zastávali...

To určite nie. Čo urobil, je hrozné. Nemalo sa to v žiadnom prípade stať, najmä preto, že vo finále to deti prežili už po druhý raz, keďže to urobila už aj ich matka. Ani tá to nemala urobiť. Ale ako hovorím, je to ukážka zúfalstva tých ľudí. Už nevedia, čo robiť, a tak riešia problém bezohľadne aj voči deťom.

Môžeme sa utešovať, že únos milujúcim a milovaným rodičom nie je taký traumatický?

Nie je to tak. Deti majú vzťah k obom rodičom, a keď ich od jedného odtrhnú, dokonca tak fatálne, že s ním vôbec nemôžu byť, zanecháva to na ich psychike nezmazateľnú stopu. Najmä keď sa to deje u takýchto malých detí, teda vo vývinovom období, keď sa im formujú vyššie city, buduje sa pocit bezpečia, istoty, dôvery. Im sa vytvorí v patologickej podobe, pretože  keď videli brutálny konflikt rodičov, bezpečie, istotu a dôveru necítili ani v jednom prostredí. A v ich osobnosti to zanecháva celoživotnú ranu.

Predpokladám, že takémuto činu sa zúfalý rodič uchyľuje v afekte. Čo keď si to potom rozmyslí? Dá sa z únosu so cťou vycúvať?

Ťažko. V prvom rade, občas sa síce rodičovský únos môže udiať v afekte, ale častejšie poznám príbehy, keď išlo o premyslený moment. A premyslené sú aj následné kroky, takže títo rodičia ani nemajú v pláne vycúvať so cťou. Skôr sa to stane a potom sa už len ďalej kráča v tej nezákonnosti a neslušnosti. Navyše, takýto rodič, samotným systémom postavený do situácie, že je pritlačený k múru, keby sa aj vrátil a povedal, prepáčte, ja som bol nešťastný a len som chcel byť so svojimi synmi, je viac než isté, že ich už v živote neuvidí a bude celoživotne trestaný za to, čo spravil.

Nikto nebude riešiť, že to, čo spravil, má nejaký kontext, históriu. Že on alebo ona, lebo to robia aj matky, sa roky doprosoval, ponižoval, stojí ho to obrovské peniaze, veľmi veľa energie a sebaúcty a výsledkom sú ponižujúce stretnutia v režime asistovaného kontaktu, keď môže byť so svojím dieťaťom dve hodiny raz do mesiaca pod dozorom niekoho iného. Títo ľudia všetky príkoria nejaký čas zvládajú, ale dlhodobo sa to vydržať nedá. Je to celkom prirodzený obranný mechanizmus organizmu, že človeku z toho, ľudovo povedané, šibne a koná nenormálne. A to stalo aj v tomto prípade.

Čo sa bude podľa vašich skúseností diať ďalej?

To neviem, ale väčšinou sa deje to, že sa ďalej kráča v nezákonnosti. Znamená to, že rodič deti niekde skryje a drží ich pod pokrievkou. Aktuálne mám v Bratislave štyri deti, ku ktorým druhý rodič nemá vôbec žiadny prístup. V jednom prípade bolo dokonca vyhlásené pátranie, lebo dieťa bolo chvíľu nezvestné. A keď ho nevieme nájsť ani v Bratislave, čo potom v zahraničí, kde je ešte menšia miera kontroly?

Zo skúsenosti si teda myslím, že deti budú teraz držané v ťažkej izolácii, bez kontaktu s inými, lebo sa otec bude báť, že by mohli byť rovnakým spôsobom unesené naspäť. A zase, pre deti je to veľká trauma, pretože ich väčšinou čakajú dlhé mesiace, keď nechodia do školy či do škôlky a s nikým sa nekontaktujú, lebo je to o strachu.

Zavreté však nemôžu byť donekonečna.

Keď ošiaľ pominie, čo však môže trvať roky, rodičia väčšinou začnú komunikovať cez nejakého prostredníka. Lebo vtedy je aj druhá strana taká zúfalá, že už nechce toho druhého posadiť do basy, len chce byť so svojimi deťmi! A aby sa tak stalo, musí sľúbiť, že urobí čokoľvek, aby ten druhý v base neskončil. Takže pre právny a sociálny systém to väčšinou ide dostratena. Spravidla však prejdú naozaj roky, než sa   sa nájdenejaká sesternica alebo prijateľná osoba a medzi rodičmi dôjde k konsenzu. Lenže to už deti budú oveľa staršie a ešte viac traumatizované. Jednoducho, toto sa nikdy nemôže skončiť dobre.