Marko Igonda prehovoril o obrovskej životnej strate: Pocítil som to až fyzicky

Marko Igonda o dokonalosti ženského tela: Je to pre mňa zázrak

Navonok drsný herec Marko Igonda: V súkromí neudržal slzy

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Keď herec nič nezažil, nemá čo do umenia priniesť, hovorieva Marko Igonda, ktorý sa na nedostatok zážitkov určite nesťažuje. V&nbsp;dvadsiatke mu rodičia kúpili letenku do vysnívanej Ameriky, kde na včelej farme v&nbsp;Seattli rozmýšľal, čo ďalej so životom. Jeho nepokojný duch ho hnal okúsiť svet a&nbsp;bolo mu ľúto, že za sebou nedokázal potiahnuť aj svojich kamarátov. „Aj som si preto poplakal. Nerozumel som, prečo so mnou nejdú do sveta. Potom som pochopil, že každý má svoj strop, a&nbsp;išiel som svojou cestou. Pre mňa je katastrofálny pocit, keď je niekto uzavretý v&nbsp;jednom prostredí,“ hovorí.

Spomína si na moment z&nbsp;detstva, keď ho pri hre priviazali k&nbsp;stromu. „Niečo do mňa hádzali a&nbsp;ja som sa nemohol pohnúť. Vtedy som sa rozplakal. Pamätám si ten pocit nemohúcnosti, a&nbsp;tak celý život robím všetko pre to, aby som vedel urobiť zmenu v&nbsp;akomkoľvek veku. Zatiaľ to dokážem. Keď máte vnútornú silu, môžete zmeniť všetko. A&nbsp;tak aj žijem. Niekto má métu dostať sa do Národného divadla, ja som z&nbsp;neho dal výpoveď...“ hovorí herec, ktorého režiséri obsadili do amerických, francúzskych či nemeckých diel. Kedysi bol pre Marka Igondu métou aj život v&nbsp;zahraničí, potom sa to zmenilo: „V&nbsp;zahraničí som aj žil, ale povedal som si, že doma mi je lepšie, a&nbsp;odišiel som. Zmena však vyžaduje veľkú emočnú silu a&nbsp;musíte počítať s&nbsp;tým, že keď sa rúbe les, lietajú triesky. Ak je človek niekde nešťastný, mal by to zmeniť. Myslím však, že väčšina ľudí nedokáže zmenu zrealizovať,“ vraví.

Zmeny, či už pracovné alebo osobné, sa vždy dotýkajú aj okolia, občas aj ublížime. Povedal si herec niekedy vetu: ”Tak toto som nemal urobiť...”? ”Samozrejme, že si nesiem svoje bremená a&nbsp;v&nbsp;istých momentoch som urobil rozhodnutia, ktoré boli z&nbsp;môjho pohľadu správne, aby som sa pohol ďalej, hoci druhá strana ich vnímala negatívne. Ale nemám skúsenosť, že by som sa otočil a&nbsp;povedal: Toto je krivda, ktorá ma dobehne! Od mojej mamy totiž celý život počúvam: Minulosť ťa dobehne. Mama je veľmi vzdelaný človek, neustále študuje, vo filozofii a&nbsp;psychológii je ako doma a&nbsp;po celý život ma jasne smerovala,” hovorí.

Vďaka výchove nikdy neurobil v&nbsp;živote niečo, za čo by mal pykať. ”Ale radikálne riešenia som urobil. Každopádne viem, že vtedy začína nová väzba, nový svet a&nbsp;aj pre druhú stranu, hoci to možno vtedy pociťuje negatívne, sa otvárajú dvere,” hovorí s&nbsp;tým, že medzi radikálne riešenia radí aj svoj odchod do sveta. ”Mal som chuť a&nbsp;cítil som, že mám na to."

Ako si spomína na starú mamu, čítajte na nasledujúcej strane.

Pre Marka Igondu ale boli vždy dôležité rodinné „imaginárne laná, ktorými tiekol prúd energie“. „Napríklad moja stará mama bola mojím prístavom, filiálkou. Odkiaľkoľvek som sa vrátil, vedel som, že ma čaká v&nbsp;tej svojej izbe... Aj keď mala deväťdesiat, ležali sme spolu v&nbsp;posteli a&nbsp;rozprávali sa. Keď odišla, bola to pre mňa obrovská strata. Až fyzicky som pocítil, že v&nbsp;jednom lane už nie je energia… A&nbsp;tak sa pomaličky raz poodpájajú všetky laná, až ostanem sám. A&nbsp;keď odídem raz ja, moja dcéra bude sama a&nbsp;bude musieť ísť ďalej...”

Krehká, ale zároveň silná ženská energia hrá v&nbsp;Markovom živote veľkú úlohu. Jeho manželka, česká herečka Hana Igonda Ševčíková, a&nbsp;dcéra Mária (15) sú pre neho oporou. „Celý život idú so mnou ako s&nbsp;hercom ťažké témy, je to so mnou niekedy peklo, ale moje dievčatá ma veľmi rýchlo vedia dať do pohody. Obe to ovládajú majstrovsky. Stále ma bozkávajú a&nbsp;objímajú, ubezpečujú, že máme krásny život. Zvlášť som to potreboval v&nbsp;dvoch rokoch pandémie,“ priznáva. „Mám obrovskú psychickú podporu nielen u&nbsp;Hanky a&nbsp;dcéry, ale aj u&nbsp;brata a&nbsp;mojich rodičov. Som absolútne saturovaný človek z&nbsp;tohto uhla pohľadu.“

Herec si uvedomuje, čo v&nbsp;rodine má, a&nbsp;preto nielen berie, ale aj dáva. „S&nbsp;mamou si telefonujeme každý deň. Dvakrát. Ráno aj večer, celý život. Keď zavolám a&nbsp;nezdvihne, som nervózny, čo sa deje,“ hovorí s&nbsp;tým, že aj preto sa nakoniec rozhodol nežiť v&nbsp;Amerike. Z&nbsp;Prahy je na Slovensko bližšie ako z&nbsp;USA...

Keď spomína manželku a&nbsp;dcéru, vraví, že si ho pestujú „až nad pomery“. „Niekedy až hazardujem s&nbsp;tým, čo mám. Som totiž pracovne stále preč a&nbsp;niekedy som veľmi zlý a&nbsp;nervózny. Ale ony zo mňa dokážu tú negatívnu energiu vybrať. A&nbsp;ja sa im potom snažím revanšovať, byť normálny. Viete, každý umelec je trošku nenormálny, má v&nbsp;sebe istú vyosenosť. Nemôžete tvoriť, keď ste chladný. Keby som s&nbsp;dievčatami sedel v&nbsp;pohodlí gauča v&nbsp;Prahe, neurobím nič,“ hovorí muž, ktorý potrebuje k&nbsp;svojmu životu zmenu aj stabilitu. Má oboje. „Rád mením priestor aj kolegov a&nbsp;to mi prinieslo svetovú rozhľadenosť. Viem, že je to správna cesta,“ hovorí na margo toho, že sa pracovne nechce viazať. „Nikto ma nevlastní, nemusím robiť to, čo sa mi nepáči, som absolútne slobodný.“

Na poznámku, že jeho manželka a&nbsp;dcéra sa evidentne stotožnili s&nbsp;jeho nepokojným duchom, reaguje: „Museli, lebo vedeli, že inak budem nešťastný. A&nbsp;ony chcú, aby som bol šťastný.“

K&nbsp;šťastiu teda potrebuje Marko Igonda nielen pracovný kolotoč ale aj pokoj. A&nbsp;ten nachádza aj v&nbsp;tom, že si vybudoval svoje útočiská a&nbsp;udržiava ich. S&nbsp;bratom vlastní hausbot, kde sa uchyľuje, keď cestuje do Bratislavy. ”Je to taká príjemná filiálka v&nbsp;hlavnom meste. Už nespávam po hoteloch, už som bol z&nbsp;toho unavený, takže je to v&nbsp;podstate môj ďalší domov. Ja som si spravil vlastne všade svoj domov – v&nbsp;Prahe, v&nbsp;Bratislave aj v&nbsp;Žiline. Vyhovuje mi to takto viac – mať svoju polievku, svoj komfort, svoje ticho. Tým, že som stále s&nbsp;ľuďmi, som potom rád, keď ma neobklopujú. Môžem si písať, vnímať okolie, meditovať...” vymenúva činnosti, ktoré ho dobíjajú.

Z čoho by umrel od žiaľu? Čítajte na nasledujúcej strane.

Herec hovorí, že tento "periférny život” je dôležitý: ”Buď som v&nbsp;horách alebo na vode. Ja tú divočinu skrátka milujem. A&nbsp;možno to ovplyvňuje aj moje herectvo. Hovoria mi, že pôsobím až arogantne a&nbsp;hrubo, ale je to tým, že ja idem priamo na vec, idem rovno do srdca. Je to ako v&nbsp;prírode, kde je všetko jasné, zvieratá sú priame, existujú pravidlá, podľa ktorých sa správajú a&nbsp;keď ich sledujete, viete, ako sa máte chovať v&nbsp;živote. Môžeme si v&nbsp;tomto brať príklad. Samozrejme, je to niekedy kruté, ale človek, ktorý je na vrchole reťazca, má emocionálnu inteligenciu, vďaka ktorej pomáha slabším...” hovorí herec. Prízvukuje, že sloboda, ktorú majú zvieratá v&nbsp;prírode, je pre neho stále dôležitá. ”Chcem tak v&nbsp;živote pokračovať, mať možnosť si vyberať prácu, nebyť otrokom, neohýbať chrbát a&nbsp;môcť povedať: Prepáčte, odchádzam, a&nbsp;bez strachu sa postaviť a&nbsp;ísť.”

Na poznámku, že mnohí mu zrejme tento mód asi závidia, ale nie každý má na to možnosti, emočnú výbavu alebo šťastie na podporu v&nbsp;rodine, reaguje: ”Áno, byť v&nbsp;istom zmysle vo vzduchoprázdne chce veľkú silu. Ale môj otec vždy povedal: ,Keby bola rodina hladná, ja pôjdem aj tu kalužu mlátiť, aby som ju uživil.‘ A&nbsp;to je presne to – mám rešpekt ale nemám strach. Pre mňa peniaze vždy boli iba prostriedok na to, aby som zaplatil šeky. Vzťahy sú pre mňa ale viac. Niekedy preto robím aj veci, ktoré pre niekoho vyzerajú nelogicky.”

Ako príklad uvádza situáciu, keď točil zadarmo pre mladých začínajúcich filmárov. ”Niektorí na mňa ukazovali: ,Igonda si to môže dovoliť!‘ Ale veď to boli normálni študenti, ktorí nemali peniaze, na to, aby zaplatili. Tak som povedal: ,Ok, natočíme film, dám vám nejaké skúsenosti.‘ Viete, ja nemám čas na to, aby som išiel učiť, nie som ani človek pre administratívu. Možno raz, keď nebudem mať tú energiu a&nbsp;tú výbušnosť, pôjdem aj vyučovať, ale teraz je skôr pre mňa prijateľné urobiť projekt, pozvať si študentov, a&nbsp;nech sú pri procese, nech sa učia za pochodu. Nech sa to kuje zahorúca. To je moja cesta, cesta takého samuraja...” dodáva s&nbsp;úsmevom.

Marka Igondu, ktorý si nevie vynachváliť svoju manželku a&nbsp;je mimoriadne hrdý na dcéru, aktuálne môžete vidiet aj v&nbsp;poviedkovom filme Superžena. Čo tento pojem pre neho znamená? Čím ho ženy fascinujú? „Pre mňa je zázrak, že žena vynosí, porodí a&nbsp;vychová dieťa. Aj keď je človek nedokonalý tvor, zrodenie človeka je dokonalosť, niečo medzi nebom a&nbsp;zemou. Rovnako aj prepojenie matky a&nbsp;dieťaťa. Ja milujem svoju dcéru, ale sú isté mantinely, za ktoré sa nedostanem. Jej matka áno. V&nbsp;dobrom jej to závidím a&nbsp;myslím, že je vo svojom materstve dokonalá,“ hovorí herec a&nbsp;vyštudovaný výtvarník.

Dokonalé je pre neho aj ženské telo. „Raz, to som bol ešte na ,šupke‘ (Škola umeleckého priemyslu, pozn. red.), som maľoval svoju mamu v&nbsp;plavkách. Vtedy bola po ťažkej chorobe. Môj pedagóg mi povedal, že je to nekorektná kresba, pretože telo má deformáciu. A&nbsp;ja na to: ,Nie, nie. Je to presne tak, ako som to videl. To je moja mama.‘ Keďže ju poznal, povedal: ,Aha, prepáč.‘ Pre mňa bola tá kresba dokonalá. Chcem tým povedať, že každý má svoj uhol pohľadu, ale to, že telo dokáže stvoriť život, to ma fascinuje. A&nbsp;keď je to žena, matka a&nbsp;aj človek s&nbsp;veľkým Č, je to absolútna dokonalosť. Som stará škola, vážim si vzťahy a&nbsp;viem, že so ženou je ťažko, ale bez ženy je anarchia. Bez ženy to skrátka nejde,“ konštatuje s&nbsp;úsmevom.

Pre Marka Igondu je dôležitý dialóg nielen s&nbsp;manželkou ale aj dcérou na všetky témy. „Komunikujeme, u&nbsp;nás je dialóg odjakživa. Aj s&nbsp;rodičmi som sa zhováral vždy o&nbsp;všetkom a&nbsp;takisto to robím s&nbsp;dcérou. Nemáme tabu. Umrel by som od žiaľu, keby mi nepovedala, že má prvú lásku alebo čo ju trápi. Keď ste na niekoho napojení, rýchlo zistíte, že sa niečo deje. Vtedy sa hneď pýtame. Nedovolíme jej, aby si odrazu žila len svoj vnútorný svet, chcem, aby sa delila s&nbsp;nami o&nbsp;svoje prežívanie. Ľudia z&nbsp;okolia nám hovoria, aby sme si to užívali, pretože čas letí a&nbsp;ona raz odíde. Zatiaľ sa teda chce deliť a&nbsp;ja si to veľmi cením a&nbsp;vychutnávam,“ uzavrel hrdý otec tínedžerky, ktorá sa púšťa iným, ako umeleckým smerom – ťahá ju to ku kriminalistike, odhaľovaniu skutočného, nie filmového zločinu a&nbsp;k&nbsp;paragrafom.

Keď sme sa koncom roka herca pýtali na to, či zvykne rekapitulovať,odpovedal: ”Rekapitulujem vlastne každý deň. Je to už trochu postihnutie z&nbsp;práce – keď totiž odídem z&nbsp;pľacu, premieta sa mi v&nbsp;hlave neustále film, čo som urobil, prečo a&nbsp;ako. Rozmýšľam nad každým pohybom, ktorý si viem odôvodniť, fixovať a&nbsp;v&nbsp;prípade potreby urobiť presne tak isto ešte raz. Je to choroba, v&nbsp;ktorej som fakt dobrý,” zasmial sa. Uvedomuje si, pravdu známeho: Človek mieni, život mení, ale plánuje. ”Mám sny, ktoré si chcem plniť. Píšem si na pomyselné papieriky, čo by som chcel uskutočniť, kedy a&nbsp;v&nbsp;ktorom roku. A&nbsp;snažím sa ich potom naozaj naplniť.”