Pandémia Covid 19 zasiahla celý svet, väzňov nevynímajúc. Musia nosiť rúška, nesmú za nimi chodiť návštevy. Nečudo, že sú nespokojní. V ťažko skúšanom Taliansku to dokonca vyústilo do väzenskej vzbury a úteku, kde bolo zranených štyridsať dozorcov a ušlo jedenásť trestancov. Našťastie, Slovensko ani v tomto nekopíruje taliansku cestu a v našich nápravných zariadeniach je pokoj.

To by bolo, keby sa objavil!

Zaujímalo nás, ako to vyzerá počas pandémie v Leopoldove. „Ak pominiem prípad, že sa nakazil odsúdený, ktorý pracoval v Bratislave mimo väznice, medzi civilmi, nebola zatiaľ v žiadnej slovenskej väznici zaznamenaná nákaza koronavírusom. Našťastie, lebo väzenie je špecifické tým, že je tu natlačených množstvo ľudí, čo samo osebe vyvoláva ideálne podmienky na šírenie akejkoľvek nákazy. Zatiaľ tu však nejaký koronavírus nikoho obzvlášť nevzrušuje. Keďže však poznám mentalitu väzňov, viem si predstaviť, čo by bolo, keby sa tu nákaza naozaj objavila. Verabože, to by bolo!“ napísal nám Jozef Slovák.

Dve rúška na týždeň

„Najväčším rizikom rozšírenia nákazy, samozrejme, nie sú väzni, ale bachari a ľudia, ktorí prichádzajú zvonku. Pred Veľkou nocou sa preto v našej väznici prijali opatrenia. Bachari majú rúška alebo respirátory a každý väzeň dostal po dve ušité rúška, ktoré musia nosiť, ak idú mimo cely,“ vraví Slovák, ktorý však túto ochranu nepovažuje za dostatočnú.

„Ak náhodou vyjdem z cely bez rúška, dozorca ma síce hneď upozorní, aby som si ho nasadil, na celý týždeň však máme iba dve. Takže stále nosíme tie isté, až potom idú do práčovne. Pritom sme spolu pri vychádzke hodinu štyria väzni na malom dvore, takže nakaziť by sa dalo ľahko.“

Slovák si navyše nie je istý kvalitou rúšok. „Podľa mňa sú ušité z riedkej látky. Čaj by sa cez ne dal cediť,“ vtipkuje.

Ihla ako zbraň

Či sú to rúška, ktoré šili väzni väzňom, ako odznelo v médiách, nevie. Predpokladá však, že áno. Oni na odelení doživotných trestov sa však do akcie šitia nezapojili.

„Keď v januári napadol v Nitre jeden väzeň policajta ihlou, ktorou sa šijú topánky, nasledovala aj v Leopoldove razia. Všetky ihly nám zobrali, čo trápilo najmä môjho spoluväzňa Jara, ktorý celé dni vyšíva. Jemu už síce ihlu vrátili, takže si jedno rúško pre seba ušil, ale ja nesmiem mať ani detské nožnice na papier s okrúhlymi koncami. Keďže boli celokovové, nevrátili mi ich, a keď potrebujem, musím si požičať od pedagóga.“

Ohrozené balíky

Podľa Slováka je však v Leopoldove pokojná atmosféra, väzni zatiaľ znášajú dobre aj zákaz návštev.

„Predsa len to trvá ešte pomerne krátko, to sa dá vydržať. Neviem však, čo by bolo, keby to trvalo dlhšie. Najhoršie bolo, keď hrozilo, že nám zakážu balíky, aby sa poštou nezavliekol vírus. Našťastie napokon z toho zišlo a korešpondencia chodí normálne.“

Napriek tomu on skoro o vzácny balík prišiel. „Ako odmenu za jeden vynález mi povolili špeciálny päťkilový balík, ktorý môžete dostať iba raz do roka. Smie v ňom byť všeličo, nielen veci odsúhlasené z presného zoznamu, takže je to niečo výnimočné. Samozrejme, že aj takýto balík podlieha prísnym pravidlám, napríklad že môže byť doručený iba v presne stanovenom termíne. Lenže moja sestra aj švagor sú pendleri, ktorí pracujú v Rakúsku ako zdravotníci. Vyzeralo to, že budú musieť zostať v karanténe a balík mi nebudú môcť poslať. Mali na to iba desať dní, takže to bolo napínavé. Nakoniec to stihli na poslednú chvíľu, inak by som oň definitívne prišiel.“

Čo sa nákazy týka, on sa jej vraj nebojí, hoci patrí do rizikovej vekovej skupiny. „Nevezme čert zlého, keď vie, že je jeho,“ zakončil muž, ktorý si uvedomuje, že má na svedomí niekoľko ľudských životov.