Počúvate Fun rádio ešte aj dnes, alebo je to už iba pekná, ale vzdialená spomienka?

Nepočúvam, ale nie je to výsledok nejakého striktného vymedzenia sa. Mám v práci prísluchovo zapnuté rádio Expres kvôli správam a Braňovi Závodskému. A v aute počúvam audioknihy, pretože mám reálny problém nájsť si čas na čítanie. Fun rádio napriek tomu je a vždy bude pre mňa symbolom slobody, ktorá vďaka nemu „vtrhla“ do éteru pár mesiacov po páde minulého režimu. Režimu, v ktorom boli všetky médiá pod absolútnou kontrolou zo strany komunistickej moci a rozhodne v nich nebol žiaden priestor na „fun“.

Raz ste povedali, že v novembri ’89 ste sa prestali báť, až keď ste na tribúne počuli spievať Karla Kryla. Povedali ste mu to niekedy a pozvali ste ho do „funka“?

Za vznikom Fun rádia stoja dve skupiny ľudí – tú prvú tvorili študenti z koordinačného výboru vysokých škôl. Študentský štrajk sa v Československu skončil 2. januára 1990 a na Slovensku následne vznikla Vysokoškolská únia Slovenska. Začala sa venovať dôležitým systémovým zmenám – napríklad novej legislatíve, ktorá z vysokých škôl spravila reálne slobodnú akademickú pôdu a bola i subjektom, ktorý spolu s francúzskymi majiteľmi založili slovenské Fun rádio. No a potom boli tí, ktorí rádio reálne postavili. V niekoľkých osobách sa obe skupiny prekrývali, spočiatku i ja. Ako som sa však stala po voľbách v júni 1990 poslankyňou parlamentu, prestala som byť súčasťou tímu. Zdalo sa mi dôležité nijako – ani cez moju osobu – neprepájať prvé slobodné rádio na politiku. Rádio postavili a rozbehli študenti z prostredia internátnych rozhlasových štúdií, ktoré aj pred Novembrom dostali k poslucháčom kúsok slobody. Každý, kto po vzniku Fun rádia pricestoval do Bratislavy, považoval za česť navštíviť prvé súkromné rádio v Československu. Takže Karel Kryl sa vo vysielaní Fun rádia, samozrejme, objavil a ja som pri tom z uvedených dôvodov už nebola.

Kryl bol z vývoja v krajine sklamaný. Sklamali ste sa aj vy, keď si študenti neskôr svoje rádio predali?

Vznik Fun rádia bol pokračovaním toho, o čo študenti v Novembri i po ňom usilovali. Sloboda, ktorá sa prejavila Karlom Krylom na bratislavskej tribúne, či zvolením Václava Havla za prezidenta Československa, objavila svoj nový rozmer v rozhlasovom éteri. Tak sme to chápali, s takým nastavením sme rádio založili a odovzdali ďalším generáciám študentov. Priznám sa, že som to ďalej nesledovala, ale Vysokoškolská únia Slovenska sa postupne rozpadla, myslím, že rádio prešlo na strešnú mládežnícku organizáciu a jej vedenie ho, myslím, v roku 1996 predalo. Nikdy som neskúmala, kto to bol a či peniaze putovali do spoločného fondu alebo do fondov osobných. Slovensko bolo vtedy v područí Vladimíra Mečiara, vládla politická privatizácia a zúril tu „raný kapitalizmus“. Junior hotely (bývalý majetok Socialistického zväzu mládeže) už prenajali za „výhodných podmienok“ rôznym podvodníkom – napríklad v Bratislave Diničovcom, ktorí patrili k podsvetiu.

Poznám historku, ako ste išli do Paríža zakladať rádio – bez peňazí a ubytovania...

Celé sa to začalo stretnutím s francúzskym veľvyslancom. Ten sa nás koncom decembra 1989 spýtal, či by sme „nechceli rádio“. Jeho syn bol advokátom francúzskeho Fun rádia, ktoré práve uvažovalo o „expanzii“. A tak sa stalo, že hneď v januári 1990 sme spolu s Jurajom Gašparom, tiež študentom, vycestovali do Paríža. Vôbec sme nad všetkými súvislosťami nerozmýšľali. Bolo treba ísť, kúpili sme si lístky na vlak a vyrazili sme. Vedeli sme, že v Paríži bude v tom čase námestník ministra školstva Ján Pišút, a tak sme mali pocit, že máme zázemie. Síce tam nebol, ale postaral sa o nás. Keď sme ho hľadali na veľvyslanectve, čakala nás obálka s kľúčmi od bytu a 500-frankovou bankovkou.

Ako to v Paríži prebiehalo, koľkokrát sme tam boli, to všetko sa mi zlieva. Priamu komunikáciu s francúzskymi partnermi už potom viedol Milan Králik, ktorého som poprosila o pomoc a my tu na Slovensku sme najmä vybavovali všetko, čo bolo treba, aby mohlo Fun rádio 10. júna skutočne vstúpiť do éteru – frekvenciu, povolenia… Asi však treba pripomenúť, že rádio najprv vysielalo len na svojej prvej frekvencii 94,3 MHz, ktorá z Kamzíka pokryla Bratislavu a jej okolie.

Ako reálne vyzerali jeho začiatky?

Všetko sme si robili sami – od zháňania materiálu na prestavbu kancelárskych priestorov až po inštaláciu vysielača na Kamzík. Prakticky sme tam žili. I keď ja som bývala na Lehotského, čo je od Leškovej na skok. Takže vždy, keď čosi chýbalo – náradie, klince, hmoždinky... – našlo sa to v pivnici mojich rodičov. Miki zohnal drevo z Oravy, ostatní, čo mali alebo čo získali od ľudí, ktorých poprosili, aby pomohli vzniku prvého rádia. Nepamätám si žiaden „fatálny problém“, ktorý by v rádiu vznikol. Na príhody s hosťami sa však musíte spýtať moderátorov. Ja som už v tom čase priamo v rádiu nebola.

Ste z hereckej rodiny a vo filmoch, ktoré produkujete, si často zahráte malú roličku. Nelákalo vás vyskúšať si post spíkerky?

Len keď ma už omnoho neskôr požiadal Marcel Nemec, či by som s ním nespolumoderovala reláciu o divadle.

Podstatnú časť Fun rádia vždy tvorila hudba. Vraj však bola pieseň, ktorá sa ani v slobodnom rádiu nesmela hrať...

V prvých mesiacoch vysielalo rádio len dve hodiny denne, potom pribúdali ďalšie. Zvyšok času šiel signál z Francúzska. Ešte aj veľmi dlho potom bolo francúzske vysielanie v éteri od polnoci do skorého rána. Technicky to bolo nastavené tak, že keď sa odmlčal signál z bratislavského štúdia, automaticky sa prepol signál z Francúzska. Keď sa v začiatkoch stalo, že technikovi na chvíľu vypadol podmaz, tak moderátori kašlali, len aby vydávali zvuk, ktorý prepnutie signálu zastaví. A preto boli „zakázane pesničky“ – ako pieseň Suzanne Vega My name is Luka, ktorá je a capella. V dlhej pauze medzi slohami vbehli vždy Francúzi.

Veľkými hviezdami „funka“ sa neskôr stali Adela a Sajfa. Máte na nich nejakú osobnú spomienku?

Nie, my už sme tam vtedy dávno neboli.

Čo bolo pre vás najkrajšie na tohtoročnej oslave okrúhleho výročia?

Zistenie, že aj po tridsiatich rokoch má „funko“ v DNA rovnaké hodnoty, s akými ho študenti zakladali a aké do vysielania vniesli jeho prví moderátori a technici.