Najťažšia SPOVEĎ jej života: Ako Martina Lubyová oznámila rodine, že má rakovinu

Martina Lubyová v rozhovore pre Šarm potvrdila, že podstupuje liečbu.  Akademičke Centra spoločenských a psychologických vied SAV  a bývalej ministerke školstva diagnostikovali rakovinu, čo pred niekoľkými mesiacmi naznačil aj denník Plus JEDEN DEŇ.

V súkromí statočne bojujete s onkologickým ochorením. Prečo je dôležité o tom hovoriť?

Je dôležité, aby človek nezostal so svojou chorobou sám, aby sa neuzavrel a neprepadol depresii. Najdôležitejší je vnútorný psychický postoj. Človek musí mať prevahu, nemal by sa poddávať. Preto je potrebné o chorobe otvorene hovoriť a získať podporu svojho okolia. Dnes je na Slovensku veľa onkologických ochorení, preto je dôležité, aby spoločnosť vedela zohľadniť potreby onkologických pacientov, aby neboli žiadne tabu, aby ľudia vedeli, že táto diagnóza neznamená automaticky konečnú... Najdôležitejšia je však prevencia. O nej treba hovoriť stále, pretože vďaka nej sa dá choroba odhaliť včas, kým je ešte šanca na vyliečenie.

Na aké onkologické ochorenie podstupujete liečbu?

Odstránili mi nádor pankreasu a teraz beriem následnú takzvanú zabezpečovaciu chemoterapiu.

Kedy ste sa dozvedeli, že ste chorá?

Začiatkom tohto roka.

Ako ste sa to dozvedeli?

Koncom minulého roka ma môj urológ MUDr. Štefančík poslal na preventívne vyšetrenie ohľadom podozrivého nálezu na obličke. Oblička bola nakoniec v poriadku, ale pri vyšetrení si všimli nález na pankrease. Nemala som pritom žiadne ťažkosti. Mala som veľké šťastie, že sa diagnóza zistila takýmto spôsobom. Aj to dokumentuje dôležitosť preventívnych vyšetrení. Bez nadsadenia môžem povedať, že mi toto včasné odhalenie diagnózy nateraz zachránilo život.

Mali ste nejaké príznaky či symptómy?

Nepociťovala som žiadne príznaky. Cítila som sa dobre, športovala som. Ešte na jeseň som zabehla štafetu v tíme na podporu seniorského športu na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach a mala som v pláne pripraviť sa na polmaratón. Dokonca začiatkom roka som nabehala asi 150 km mesačne.

Podstúpili ste aj operačný zákrok?

Áno, našťastie nález bol ešte operovateľný.

Kde podstupujete liečbu a kto vám pomáha?

Liečbu podstupujem v Národnom onkologickom ústave na Kramároch, v rámci prevencie som chodila aj do Onkologického ústavu svätej Alžbety. Všade som sa stretla s vynikajúcimi odborníkmi, patrí im veľká vďaka, okrem výborného tímu doc. MUDr. Pinďáka a MUDr. Pὅrsὅka, PhD., by som chcela poďakovať všetkým, ktorí ma doposiaľ ošetrovali.

V čom spočíva vaša liečba, ako dlho bude trvať a aký má doposiaľ priebeh?

Liečba momentálne spočíva v chemoterapii, ktorá by mala zabrániť, aby sa choroba ďalej šírila alebo vrátila. Samozrejme, všetko ukáže čas. Začiatky boli ťažké, ale postupne som sa vďaka pomoci lekárov naučila nežiaduce účinky zvládať a ide mi to už lepšie. Veľmi mi pomáha vynikajúci onkologický tím pod vedením MUDr. Štefana Pὅrsὅka, PhD. Liečba je dlhá, určite to budú mesiace, všetko závisí od toho, ako bude organizmus reagovať.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Aká bola vaša reakcia, keď ste sa o ochorení dozvedeli?

Samozrejme, bol to pre mňa veľký šok, asi ako pre každého. Nechcelo sa mi veriť, že to môže byť pravda, cítila som sa dobre, ale výsledky vyšetrení hovorili jasne. Na začiatku som sa musela úplne pragmaticky sústrediť na veci, ktoré bolo treba dokončiť alebo zariadiť pred operáciou. Predsa len išlo o náročnú operáciu s rizikom mnohých komplikácií. Nemala som teda veľmi čas na emócie, čo bolo aj dobre. Myslím, že dobrá kondícia mi veľmi pomohla v období po operácii. Najväčšia zásluha však patrí operatérovi doc. MUDr. Pinďákovi a jeho tímu, ktorý zvláda veľa takýchto ťažkých operácií.

Padla aj otázka, prečo práve ja? A kde beriete najväčšiu silu?

Takéto otázky si nekladiem. Dnes má onkologické ochorenie veľmi veľa ľudí. Napriek všetkému si myslím, že mám šťastie, že sa chorobu podarilo odhaliť v čase, keď je liečba možná. A silu musí človek nakoniec nájsť sám v sebe... Mne okrem rodiny a priateľov veľmi pomáha pobyt v prírode, snažím sa chodiť na malé prechádzky a vyvíjať rôzne malé aktivity, aby sa môj život čo najviac blížil normalite, akoby som bola zdravá.

Ako reagoval váš manžel, deti a blízke okolie na to, že ste ochoreli? Ako ste im o tom povedali?

Snažila som sa informácie dávkovať, zbytočne ich neplašiť, povedala som im to, až keď bolo všetko potvrdené. Najbližší príbuzní reagovali dobre, optimisticky, podržali ma a stále je mi najväčšou oporou môj manžel, syn a otec, sestra, teta a ďalšia rodina.

Vyhľadali ste si informácie o chorobe v knihách, radili ste sa o možnostiach liečby aj s niekým iným ako s lekármi?

Nesnažila som sa hľadať nadbytočné informácie. O niektorých komplikáciách je lepšie ani nevedieť. Radila som sa iba s ošetrujúcimi lekármi.

Napriek tomu, že ste vedkyňa a racionálne zmýšľajúci človek, uvažovali ste, prípadne podstupujete aj nejaké podporné či alternatívne liečebné procedúry?

Nie, priznám sa, že nie je na to ani priestor. Zotavenie po operácii bolo veľmi náročné, človek sa musí naučiť fungovať s iným systémom trávenia, mnohé funkcie chýbajú. A chemoterapia dáva organizmu tak zabrať, že nevidím priestor na nejaké experimenty.

Musíte sa v niečom obmedzovať, či už ide o jedlo, nápoje, pohyb? A zvlášť, keď je riziko nákazy koronou?

Mám veľa obmedzení v stravovaní aj v pohybe, prakticky sa učím fungovať úplne po novom. Korona je tiež nebezpečenstvom, chemoterapia totiž oslabuje imunitu a onkologickí pacienti si musia dávať veľký pozor na akúkoľvek infekciu.

Politická funkcia vám priniesla aj množstvo stresov. Pripisujete i tomu „zásluhu“ na tom, že momentálne sa liečite, alebo kde vidíte spúšťač ochorenia inde?

Podľa štatistík sú hlavnými rizikovými faktormi tohto ochorenia fajčenie a alkohol, pritom žiadnemu z nich som nikdy neholdovala, žila som zdravo. Stres je všeobecným faktorom, určite mi neprospel, ale ťažko povedať, či bol až taký kľúčový.

Čo by ste vo svojom živote urobili inak aj s prihliadnutím na to, že sa momentálne liečite?

Myslím, že som mala veci menej prežívať a menej sa stresovať. Ide o vnútorný postoj človeka k stresu.

Na čo ste vo svojom živote hrdá, a keď sa vyliečite, čomu sa budete viac venovať?

Som hrdá na všetko, čo sa mi v živote podarilo, na svoju rodinu aj prácu, budem sa im venovať aj po ukončení liečby, s výnimkou politiky, tej už stačilo. Máte pravdu, že liečba je dlhá a predsa len sú aj ťažké chvíle, preto sa človek musí stále motivovať a tešiť sa z každého dňa, aj z úplných maličkostí. Rodina bola vždy mojou prioritou, ale po vyliečení by som chcela energiu a čas venovať aj iným ľuďom, ktorí sa podobne ako ja ocitli v ťažkej životnej situácii a budú potrebovať pomoc.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Rakovina pankreasu je v počiatočných štádiách tiché a bezbolestné ochorenie. Keď sa objavia príznaky, väčšinou to znamená, že ochorenie je už v pokročilom štádiu a pravdepodobne sa rozšírilo mimo pankreasu. Najčastejšie ťažkosti sú bolesti brucha, strata hmotnosti, svrbenie kože, nevoľnosť alebo žltačka.

Rizikovým faktorom je fajčenie, genetika, vek, zlá životospráva, obezita i nedostatok fyzickej aktivity. Odborníci priznávajú, že v súčasnosti nevedia, ako tomuto ochoreniu predchádzať. Zdravá životospráva, dostatok pohybu a najmä nefajčenie sú základné predpoklady prevencie každého typu rakoviny.

Základom rakoviny je podľa informácií na stránke ProCare vznik poškodených buniek, ktoré sa vymkli kontrole regulačných mechanizmov. Začínajú sa nekontrolovateľne deliť a vzniká zhluk nefunkčných buniek. Poškodzujú susedné tkanivo a zabezpečujú si miesto pre seba. Prestávajú plniť úlohu v organizme a postupne dochádza aj k poruche funkcie celej postihnutej oblasti.

Prejavy ochorenia môžu byť všeobecné – strata hmotnosti, nevoľnosť, bolesti i krvácanie bez zjavnej príčiny, krvácanie z konečníka, gynekologické krvácanie mimo menštruácie, dlhšie trvajúci kašeľ, zachrípnutie až chrapot, zmena osobnosti (v oblasti pamäti, rovnováhy).

Sú to nešpecifické príznaky, ktoré ešte neznamenajú, že máme rakovinu, no netreba ich podceňovať. Špecifické príznaky poukážu na poškodenie konkrétnych orgánov – zmeny na koži, zmena tvaru a sfarbenia znamienok, zmeny vo vyprázdňovaní, hrčky, no ani to hneď neznamená, že máme rakovinu. Je potrebné včasné vyšetrenie u odborníkov.