Pamätáte si ešte, kedy ste spozorneli, že sa niečo s vami deje?
- Končil som druhý ročník vysokej školy, urobil som poslednú skúšku, na druhý deň som mal cestovať domov. Večer som si pri sprchovaní nahmatal hrčku. Mal som dvadsať rokov, svet bol gombička, vôbec mi nenapadlo, že by to mohlo byť niečo nebezpečné. Fungoval som ešte niekoľko dní s pokojnou mysľou, ale keďže som to tam stále cítil, povedal som si, že to nie je úplne v poriadku. Hneď ako som to doma povedal, mamina, ktorá je zdravotná sestra, ma poslala k urológovi. Ten ma vyšetril pohmatom a odbil s tým, že je to nezhubné, nič rizikové, v dospievajúcom veku sa to vraj stáva, asi som sa udrel… Mamina to tak nenechala, vyhľadali sme ďalšieho špecialistu, ktorý okamžite nariadil, aby som išiel pod nôž. Bez čakania. Nádor mi odstránili a poslali na histológiu.
Verdikt sa potom určite nepočúval ľahko...
- Lekári ho zatelefonovali rodičom a mne už z ich červených, opuchnutých očí bolo jasné, že ma dobrá správa nečaká. Vtedy som si začal uvedomovať, že je to niečo, čo nevyležím, čo si bude vyžadovať viac mňa, viac obmedzení a čaká ma niečo, s čím som nikdy nerátal. Urológ, primár z Lučenca, mi oznámil, že budem musieť podstúpiť ďalšiu liečbu v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Vtedy som býval kvôli škole v podnájme v Trnave, Bratislava bola pre mňa navyše veľkým neznámym mestom. Týždeň nato som už dostal prvú chemoterapiu. Päť dní som ležal v nemocnici a na víkendy ma brali rodičia domov. Takto to šlo niekoľko mesiacov.
Znie to tak jednoducho, vecne… Za tými dňami v nemocnici sú okrem lekárskych úkonov aj hodiny rôznych myšlienok, prežívania, strachu. Niekto sa potrebuje vyrozprávať, iný sa uzavrie. Čo ste si zvolili vy?
- Ja som sa odpojil od všetkého, nemal som pri sebe ani telefón, ani počítač. Odišiel som aj z vysokoškolského života, okrem mojich spolubývajúcich na priváte o mojom probléme nikto nevedel. Nepotreboval som ani ja, ani moja rodina prejavy ľútosti, a hlavne, ja som sa chcel so všetkým vyrovnať sám v sebe.
Lekári, ktorí liečia onkologické deti, hovoria, že tínedžeri sa často snažia chrániť svojich rodičov pred utrpením tým, že s nimi o chorobe nehovoria. Bol to aj váš prípad?
- Áno, oveľa horšie bolo vidieť utrápených rodičov, ako byť bez ich návštev v nemocnici. Aj preto som tam chcel byť sám, vyplakať sa bez svedkov, a keď prišla po mňa rodina, vedel som byť v pohode. Povedal som si, že nebudem nič prenášať na druhých ani upadať do apatie. Napriek tomu, že pri chemoterapiách nie ste plný fyzickej sily, nikdy som nebol v pozícii: Teraz sa o mňa starajte, som chorý…
Zrejme k tomu prispeli aj lekári, sestričky a personál nemocnice, však? Dostávali ste od všetkých odpovede na svoje otázky?
- V Onkologickom ústave sv. Alžbety je taký vyškolený personál, že vám ani nedáva pocítiť, že ste „slabučký, choručký“, všetci sa so mnou plnohodnotne rozprávali. Pamätám si, keď som sestričke povedal, že asi nezvládnem ísť na toaletu, zareagovala: Ale vládzete, pôjdete, neuľahčím vám to... A čo sa týka otázok – bol som introvert, ktorý si veľa vecí dohľadal v knihách, ktoré tam boli, radšej sám. Bál som sa choroby a bolo ťažké zhovárať sa o tom. Veľa som čítal a veľa som sa dozvedel aj od študentov, ktorí nás chodili pozerať, počúval som tiež veľa príbehov ostatných pacientov z môjho oddelenia...
Určite vám ostali v pamäti momenty a ľudia, na ktorých nezabudnete…
- Bolo veľmi ťažké vnímať najmä príbehy ľudí, u ktorých zlyhala primárna lekárska starostlivosť a dostali sa tak do stavu, že už nebolo možné vyliečenie. Kým som neochorel, žil som si svoj bezstarostný život, užíval si bez výčitiek a práve tam som narazil na to, ako si ľudia vážia úplné banality. Pamätám si, že som doniesol jednému spolubývajúcemu horalku a on sa tak veľmi tešil... Boli aj ľudia, ktorým k chvíľke šťastia stačilo, že si niekto len vypočul ich príbeh. Mnohí boj prehrali… Pre mňa to bolo niečo nepoznané, pochopí len ten, kto to zažil. Je to niečo úplne iné, ako keď vám kamarát príde porozprávať, že sa rozišiel s frajerkou alebo že ho vyhodili z práce. Toto bolo z celej liečby pre mňa najsilnejšie a doteraz mám v sebe niekoľko ľudí, ktorí mi ostávajú vrytí v pamäti aj po tých rokoch. Na druhej strane, mnoho zlého môj mozog vytesnil, niektoré detaily si skrátka nepamätám. Lenže tá choroba je stále všade okolo nás, asi niet rodiny, ktorej by sa nedotkla. Aj preto sa mi k tomu všetkému ťažko vracia.
Liga proti rakovine ponúka rôznu bezplatnú pomoc – v sociálnej oblasti aj psychologickú pomoc celým rodinám. Využili ste ju?
- Nie. Rodičia, chvalabohu, vtedy pracovali a ja som ani nechcel, aby za mnou chodili cez týždeň z Veľkého Krtíša do nemocnice. Keď sme to po vyliečení zhodnotili, bolo dobré, že boli v bežnom kolobehu života. Dúfal som, že keď ich nevytrhnem z práce, moja choroba až tak nedoľahne na ich psychiku, vzruch zo života im bude skrátka chodiť z rôznych strán a nielen z nemocnice. Samozrejme, aj tak denne telefonovali s lekármi a bolo mi jasné, že často vedeli niečo skôr, ako mi to prišiel povedať izbový lekár. Bolo to ťažké, neviem si predstaviť, čo prežívali. Najmä mama, ktorá bola dlhé roky ako zdravotná sestra nainfikovaná z práce rôznymi príbehmi. Som rád, že som si mnohé prežil len v sebe. Človek vtedy veľmi rýchlo dospeje a zrazu sa stane akýmsi patrónom rodiča, nechce skrátka situáciu robiť horšou, ako je.
Ľudia, ktorí prežili strach o život, hovoria, že sa im zmenili hodnoty. Neznamená to však, že majú prestať po niečom túžiť...
- Aj preto som so svojím príbehom išiel von, aby som ukázal, že sny si človek môže plniť aj po chorobe. A túžiť má, aj keď je vo fáze života, keď si myslí, že z neho nič nebude. Som šťastný, lebo robím prácu, ktorú som si vysníval dávno pred chorobou. Možno aj ona ma donútila k tomu, aby som sa odhodlal vyjsť z domova do neznámeho veľkého sveta a vyskúšať šťastie v brandži, o ktorej som sníval. Myslel som si, že nie je možné, aby sa tam dostal človek z malého mesta. Treba však skúšať, ísť si za svojím.
Onkologické ochorenia sú stále opradené mýtmi, ľudia sa boja alebo hanbia priznať k problému a oberajú sa o šancu na život. Čo by ste im odkázali?
- Môj lekár mi povedal, muži či chlapci často majú pocity hanby, menejcennosti, boja sa, že nebudú mať deti, povedia si, že ich život je odpísaný. Povedal mi tiež, že som našťastie prišiel včas, pretože o dva až tri mesiace by to už bolo oveľa ťažšie liečiteľné. Po chorobe som mal úplne normálne fungujúce vzťahy, nebadal som na sebe žiadne obmedzenia, okrem tých psychických nejaký čas. Nabehnúť na normálny život nebolo pre mňa jednoduché. Už len tým, že som sa po chorobe vrátil do školy a nemohol som maskovať svoj zmenený výzor. Na moment, keď som vstúpil medzi všetkých spolužiakov, bez vlasov a schudnutý, nezabudnem. Bolo to ťažké, dostával som sa z toho ešte pár týždňov. Keď sa dozvedeli, čo mi bolo, niektorí plakali, iní sa zvedavo vypytovali, aby bolo o čom hovoriť. Nespomínam na to rád.
Vráťme sa ešte k príjemnejšiemu pocitu. Ako vám oznámili, že ste zdravý?
- Bol som na CT vyšetrení, a keď potom primár prišiel za mnou, povedal: „Je to čisté!“ Nepotrebuje to komentár… A nezabudnem, ako ma vyprevádzala z nemocnice jedna sestrička. Mala rituál – za každého vyliečeného pacienta si vyrobila náramok. Ak, žiaľ, pacient neskôr chorobe podľahol, náramok zničila. Keď som odchádzal, zdvihla prst a povedala s úsmevom: „Nedajboh, aby som takýto pekný náramok zničila!“ Keď potom po mňa prišli rodičia, išli sme na zmrzlinu, na pizzu… Odrazu som mal chuť na všetko, čo som mesiace nemohol cítiť ani vidieť. Všetko bolo farebnejšie, chutnejšie, sladšie…
Máte skúsenosť so zlým alebo neskorým stanovením diagnózy?
