Moderátor roky nemal potrebu hovoriť o tom, ako sa ocitol na mieste, o ktorom mu nikdy predtým nenapadlo, že by sa ho mohlo týkať. Na onkológii. Počas tohtoročného špeciálneho Dňa narcisov však otvoril svoju trinástu komnatu o tom, ako trávil niekoľko mesiacov s malými prestávkami v Onkologickom ústave sv. Alžbety, kde si liečil zhubný nádor semenníka.
Čo rozhodlo o tom, že ste sa odhodlali vyjsť von so svojou skúsenosťou s bojom s chorobou, o ktorej sa ešte stále často hovorí len potichu?
- Spojilo sa viacero vecí. V posledných týždňoch som sa vo väčšej miere stretával s ľudskou zlobou a apatiou. Niekedy si možno myslíme, že to či ono sa nás netýka, že my pomoc nepotrebujeme alebo, naopak, kto pomôže nám, keď to budeme potrebovať, pravda však potom môže niekedy prekvapiť aj nás samých. Možno je tá zloba spojená aj s koronou, chápem, že mnohí prišli o prácu a príjem, ale na to, aby sme niekomu pomohli, nepotrebujeme veľa peňazí. Stačí nám chuť, nezištnosť a ľudskosť. Narážal som tiež na pohŕdavý názor, že známe tváre aj tak nevedia, o čom sú skutočné problémy, a hoci sa zapájajú do pomoci iným, nevedia, o čom to je, pretože si ničím takým neprešli. To bola jedna z posledných kvapiek. Vyburcovali ma aj slová môjho onkológa, ktorý mi hovoril o množstve mladých chlapcov s rovnakou onkologickou diagnózou, aká postretla mňa, ktorí sa boja povedať o svojich problémoch. Potom u nich prejde choroba do štádia, že sa im už veľakrát nedá pomôcť. Aj to bolo mementom, aby som ukázal, že sa to dá liečiť a žiť ďalej plnohodnotný život.
Pokračovanie na ďalšej strane.
