Miro Jaroš otvorene o vážnej maminej chorobe: Berieme to ako fakt a žijeme najlepšie, ako vieme

Mirovi Jarošovi sa v kariére darí. Oslávil desiate výročie tvorby pre deti, má za sebou letné turné a pred sebou nový album Disko, na ktorom budú piesne aj o vážnejších témach, ako význam rodiny či problém šikany. V súkromí ho však trápi, že jeho najbližšia osoba má vážne zdravotné problémy.

Miro je trochu zaskočený, keď niekto poukazuje na to, aký má s mamou pekný vzťah. Pre neho je to samozrejmosť. „Pre mňa je zvláštne, že ľudia vyzdvihujú, keď syn niekam vezme mamu, pretože pre mňa je to prirodzená vec. Máme len jediných rodičov. Môj otec už zomrel a možno aj to bolo pre mňa poučenie do života, pretože odišiel z tohto sveta bez toho, aby sme sa stihli zmieriť. Nemali sme dobrý vzťah, o to viac si teraz vážim, že mám mamu, od ktorej sa dá veľmi veľa naučiť. Napriek tomu, že ju teraz osud skúša vážnou chorobou, je optimisticky naladená. Ukazuje mi veci, ktoré majú v živote skutočnú hodnotu. Že to nie je ani sláva, ani koľko človek zarobí, ale medziľudské vzťahy, vernosť voči sebe samému a podobne. Veľa sa spolu zhovárame o týchto témach. Čítam knihu, ktorá sa volá Druhá hora, a mám pocit, že ja som na tú svoju prvú horu už vystúpil. Splnil som si sny o spievaní a teraz pomaly stúpam na tú duchovnejšiu, druhú horu, kde sú úplne iné hodnoty. Ľudia ma strašili, že po štyridsiatke príde kríza stredného veku a mne sa zdá, že ak je toto tá kríza, tak je perfektná,“ myslí si.

Zo žartu sa zvykne hovoriť, že muži v kríze stredného veku si zaobstarajú minimálne kožené nohavice (ak nie rovno aj motorku), ale aj toto má, zdá sa, spevák vyriešené: „Jedny kožené nohavice mám. Do šatníka mi však pribudli preto, že som si nechal poradiť od stylistky Zuzany Kanisovej, čo sa nosí na párty.“

Jaroš sa dnes pozerá na svet s nadhľadom a nehnevá sa na život ani na osud, ktorý postihol jeho mamu. „O čom by to bolo, keby nám každý deň v živote vychádzal tak, ako chceme? Život nás má prekvapovať a je len na nás, aký postoj k tomu zaujmeme. Môžem nadávať, že niečo nevyšlo, môžem byť nahnevaný na to, že mama je chorá, ale keď si poviem, že ona tu stále je a urobíme si život spolu krajším, to mi dáva oveľa väčší zmysel, ako nariekať, prečo práve ona, prečo sa to stalo našej rodine. To nás nikam neposunie. Ani ľudia si nezapamätajú to, čo sme mali oblečené, koľko sme mali peňazí, čo sme v živote dosiahli. Ale vždy si zapamätajú, ako sa pri nás cítili. Keď som si toto niekde prečítal, osvojil som si to ako svoje motto.“

Preto dúfa, že aj pri ňom sa ľudia cítia príjemne. „Za posledné roky som na sebe popracoval, začal som chodiť na terapiu aj na osobnostný rozvoj k doktorovi Krausemu. Dokonca som sa zapísal do školy, kam chodím raz za mesiac, a učím sa zvládať rôzne životné situácie. Napríklad, ako si poradiť s naším hnevom alebo ako zareagovať, aby sa hádka rýchlejšie ukončila. Samozrejme, stále sú veci, pri ktorých si poviem, že som ich mohol zvládnuť lepšie.“

V minulosti Miro viac ráz vystúpil na svojom Facebooku, aby obhájil seba, svoju prácu, či dokonca svoju mamu. Dnes sa vraj už nad väčšinu invektív dokáže povzniesť, no stále ho niektoré útoky zabolia. „Najmä, keď sa niekto naváža do mamy alebo blízkych ľudí, ktorých mám rád. To ma zraňuje oveľa viac, ako keď sa to týka priamo mňa.“

Na mamu však svoje trápenie či negatívne zážitky neprenáša. „Snažím sa s ňou zažívať chvíľky zamerané na to pozitívne. Keďže nevieme, ako sa bude ďalej jej zdravotný stav vyvíjať, o to je to pre mňa dôležitejšie. Bohužiaľ, moja mama je natoľko vážne chorá, že cieľom imunoterapie, ktorú jej nasadili, nie je vyliečiť ju, ale ‚len‘ predĺžiť jej život. Takže sme v nastavení, že dúfame, že tu bude čo najdlhšie s nami. Tiež to takto prijala a je pre nás všetkých motiváciou,“ dodal Miro, ktorý jej chce byť oporou až do konca.

Nedá sa však byť stále silným. Pomáha mu aj spomenutá terapia? „K psychológovi som chodil dávno predtým, než u mamy choroba prepukla, ale áno, pomáha mi to zvládnuť. Nemôžem tvrdiť, že som vždy silný – aj ja mám chvíľky, keď sa potrebujem vyplakať. Všetci v rodine sa však snažíme brať to jednoducho ako fakt, že sa to stalo a žijeme s tým, ako najlepšie vieme.“