Ján Dzúr

Dierou v zhorenom strope presvitá popoludňajšie marcové slnko. Dopadá do kaluží, ktoré do niekdajšej obývačky natiekli cez deravú strechu. Najhorší je však štipľavý decht zo spálených trámov, ktorý nám zanáša pľúca. V dome, ktorý bol pre Miriam a Róberta Bošeľovcov donedávna oázou, vydržíme sotva pár minút. Na priedomí si oklepávame topánky a kašleme. Čerň z ohorených trámov nám dráždi hrdlá, no ani dvor pred chalupou nikomu na nálade nepridá. Domček v Môlči, v ktorom vyrástla aj hviezda zo SuperStar René Bošeľa, je po požiari, zdá sa, odsúdený na zbúranie.

„S manželom sme rodáci z Horehronia, v&nbsp;Banskej Bystrici sme ostali po skončení školy kvôli mojej práci. Som zdravotná sestra, desiatky rokov som pracovala ako operačná sestra na očnom oddelení,“ prezradí Miriam Bošeľová, dnes zdravotná sestra v súkromnej dermatologickej ordinácii, najmä však hrdá mama dvoch synov. Obaja sú muzikanti. Mladší Róbert (27) je okrem toho vyštudovaný dokumentarista, starší René (29) skončil na vysokej škole kompozíciu. Kedysi účinkoval v SuperStar, kam sa dostal do semifinále. Bol miláčik Paľa Haberu, na jednej izbe býval s Martinom Chodúrom.

„Žili sme v&nbsp;Banskej Bystrici na sídlisku, chlapci&nbsp;v&nbsp;tom čase hrávali pop rock. Hudba bola ich život, no v&nbsp;byte nemohli skúšať ani len hru na bicie. Zháňali sme priestor, kde by nikoho nerušili a plnili si svoje muzikantské sny. Chodili sme po okolí a&nbsp;náhodou sme v&nbsp;Môlči našli tento domček. Mal hrubé kamenné múry, susedia neboli bližšie ako päťdesiat metrov,“ spomína pani Miriam. Chalúpka, z&nbsp;ktorej sú dnes popolom páchnuce ruiny, nadchla celú rodinu. Prispeli jej na ňu starí rodičia aj mama, zvyšok pokryli Bošeľovci nemalým úverom. Ukázalo sa, že to nebola márna investícia.

Kým Miriam a&nbsp;Róbert tu trávili letá a&nbsp;dovolenky, počas ktorých si pomaličky prerábali dom, dvor a&nbsp;záhradu, ich synovia si v&nbsp;jednej z&nbsp;izieb zriadili skúšobňu. Časom sa hudbou začali živiť, ich album sa vlani vyšvihol na piate miesto rebríčka world music v Európe. „Na profesionálne štúdio potrebovali väčšie priestory. Odsťahovali sa. My sme si navýšili úver, urobili sme veľkú rekonštrukciu a nadstavili sme podkrovie. Pred poldruha rokom sme sa do Môlče z&nbsp;Banskej Bystrice s manželom premiestnili. Verili sme, že to bude natrvalo,“ rozcíti sa Miriam Bošeľová.

Dvadsiateho januára o&nbsp;tretej ráno sa jej zazdalo, že v&nbsp;nose cíti štipľavý dym. Stlačila tlačidlo na nočnej lampe, ale elektrika nefungovala. Vyšla k&nbsp;bráne, kde má rozvodnú skriňu, aby skontrolovala poistky. Zbadala, že z&nbsp;komína šľahá oheň. Volala hasičov, no kým dorazili na miesto, v&nbsp;plameňoch už bola celá strecha. Záchrana bola márna. Trinásť požiarnikov z Banskej Bystrice a&nbsp;zo Zvolena muselo krov rodinného domu rozpíliť, aby sa dostali k jednotlivým ohniskám požiaru. Čo nezničil oheň, dokončila voda, ktorá natiekla cez preborenú plochu.

„Ráno o&nbsp;siedmej som zavolala manželovi, ktorý je živnostník a&nbsp;chodí na týždňovky do Viedne. Povedala som mu, že za štyri hodiny sme prišli o&nbsp;všetko, čo sme si pätnásť rokov budovali. Do prístrešku sme stihli odniesť len gauč, ktorý je prepálený, a&nbsp;jednu skriňu. Tá je zatečená. Ešte šťastie, že chlapci si už do nového štúdia pobrali drahé hudobné nástroje,“ vzdychne Miriam Bošeľová. Žena, ktorá je pre svoje okolie inokedy zdrojom dobrej nálady, sa zrazu ocitla na kolenách. Spáva na gauči v&nbsp;skúšobni u&nbsp;svojich synov a&nbsp;premýšľa, kam sa jej život uberie.

„Zmenil sa mi hodnotový rebríček. Ja som bola tá, ktorá pred operáciou očí povzbudzovala pacientov a&nbsp;držala ich za ruku. Ja som vlievala nádej do detí vo folklórnom súbore, keď sa báli vystúpiť na javisko. Teraz s&nbsp;pokorou prijímam pomoc a&nbsp;veľmi mi to nejde,“ prizná sa pani Miriam. Kvôli požiaru jej synovia zorganizovali benefičný koncert, na ktorý prišlo šesťsto ľudí.

Keď ju upokojili, že pri všetkom tom nešťastí si vlastne zázračne zachránila život, spomenula si na svoju niekdajšiu prácu. „Každú stredu sme operovali oči malým deťom. Niektoré zákroky trvali aj deväť hodín, no rodičia dievčatiek a&nbsp;chlapcov dúfali v&nbsp;jediné, aby po operácii dokázali aspoň rozlíšiť svetlo od&nbsp;tmy! V&nbsp;ten deň mi moji synovia, obrazne povedané, mohli skákať po hlave,“ hovorí Miriam Bošeľová, ktorá si opäť uvedomila, aké cenné je ľudské zdravie.

Dom si Bošeľovci po rekonštrukcii poistiť nestihli. Teraz oň prišli, no úver musia splácať ďalej. Veria, že keď sa dostanú z&nbsp;najhoršieho, postavia si v&nbsp;záhrade aspoň malú chatku. Miesto im totiž prirástlo k&nbsp;srdcu. „Vždy som všetko chcela stihnúť. Teraz na nič nemám silu, no snažím sa ju v&nbsp;sebe nájsť, lebo ma obkolesujú samí úžasní ľudia. Niekedy sa pred nimi cítim ako herečka, ktorá všetko zvláda. No keď sa ocitnem sama, dôjde mi, čo všetko ma postihlo. Vtedy sa rozplačem,“ uzatvára Miriam Bošeľová. Energiu jej teraz dávajú tí, kvôli ktorým si domček v Môlči kedysi kúpili. Synovia René a Róbert a ich kamaráti už pre mamu a otca Bošeľovcov rozbehli zbierku...