Časy, keď nám lekári predpisovali kvapky do nosa a štát ich preplácal, sú dávno za nami. Dnes chodíme do lekárne ako do obchodu, ale, samozrejme, medicína dokáže zachrániť stavy, ktoré boli pred 30 rokmi beznájdené. Ako si spomína na časy pred novembrom 1989 Miloš Bubán, gastroenterológ a internista, známy aj z televíznych obrazoviek?

„Tesne pred novembrovými udalosťami som práve robil prvú atestáciu z internej medicíny. V rámci nej sme museli absolvovať aj povinnú skúšku z marxizmu-leninizmu. Hoci to na tom predmete už bolo vlažné, profesori nebazírovali na všetkom, aj tak sme sa tie hlúposti museli naučiť a odpovedať z nich. Keby som mal skúšku o čosi neskôr, nemusel by tom to dávať do hlavy,“ spomína lekár.

Po rifle do Prahy

Revolučné dni ho zastihli počas toho, ako odbiehal z Bratislavy do Nových Zámkov zastupovať za chorú obvodnú lekárku. „Dodnes si pamätám, ako som chodil v bielej vetrovke s hrdo pripnutou trikolórou,“ hovorí.

Apropo, oblečenie. Biela vetrovka nebola všedná vec, rovnako ako rifle: „Na gymnáziu som po nich veľmi túžil. Lenže moja mama sa sama starala o päť detí, boli sme bez otca, nemohla mi ich kúpiť. Chodil som teda každé prázdniny na brigády. K tým rifliam – wranglerkám som sa nakoniec dostal. Stáli 500 korún a brat mi ich priniesol z tuzexu až z Prahy, kde na ne vystál dlhý rad!“ Dodnes si pamätá aj na očarenie z farebných reklám rakúskej televízie, ktorá sa dala načierno chytiť na anténu, ale aj na to, ako si do farebného staniolu od západnej čokolády prebaľoval tú našu.

Sloboda lekára

Mladému lekárovi sa po promócii v roku 1986 podarilo zamestnať vo vychytenej oblasti vtedajšieho zdravotného systému – v nemocnici, ktorá patrila železniciam. Netají, že v porovnaní s ostatnými zariadeniami či regiónmi Slovenska bola na tom lepšie. „Nikdy som nemal problém predpísať pacientovi akýkoľvek liek bez ohľadu na cenu. Pre lekára je to veľká sloboda,“ hovorí. Od kolegov však vie, že nebolo napríklad "vhodné" predpisovať dôchodcom niektoré lieky dovážané na špeciálne povolenia zo zahraničia.

Promócia v roku 1986. Ani na lekárskej fakulte sa nevyhol štúdiu marxizmu-leninizmu.
Promócia v roku 1986. Ani na lekárskej fakulte sa nevyhol štúdiu marxizmu-leninizmu.
Zdroj: Archív Miloša Bubána

Miloš Bubán priznáva, že mal možnosť emigrovať a pracovať v Nemecku na pľúcnom oddelení. „Neodišiel som. Mal by som síce viac peňazí, ale väčší krajec chleba by som aj tak nezjedol, lebo mám len jeden žalúdok. Ale hlavne, zabil by som tým svoju mamu, s ktorou sme boli na seba naviazaní, lebo som bol najmladší. Neurobili to ani moji súrodenci. Nikto z nás neľutoval, že neodišiel, skôr naopak, zomkli sme sa. A ani by som nevedel žiť bez Slovenska,“ hovorí. To však neznamená, že ho západný svet neočaril.

Farebný svet

Prvý raz sa dostal na Západ v roku 1988. „Keď po mňa prišiel na vlakovú stanicu lekár, ktorý tam kedysi emigroval, mercedesom, skoro som odpadol. U nás to bolo nedosiahnuteľné,“ hovorí internista, ktorý sa však na príjem nesťažoval. Už v tom čase totiž pracoval zároveň v televízii ako hlásateľ. „Nikto z mojej rodiny a ani ja som nebol v komunistickej strane. A až na jednu výnimku v hlásateľni nebol v strane nikto, netlačili na nás,“ odpovedá na otázku, či do televízie otvárala dvere červená knižka. Postačujúci bol posudok z národného výboru.

„Problém však bol, keď ma ktosi udal, že chodím do kostola, kde som robil aj miništranta. Keď som chcel pracovať v televízii, musel som prestať… Táto nesloboda bola dehonestujúca,“ hovorí.

Zavalený papiermi

Z minulého režimu by do zdravotníctva vrátil lekárom čas na pacientov. „Päťdesiat percent našej práce je dnes papierovanie,“ konštatuje lekár.

Spomína, že počas komunizmu sa na zahraničnú medicínsku konferenciu nedostal, ale na povinných politických schôdzach si posedel dlho. Nezmyslov bolo v tých časoch veľa, ale oceňuje napríklad to, že za socializmu sa o očkovaní nepolemizovalo a vďaka tomu bola zabezpečená kolektívna ochrana ľudí, aj tých, ktorí nemôžu byť očkovaní: „Lekár prišiel so sestričkou priamo do triedy a počas hodiny zaočkoval deti proti tetanu či tuberkulóze. Dnes je veľká benevolencia a doplácame na to. Kedysi sme chodievali dvakrát v roku ku školskému zubárovi aj na fluoridáciu zubov, tešili sme sa, že sa ulejeme z vyučovania. Pamätám si aj na mliečne desiate. V sklenej fľaške som v škole dostal mlieko a k tomu rožok. Štát viac kontroloval vývoj detí,“ konštatuje lekár. Na druhej strane, ľudia sa podľa neho o seba menej starali, pretože mali pocit, že to za nich urobí štát.

Toto dedičstvo si ťaháme so sebou, pretože hoci doktor Bubán tvrdí, že sme dnes v prevencii aktívnejší, stále nás na preventívne prehliadky chodí iba malé percento. „Keďže nemusíme stáť v rade na mandarínky, máme celý rok prístup k zelenine a ovociu a môžeme si vybrať zdravé jedlá, ktoré uvaríme rodine. Na druhej strane, deti sa nehýbu, sme obézni… a pridali sa drogy,“ dáva na misku váh minulosť so súčasnosťou.

Sme nekritickí

V zdravotníctve je stále čo zlepšovať, ale lekár poukazuje na to, že k Západu aj dnes často nekriticky vzhliadame. „U nás je pacient nespokojný, keď dostane termín na gastrologické vyšetrenie o desať dní. Bol som svedkom toho, ako dostala pani v Kanade termín na kolonoskopiu o deväť mesiacov!“ hovorí Miloš Bubán, pre ktorého pád komunizmu znamenal aj slobodu v cestovaní.

Za tridsať rokov precestoval vyše 120 krajín, a tak môže hodnotiť: „Slováci majú istý druh sťažovania sa v krvi. Nedávno som sa vrátil z Bhutánu, kde sú ľudia niekoľkonásobne chudobnejší ako my, ale aj oveľa šťastnejší. Nechcem tým však povedať, že sa nemáme posúvať dopredu, len si vážiť, čo máme…“

To, čo s nami urobil komunizmus, si uvedomil Miloš Bubán v čase, keď sa dostal rok pred revolúciou na Západ. „Zistil som, že ľudia sú tam rovnakí, nie sme o nič hlúpejší ako oni, ale režim z nás urobil ustráchaných. Bolo mi smutno, keď som prišiel z vysvietenej Viedne domov - akoby na hraniciach zapadlo slnko. Bolo mi to ľúto. O krátky čas však prišlo uvoľnenie,“ uzatvára.