Najznámejší slovenský bubeník, ktorý hráva s najlepšími, je aj otec trojročnej Viktórie. V deň nášho rozhovoru ju mal od rána na starosti. Obliekol ju do outfitu, za ktorý by sa nehanbila ani Madonnina dcéra, a bez okolkov priznal, že pre ňu rád vyberá a kombinuje oblečenie. „Dobre som ju zladil?“ uisťoval sa s jemnou plachosťou hrdého otca. Viktória nám počas rozhovoru robila spoločnosť, a tak sa celkom prirodzene zvrtla reč na deti, partnerský život i na rodičovskú zodpovednosť.

Čo rád podnikáte s dcérou?

Teraz radi lyžujeme v Terchovej, kde má Vikinka svoju kamarátku Tamarku. Chystáme sa tam aj v nedeľu. Som rád, že dcéra začala v troch rokoch lyžovať. Hoci je útla, dolu svahom ide ako guľa. Má nadanie na šport.

Nemali ste ako bubeník ambície podchytiť skôr jej muzikálnosť a zmysel pre rytmus?

Priznám sa, robil som to v jej najútlejšom veku. Púšťal som jej hudbu a paličkami stále do niečoho klepal. V byte mám všade bubienky, kúpil som jej detský syntetizátor a snažil som sa jej ho podsúvať, no viem, že to netreba siliť, už to nechávam na ňu. Skôr si všímam, čo ju baví, veľmi rada a dobre maľuje, tak ju v tom podporujem. Ani mňa nikto nenútil hrať na bicích. To ja som skôr nútil okolie, aby mi dali možnosti hrať.

Aká je vaša prvá spomienka z detstva spojená s bubnami?

Bol som len o rok starší ako Vikinka, mal som štyri a prišiel som na skúšku svojich rodičov – otec bol basgitarista, mama speváčka. Bola to skupina môjho strýka Ľuba Beláka. Zrazu som sa ocitol pred bubnami, skúšal som do nich čosi búchať, ich bubeník Pavol Barma sa len usmial a povedal – nabudúce – a dal mi paličky. Hneď som ich obil o náš nábytok. Kým som nemal bicie, s otcovými slúchadlami na ušiach som búchal do všetkého – od škatúľ po skrinky. Bola to jednoducho vášeň.

Často sa vás pýtajú, že ak raz budete mať syna, či bude bubeníkom. Prečo sa táto vášeň u dievčat nepredpokladá? Máte rešpekt pred ženami bubeníčkami?

Žena a bicie je to najsexi spojenie, aké poznám. Keď si žena sadne za bubny a hrá, to je prírodný úkaz, ktorý ma bude vždy fascinovať. Rád sa na to pozerám. Do bicích musíte vložiť všetko – celé telo i dušu. V prvom rade musíte rozohrať ten veľký nástroj. Rytmus je to, čo hýbe celým naším životom i vesmírom.

Beriete dcéru na koncerty?

Jasné, na každý, o ktorom si myslím, že by sa jej mohol páčiť. Teší sa, keď ma vidí za bubnami, zakývame si, ale nevydrží celý koncert.

Diana Mórová bola so synom Quidom na nedávnej detskej párty vo vašom hudobnom klube. Prezradila mi, že máte s dcérou veľmi pekný vzťah. Vraj keby sa všetci otcovia, ktorí nežijú v spoločnej domácnost i s partnerkou, starali o deti tak ako vy, mali by to ženy jednoduchšie. Často organizujete detské párty?

Sú mojou srdcovou záležitosťou. Rád investujem vlastné prostriedky pre pocit, že urobím niečo pre deti. Začalo to tým, že som Vikinke zorganizoval oslavu narodenín, dievčatá boli prezlečené za princezné, nechýbala diskotéka, detské divadlo. Som rád, keď sa deti tešia. Vikinka mi ukazuje, kto som, pomáha mi zamýšľať sa nad sebou i nad vecami okolo. Prostredníctvom nej sa mi vracajú spomienky na moje detstvo.

Aký pohľad na svet očami dcéry vás naposledy prekvapil?

Všimol som si, ako veľmi deti potrebujú cítiť rodinu už odmalička. Aj keď to nie je vždy ideálne vo vzťahu dospelých, treba im dať istotu, že majú pri sebe dvoch ľudí. Mali by sme sa snažiť vytvoriť im tie najlepšie podmienky a ukázať im, že je tu mama a otec, ktorí si jeden druhého vážia. Pre dieťa sú dôležité spoločné chvíle i tá pohoda okolo, súzvuk rodiny, zázemie. Vikinka už odmalička tieto veci vníma a dokáže ich pomenovať. Popri nej som sa aj ja začal rozpamätávať na situácie z detstva. Vracajú sa mi spomienky z obdobia, keď som mal štyri, päť rokov. Aj moji rodičia sa v istom období od seba oddelili. Spomínam si na pocity – čo všetko sa vo mne dialo. Dáva mi to súvis s celým mojím vývojom až do puberty. Dokážem sa obzrieť a viem, že to nie je o tom: Veď dieťa je v pohode, nič sa nedeje, lebo rodič si to myslí! Lebo mu to vyhovuje myslieť si to. Najdôležitejšie je načúvať dieťaťu a všímať si ho, ako funguje, keď je s jedným rodičom, ako s oboma. Čo sa v dieťati deje, ako sa správa v spoločnosti detí. Z jeho reakcií sa dá vytušiť, čo mu chýba a všetky defekty, ktoré pramenia z nedostatočného zázemia. Pre dieťa sú rodičia všetko, čo má. Potrebuje ich držať za ruku. Vždy, keď sa niečo deje, dieťa sa schová pod sukňu alebo pevne chytí otca za nohu. Našou úlohou je previesť dieťa životom čo najbezpečnejšie.

Základom je slušná komunikácia rodičov, čo v návale emócií z odlúčenia nie je vždy jednoduché. Ako ste to po rozchode zvládli vy?

Ešte máme so Sašou (Orviskou, redaktorkou TV JOJ) veľa pred sebou, aj my máme čo zlepšovať a pracovať na našom vzťahu, no som rád, že niečo z toho robíme dobre. Komunikácii veľmi pomáha, keď partner spolupracuje. Potom si ho oveľa väčšmi váži. Úcta je niečo, čo v istom veku prerastie lásku. Úcta je veľmi silný komunikačný kanál medzi ľuďmi. Láska bez úcty je ako kvet bez vody.

Mnohí zistia, čo si mali na druhom vážiť, až keď sú od seba.

Väčšinou to zistia neskoro... Pre mňa je najdôležitejšie dieťa. Musí dostať to svoje, na tom budem vždy trvať.

Potrebujete vo vzťahu voľnosť?

Voľnosť potrebujem dostať ako človek, nie ako partner. Pokiaľ cítim pohyb, priestor, žijem. Vo chvíli, keď sa ma niekto snaží strčiť do škatule, zúži sa mi priestor a to je pre mňa ťažké. Je prirodzené, že sa snažíme uniknúť, a unikám, lapám dych. Vtedy sa ukáže, či má partner dostatok lásky a úcty. Pokiaľ ide o vážny vzťah, zásada najprv dať a potom brať by mala platiť pre oboch.

Na internete som na vás zaznamenala aj takéto reakcie žien: Ahoj, Martin, si riadny kus chlapa, muži ako ty by sa nemali ženiť, aby patrili nám všetkým. Zamávajú podobné vyznania s mužom, ktorý je pre ženy vizuálnym objektom? Čo to robí s vaším egom?

Vizuál ostáva vždy len vizuálom. Čo ponúkame za ním, to je druhá vec. V súčasnosti som skôr zameraný na to, či je môj život naplnený, čo v živote hľadám. Každý kompliment robí dobre, či žene, alebo mužovi, týmto pocitom sa ani ja nebránim. Keby som si všímal len to, či som casanovský typ pre ženy, žil by som veľmi povrchne. Pre mňa je skôr podstatné, či dokážem so ženou žiť, zaujíma ma partnerstvo. A to s tým prístupom Casanovu nejde dokopy.

Často radíte ženám s partnerskými problémami?

Rád si vypočujem iných. Zaujíma ma život, prežívanie, napĺňanie nielen toho, čo zažívam, ale i hľadanie možností, čo ešte silnejšie môžem zažiť. Sú proste momenty v živote, ktoré človek precíti, no tie si treba zaslúžiť. Niekto múdry povedal, že inak chutí večer polievka, keď máte za sebou dobre vykonanú prácu.

Sadáte si večer k teplej polievke? Má vám ju kto navariť?

Večer si sadám k pekne nakrájanej slaninke a klobáske. (smiech) Bolo obdobie, keď som mal na stole teplé kura aj so zamilovaným lístočkom alebo odkazom, ale to teraz nezažívam. Teším sa aspoň zo spoločnej večere s dcérou Vikinkou, s ktorou potom zaspávame v posteli držiac sa za ruky.

Spolupracovali ste s Grigorovom, Müllerom, Táslerom, Rytmusom, Vargom. Veľké hudobné autority, svojské osobnosti. Ako sa dá vôbec vyjsť s toľkými lídrami rôznych pováh? Musíte si rozumieť aj ľudsky, naladiť sa?

V hudobnej brandži je to rovnako ako v živote. Niekedy sa naše povahy a cítenie stretnú, inokedy to škrípe, trápime sa. Čas všetko preverí. No keď je človek zrelý a dokáže vyrovnane fungovať, povie si, že nám ide o spoločnú vec. Hudba vyhráva nad povahami. Prostredníctvom hudby vzniká základ ľudského porozumenia. Na pódiu by osobné roviny mali ísť bokom, snažíme sa oddať hudbe, spojiť sa. Tam človek musí byť čistý, keď chce zahrať najlepšie, ako vie.

Keď to nejde, čo robíte? Odchádzate alebo hľadáte kompromisy?

Ako kedy. Súhra je základný predpoklad, či kapela prežije a zapíše sa do dejín počúvanosti.

Pamätáte sa na svoj prvý zárobok?

Áno, bolo to so skupinou Roba Grigorova. Mal som šestnásť rokov a MIDI bola moja prvá profi kapela, s ktorou som odohral premiérový live koncert v živote. Bol po krste cédečka Ona je Madona. Koncert sa vysielal ako priamy prenos do Slovenskej televízie a pri prvom naklepaní som rovno zlomil paličku o paličku. Ja mám proste v živote také šťastie...

Aktuálne spolupracujete aj s Martinom Chodúrom. Sledujete SuperStar?

Keby som bol domased, SuperStar si rád pozriem. Vždy, keď sa objaví nový talent, ktorý ma zaujme, rád prijmem spoluprácu. Na Slovensku je málo dobrých spevákov, ktorí sú aj lídrami, majú charizmu, vedia komunikovať s publikom a odovzdať sa mu. A hudbu robíme najmä pre ľudí. Superstar by som však určite neuprednostnil pred športovým kanálom, na ktorom ide K1.

Vaše nadšenie pre thajský box je známe. Prečo s ním začne bubeník, ktorý takmer každý deň vloží veľké množstvo energie do bicích? Čo bolo impulzom?

Sedel som doma, rozkysnutý po Vianociach... (smiech) Začal som to robiť ako mužský aerobik. V telocvični si k tomu pustíme hudbu, hoci viac počuť trénera, ktorý kričí, aby sme makali. Potreboval som pohyb a posilňovňa ma nebavila. Na boxe sa mi páčilo, že môžem získať obratnosť a vnútornú stabilitu. Po dvoch hodinách zabudnete na všetky problémy, začnete mať rád celý svet, najradšej by ste všetkých objali, každý problém sa vám zrazu zdá vyriešiteľný. Snažím sa boxovať aspoň tri razy do týždňa.

Som. Impulzívny a veľmi emotívny. Sú situácie, ktoré ma vedia rozhodiť. Najčastejšie v práci, keď sa s niekým dohodnem, ide nám o spoločnú vec a sľub sa nedodrží. Vždy, keď sa rozhorčím, snažím sa obzrieť, či nemám na tom svoj podiel viny.

Veľa sa písalo o vašom vzťahu s Darou Rolins, málokto však vie, že ste spolu vyrastali...

Áno, bývala o jeden blok ďalej. Keď sme boli malí, Dara ma kočíkovala, navštevovali sme sa na narodeniny, radila sa s mojou mamou o spievaní. Chodili sme spolu dokonca aj do základnej školy a so psami na prechádzky.

V Amerike ste študovali na prestížnej hudobnej akadémii Berklee College of Music. Čím ste sa okrem hudby živili, aby ste dokázali zaplatiť štúdium?

V Bostone som prevádzkoval dva bufety na klzisku. V sobotu a v nedeľu som odpracoval tridsať hodín. Víkend bol pre mňa to najväčšie peklo, v pondelok som sa nesmierne tešil do školy.

Za deň stopäťdesiat dolárov. Len internát stál tisíc dolárov na mesiac. S ubytovaním mi pomohla Slovenka Katka, dcéra známeho saxofonistu. Zohnala mi malý apartmán, kde som rok býval s Oskarom Rózsom. Na začiatku mi finančne veľmi pomohol otec, neskôr som si na školu zarábal brigádami. Keď som mal cez prázdniny tri mesiace pauzu, išiel som na loď, ktorá sa plavila po Karibiku. Večer som hral, cez deň som robil inštruktora na vodných skútroch, požičiaval som šnorchle a plutvy, tlačil lístky, umýval záchody a kúpeľne – to bolo najlepšie platené – a na aukcii som behal s obrazmi. Po vyštudovaní Berklee som si zobral diplom bakalára a odišiel do New Yorku robiť čašníka, aby som prežil. Je veľa talentovaných muzikantov, ktorí by tam mohli preraziť, ale nemajú zázemie. Z hudby sa tam dá vyžiť len vtedy, keď hráte s veľkými menami a uchytíte sa, inak je to drsné, na veľkú vilu tam nezarobíte.

Túžite po veľkej vile?

Keď sa podieľate na nahrávaní sto cédečiek, ktoré sa predávajú po celom svete, celý život trávite v hoteloch a na pódiách a ľudia vám tlieskajú aj v päťdesiattisícovom obecenstve, zaslúžite si aspoň ku koncu zostarnúť v malom domčeku so záhradkou. V Amerike sa to však väčšinou končí tak, že niektorí muzikanti nemajú zaplatené ani sociálne poistky.

Bol váš odchod do Ameriky poslednou šancou, ako sa dostať z drogovej závislosti?

Nie, to už som bol štyri roky čistý. Zo závislosti som sa liečil v Petržalke, v roku 1993 som sa prvý raz stretol s MUDr. Ivanom Novotným, ktorý mi veľmi pomohol. Prešiel som rukami mnohých odborníkov i zariadeniami, ale moje dve hlavné záchytné stanice boli v Nových Zámkoch a v Bratislave.

V tom čase zomrel na predávkovanie heroínom váš kamarát, len devätnásťročný hudobný skladateľ Marek Brezovský. Báli ste sa smrti?

Nechcel som zomrieť, to zvíťazilo. Drogy začali byť pre mňa otravou, už to bolo len trápenie. Eufória sa zmenila na boj o život. Nevedel som už normálne sociálne fungovať. Ocitol som sa na ulici ako bezdomovec. Pouličný život je ťažká záležitosť. Pomohla mi láska, otvoril som sa citom. Myslel som na ženu, s ktorou som v tom čase nebol, no túžil som po nej. Chcel som ísť za láskou, no vedel som, že závislosť sa nedá len tak preskočiť, musel som na sebe popracovať. Rátal som s tým, že to môže, no aj nemusí vyjsť, ale aspoň budem žiť. A tak to aj bolo. Neskôr sme sa dali dokopy na nejaký čas a potom sme sa rozišli. Ale žijem ďalej! Dôležité však je nespájať city s terapiou.

Ako ste spolu komunikovali? K mobilu a internetu sa v liečebni človek nedostane...

Bol som tam pätnásť mesiacov a za ten čas sme si napísali asi dva listy a jednu pohľadnicu.

Spomínali ste, že chcete znova na dlhší čas odísť do New Yorku, kde ste osem rokov koncertovali v newyorských kluboch a narodila sa vám tam aj dcéra. Čo vás na tom meste láka?

Každý muzikant, ktorý si myslí, že v niečom môže vyniknúť, ide do New Yorku. Stretávajú sa tam ľudia, ktorí prekračujú hranice džezu, tvoria skvelú muziku. Ale toto mesto sa mi spája aj so životom vo veľmi skromných podmienkach. Keby som v sebe nemal odhodlanie byť súčasťou najväčšej hudobnej scény a nechcelo by sa mi každý večer hrať v klube, asi by som neodišiel.

V jednom newyorskom klube vás videl hrať aj Paul McCartney. Zoznámili ste sa?

V ten večer sme hrali v klube, kde len vstupné stojí päťdesiat dolárov. Sedel od nás pár metrov. Hovorím basgitaristovi – pozri, aká krásna blondína, a on na to – čo blondína, všimni si, kto je vedľa nej. No, a bol to McCartney. Po koncerte sme sa stretli, porozprávali sa, tvrdil, že sme sa mu páčili, potom sa však s manželkou ospravedlnili, že musia utekať domov. V tom čase mali malé dieťa.

Bubeník Martin Valihora (1976) mal k hudbe vždy blízko. Študoval na konzervatóriu v Bratislave, neskôr absolvoval slávnu Berklee College of Music v Bostone. Viac ako pätnásť rokov patrí k najvyhľadávanejším štúdiovým hráčom do hudobných projektov v Európe aj v USA. Spolupracuje s osobnosťami ako Hiromi, Ron Affif, Don Grusin a iní. Je najlepší inštrumentalista roka 2000 a laureát Krištáľového krídla za rok 2011 v kategórii hudba. Najnovšie púta pozornosť vlastnými projektmi, ako sú retroact experience, funkpunk project či nyc unit. Pôsobí aj ako člen obnovenej legendárnej formácie Collegium Musicum, vystupuje s Anitou Soul a so skupinou Martina Chodúra.

Martin Valihora: V prvom rade som otec

Výber pre vás