Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Manželia si od začiatku ich vzťahu zakladajú na každodenných spoločných raňajkách, pri ktorých preberú všemožné témy. Témou tých nedeľných boli aj dojmy z oslavy 53. narodenín muža, ktorý sa kvôli vážnej diagnóze musel vzdať milovanej práce. A boli naozaj silné.

„Vypla som sa k výkonu a už o siedmej ráno som varila poctivý slepačí vývar s rezancami,“ hovorí Iveta Malachovská. K dokonalej polievke pridala ešte dcéra Kristína, ktorá prišla s manželom Adamom, otcovu milovanú marhuľovú roládu. Za pár minút bolo po nej.

„Milujem Vodnárov, ktorým patrí toto obdobie, a je mi ľúto, že sme nemohli urobiť veľkú oslavu v reštaurácii, na ktorú by sme pozvali väčšiu časť rodiny,“ hovorí moderátorka – Račica. Narodeniny oslávila v júli v Piešťanoch, kde bol manžel v tom čase na liečení. „Keby nebola korona, urobila by som záhradnú párty, kde by bolo aspoň 55 mojich priateľov a blízkych,“ zasníva sa spoločenská Iveta.

Keď už to nejde naživo, vďaka aspoň za telefón. „Martin ho musel na narodeniny dvakrát dobíjať, prijímal neustále hovory a esemesky. Ešte o pol jednej v noci sa ozývali niektorí gratulanti. Bolo fantastické uvedomiť si, koľko ľudí na neho myslí,“ hovorí dojato.

Podobne to cíti aj samotný oslávenec: „Viete, vaše meniny si ľudia všimnú aj z kalendára, ale keď vám niekto telefonuje na narodeniny, znamená to, že si niekam zapísal dátum alebo si zapamätal... Niektoré telefonáty som ani nečakal, ozvali sa staré priateľstvá, ktoré som nosil v srdci. Naozaj ma to potešilo.“

Iba dva dni pred Martinom Malachovským oslavuje svoje narodeniny svetoznámy tenorista Plácido Domingo (80), ktorému osud doprial dlhšiu kariéru ako slovenskému kolegovi. „Počúvali sme teraz veľa jeho nahrávok, sledovali vystúpenia v televízii,“ hovorí moderátorka s tým, že opera rozhodne z ich života nevymizla ani po odchode manžela zo SND. „Martin nie je ten, čo by sa zavrel doma sám na hodinu do izby s hudbou. Púšťame si operu spolu a spomíname na krásne časy Petra Dvorského či Ondreja Malachovského a na predstavenia, pri ktorých divák nemusel rozmýšľať, čo tým chcel režisér povedať,“ neodpustí si ľahkú iróniu moderátorka.

Hoci Martin Malachovský netají, že mu opera veľmi chýba, necíti sa neužitočný. Učí totiž na konzervatóriu. Situácia je však zložitá. „Mám šesť študentov. Fungujeme tak, že mi posielajú nahrávky a ja im ich pripomienkujem. Za normálnych okolností by som s nimi na konzervatóriu cvičil spev, ale predstavte si, že by som teraz doma šesť hodín spieval. To nejde,“ hovorí.

„Máme radi susedov,“ pokúša sa odľahčiť situáciu Iveta.

Jej manžel prikladá do mozaiky absurdného fungovania pedagógov aj študentov ďalší kamienok: „Ministerstvo vydá nariadenie učiť online, ale v praxi sa to plní ťažko... Ako môže v paneláku cvičiť trombonista alebo trubkár. Niektorí moji žiaci nemajú doma klavír, na privátoch alebo internáte im zakazujú spievať.“

Napriek všetkým absurdnostiam však Martin Malachovský chápe, že situácia je výnimočná a treba sa chrániť. Napokon, aj jeho narodeninová oslava prebehla s negatívnymi testami na COVID-19. V tejto pandemickej situácii si vraj vyvetral hlavu, veľa vecí zvážil a&nbsp;uvedomil si. Čo konkrétne?

„Choroba ma veľmi zaskočila. Mal som obdobie, keď som bol z toho veľmi smutný, nemohol som niekedy v noci spávať, rozmýšľal som, čo bude so mnou ďalej. A tento kovid mi vlastne ukázal, že sa dá fungovať aj bez vecí, na ktoré som bol zvyknutý. Opera mi síce veľmi chýba a je mi to ľúto, ale človek si nájde nejakú inú cestu.“

Martin vysvetľuje: „Speváci, nielen v opere, sú družní ľudia. Chodievali sme spolu na kávu, po predstavení sme si šli sadnúť na vínko. No a aktuálna situácia mi, paradoxne, pomohla – to, čo by mi chýbalo, teda stretávanie s ľuďmi, je aj tak zakázané, takže ma to ani neláka.

Clivota a melanchólia, ktoré ma chytili z toho, že už sa nevrátim k tomu, čo som miloval, sa vlastne týmito kovidovými obmedzeniami a zákazmi stlmili. Nikto sa nestretáva, normálne predstavenia nie sú, všetko je online... Viete, ľudský kontakt je v opere veľmi dôležitý, my narábame s citmi, posúvame ich divákom. No a to sa momentálne nedá, aj keby som mohol...“

Na poznámku, že keď sa raz situácia vráti do normálu, kolegovia zasa lepšie pochopia jeho, reaguje: „Áno, možno. Teraz, keď nemôžu pracovať, si trošku skúsia, čo prežívam.“

Manželia však svorne tvrdia, že s umelcami súcitia. „Speváci či tanečníci baletu sa musia neustále držať v kondícii, aby mohli hocikedy nastúpiť. Lenže oni potrebujú týždne na to, aby si opäť začali na javisku dôverovať. Je to ťažké.“

Operný spevák netají, že cíti nostalgiu vždy, keď ide okolo divadla. Nechal si niečo na pamiatku? „Z každej opery, ktorú som naštudoval, mám noty. Niektoré knihy majú aj 300 strán. Je to vzácne dedičstvo,“ hovorí.&nbsp;

Jeho šatne v novej aj starej budove sú už vyprázdnené. V júni minulého roka, keď ešte mohli umelci chodiť cvičiť do divadla, si potichu chodil baliť svoje veci. „Vždy som sa zašil do šatne, zamkol som a do tašiek postupne ukladal všetky tie bulletiny, ,zlomväzky‘ od kolegov pre šťastie, fotky...Mám na pamiatku aj dva klobúky a dva kordy, s ktorými som hrával. Sú to spomienky, ktoré sú dnes uložené v dvoch veľkých taškách doma v pivnici. Neviem sa však k tomu ešte odhodlať, vždy ma to totiž dojme. Ale raz si vezmem stoličku, sadnem si tam a začnem triediť,“ hovorí Martin Malachovský s tým, že možno pri spomínaní budú padať slzy. „Musí ešte dozrieť čas.“