Aj niektorí herci si uvedomujú, že ich názor môže ovplyvniť davy, a preto, keď sa niečo v spoločnosti deje, postavia sa na tribúnu. Najmä tento rok, keď sa na Slovensku konalo mnoho protestov. Aj Maroš Kramár patrí k umelcom, ktorí neboli ticho. No myslí si, že nie všetci jeho kolegovia majú na to morálne právo. „Tým, že sme na očiach, mali by sme sa vyjadrovať k veciam, ktoré sa okolo nás dejú. Umelci by mali hovoriť svoj názor, ale iba keď majú čo povedať. No hlavne, neprekáža mi, keď niekto verí nejakej politickej strane a je jedno, o akú ide. Nech chodí na stranícke večierky a nech ich podporuje. Horšie však je, keď potom hlása niečo iné,“ myslí si herec, ktorý sa za svoje názory už dostal aj do nemilosti.

V dôvernom s Mariánom Leško.
V dôvernom s Mariánom Leško.
Zdroj: Emil Vaško

Odstavený od príjmov

Maroš Kramár nakrúcal od útleho detstva a na nedostatok práce sa sťažovať nemôže ani dnes. Zdá sa, že z obrazovky nikdy nezmizol. Aj on však za minulého režimu zažil obdobie, keď mal dištanc. „Keď som v roku 1986 na zjazde SZM povedal – už stačilo, že ich bolo dosť (komunistov pozn. redakcie), zakázali ma! Vtedy už bola v Rusku perestrojka a aj u nás nastávala zmena a všeličo sa šuškalo po divadelných bufetoch. Mňa však nebavilo o tom len šuškať, tak som to povedal nahlas. A rok som bol zakázaný. Zaujímavé je, že dnes sa to vyťahuje proti mne, keď podporujem protesty a protikorupčné pochody. Vyčítajú mi, prečo niekoho poučujem, keď som kedysi hovoril na zjazde SZM. To, čo som tam povedal, o tom už nehovoria,“ smeje sa Maroš. Fungovalo to vraj tak, že mohol účinkovať v divadle, ale do dabingu a pred kameru sa nedostal. V reprízach ho však púšťali, a tak nikto nemal pocit, že sa niečo deje. Pocítila to iba jeho peňaženka. „Nič nové som nevyrábal, takže mi takto siahli na existenciu. Vtipné bolo, že vtedy sa to nezakazovalo papierovo, ale viem, že o rok prišiel do televízie prípis, že už ma môžu pustiť na obrazovku, ale nie do živého vysielania, kde by som mohol prejaviť svoj názor!“