Keď zablúdite do Galérie mesta Bratislavy, ktorá opatruje poklady barokového maliarstva a sochárstva, určite sa pristavíte pri portréte mladej ženy oblečenej v modrých hodvábnych šatách, ktorej nepatrný úsmev je rovnako hypnotizujúci ako úsmev Mony Lisy. Je to podobizeň kontesy Johany de Walderode, ktorá prežila celých jedenásť rokov v prešporskom ústave kongregácie de Notre Dame na výchovu mladých šľachtičien. Opustila ho ako 24-ročná v roku 1764. Nad školou, kde sa poskytovalo dobré vzdelanie, držala ochrannú ruku osvietená cisárovná Mária Terézia a vyhľadávali ju aristokratky zo širokého okolia.
A ako súvisí vzácny obraz s Máriou Schumerovou? Keď sa herečka postaví k portrétu „Dámy v modrom“, vyzerajú ako príbuzné, ktoré delia tri storočia. Kto verí na reinkarnáciu, mohol by rovno povedať, že sa vzdelaná kontesa Johana vrátila v modernej podobe. „Áno, máme spoločné črty, samozrejme, portrét je prispôsobený svojej dobe,“ usmieva sa Mária, ktorá vstupuje do našich obývačiek ako Johanka zo seriálu Dunaj, k vašim službám.
FOTO KONTESY DE WALDERODE A HEREČKY MÁRIE SCHUMEROVEJ JE VO FOTOGALÉRII.
Ako blízka je vám myšlienka prevteľovania duší či reinkarnácie?
Som veriaca, dúfam, že po smrti nás ešte niečo čaká. Verím aj na duše či energie, závisí, ako to nazveme, ktoré sú si podobné a blízke. Veď nenadarmo sa hovorí: Našli sa spriaznené duše, či už v kamarátskom, alebo partnerskom vzťahu. Nemyslím si však, že naše duše storočiami recyklujú, podľa mňa sme tu každý originál a len raz.
Podmienkou prijatia dievčat spomínanej školy, kam chodila aj aristokratka Johana de Walderode, bolo dobré zdravie, dobrá povesť a poslušnosť. Hlavne s ohľadom na poslednú podmienku – ste rada, že žijete v 21. storočí?
Všetko má svoje za a proti, lebo mám pocit, že niekedy, keď dáte ľuďom príliš veľkú slobodu, nevedia s ňou narábať tak, aby sa udržali v istých mantineloch slušnosti a morálky. Ale všeobecne áno, som rada, že žijem v tomto veku. Dokonca by som ani nechcela žiť dobu mojich rodičov či starých rodičov, lebo mám pocit, že práve dnes mám všetky možnosti sveta. Môžem sa rozhodnúť iba ja sama. Môj mantinel je „iba“ moje svedomie.
Nemáte pocit, že od žien sa stále vyžaduje istá poslušnosť?
Bola by som rada, keby sa ženy posunuli k ešte väčšej slobode. Hrám v predstavení Krása nevídaná, ktorá sa dotýka aj týchto otázok. Ženy by mali byť v spoločnosti viac ocenené a docenené na úroveň mužov. Na ženy a dievčatá aj dnes doliehajú vety typu: „Buď poslušná“, „Nehovor veľmi svoj názor“, „Čo si myslíš, že na teba čakajú?“ alebo poučenia od starších žien: „Ja som trpela, môžeš aj ty“. Takže áno, mohli by sme sa viac posunúť.
Boli ste vychovávaná prísne?
Dostala som prísnejšiu výchovu, bola som držaná nakrátko, ale nemám pocit, že by mi to ublížilo. Je však pravda, že aj v tomto veku stále objavujem svoju slobodu, poznanie, že môžem mať svoj jasný názor, že môžem povedať „nie“ a starať sa sama o seba podľa svojho uváženia.
Neboli ste teda ako dieťa či tínedžerka veľký rebel…
Nie. Po krúžku som vždy išla rovno domov, keď som niekam išla, vždy som rodičom zavolala, nechodila som ani veľmi na diskotéky, nikdy som nemala veľký vzťah k alkoholu a k drogám už vôbec nie. Rodičia sa v tomto smere nemuseli o mňa báť, ani keď som už vyletela z hniezda.
Za čias Johany de Walderode, ale aj za čias vašej seriálovej Johanky nemali ženy zďaleka také postavenie a možnosti ako dnes. Viete si seba predstaviť v tých dobách ako bojovníčku za ženské práva?
Možno. Mám v sebe istú bojovnosť, aj znamením som Býk, viem rozrážať múry, ak sa mi chce. Ako pätnásťročná som mala veľké ideály, chcela som zachrániť svet, ísť na misie do Afriky. Asi aj preto som pôvodne uvažovala o štúdiu medicíny, pretože čo je viac ako záchrana života? Mám teda v sebe odvahu a isté rebelstvo, ale ešte stále opradené istou poslušnosťou. Takže cítim, že občas sama v sebe musím niekedy prekračovať vlastné hranice.
Aj vaša seriálová Johanka je v istom zmysle rebelka. Kreslí na svoju dobu odvážne obrazy s nádychom erotiky, na druhej strane je to dobrá dcéra, ktorú vydajú za dobrú partiu do bohatej „dobrej“ rodiny podnikateľov. Veľmi nemá do svojho osudu čo povedať, rodičia sa dohodli...
Áno, Johanka maľuje výjavy, ktoré nie sú komfortné pre všetkých. A vydaj? Ten si želala, je bezhlavo zamilovaná, žije svoj sen a ide si za ním. Je smrteľne chorá, má nedostatok času, ale chce veľa stihnúť. Keby som bola na jej mieste, možno by som konala takisto. Ak by mi niekto povedal, že mám len pár mesiacov života, chcela by som sa s ním nejako vyrovnať a asi by som si chcela naplniť ešte to, čo môžem, a žiť tak „normálne“, ako sa len dá. A ona to robí. Dokonca hoci vníma, že pre Petra Kučeru nie je tou pravou životnou láskou, je ochotná aj odpúšťať a veľa tolerovať...
Čo to znamená „vyrovnať sa so životom“?
Urovnať si vzťahy, ospravedlniť sa tam, kde cítim, že som pochybila, spojiť sa s niekým, koho som dlho nevidela. Skrátka, rozlúčiť sa.
Zašli sme do ťažkej témy. Skúsme prehodiť výhybku. Azda každá herečka zo spomínaného dobového seriálu si užíva fantastické, veľmi ženské kostýmy. Vy asi nie ste výnimka. Sú šaty, ktoré by ste najradšej ani nevyzliekli?
Dobové kostýmy sa mi naozaj veľmi páčia a celé natáčanie má akýsi iný punc ako tie, čo som doteraz zažila. Aj tým, že treba prísť na pľac kvôli účesom a kostýmom oveľa skôr. Ak mám „vypichnúť“ jedny šaty, tak by to boli tie, v ktorých ma Marek Rozkoš alias Peter Kučera žiada o ruku. Keď som išla na kostýmovú skúšku, v hre bol celkom iný model. S kostýmovou výtvarníčkou Dianou Strausz sme však odrazu zbadali tieto a bolo rozhodnuté. Doslova som nedýchala. Nielen pre ich krásu a výnimočnosť, ale aj preto, že som mala problém sa do nich dostať s mojom postavou. (Smiech.) Boli skutočne veľmi úzke, a tak som celé zásnuby opatrne stála…
AKÝ JE V SÚKROMÍ HEREC MAREK ROZKOŠ? ČÍTAJTE NA NASLEDUJÚCEJ STRANE.
