Čo hovorí na vašu rolu v Červených páskach váš priateľ?

Myslím si, že je na mňa pyšný. Nie kvôli konkrétnym úlohám, ale všeobecne, pretože som snaživá a moja snaha sa mi vracia vo forme menších či väčších osobných úspechov. Vidím, že je rád, že môže byť pri tom, a tento pocit je vzájomný. Obaja sme z umeleckej brandže, on je kameraman, a preto sa dokážeme podporovať. Sám je veľmi cieľavedomý, odhodlaný a pracovitý, rád sa rozvíja a vzdeláva vo svojom odbore a mne sa to na ňom veľmi páči.

Seriál je nabitý emóciami, vaša seriálová Diana dokonca musela stráviť smrť nevlastného syna Erika. Herec sa nemôže úplne vkladať do svojej roly, ale predsa len sú scény, ktoré ním viac otrasú, nútia ho zamyslieť sa... Prežívali ste túto scénu viac ako iné?

Pozrela som si tento diel v televízii a bola som zvedavá, ako to celé vypáli. Musím sa priznať, že mi niekoľkokrát poriadne stiahlo hrdlo – diel bol naozaj plný emócií, nielen v Erikovom príbehu, ale napríklad aj v príbehu Lea (chlapec s rakovinou, ktorému zomrela mama na rovnakú diagnózu, pozn.). V našej dejovej línii bol pre mňa najemotívnejší moment, keď sa Erik lúči s otcom aj Dianou a odchádza na operáciu. Jeho vlastná mama za ním do nemocnice neprišla. Objíme Dianu a dá jej najavo, aký je vďačný, že s ním bola po celý čas...

Ten moment je vlastne vrchol celej mojej postavy, je to zadosťučinenie po všetkých dňoch snaženia, ktoré ani divák nevidel, no na pozadí príbehu tejto postavy boli... Všetko ostatné, čo sa stane potom, je už akoby v rukách osudu, ktorý nik nevie predpokladať. Myslím si, že z toho možno vyplýva akési životné ponaučenie – všetci sme sem prišli na to, aby sme raz odišli. No v tej krátkej chvíli bytia sa máme niečo naučiť a môžeme veľa odovzdať.

Trošku na veselšiu tému... V seriáli vás veľmi pekne obliekali – je to váš štýl alebo ste niečo pre seba objavili a ovplyvnilo vás to?

Nebol to úplne môj štýl, ale veľmi sa mi zapáčil a určite ma inšpiroval. V súkromí sa rada obliekam najmä pohodlne, ale žensky. Najradšej nosím šaty alebo sukne, no väčšinou voľnejšieho strihu a vypasovaným veciam sa nejako podvedome vyhýbam. Myslím, že to je práve to, k čomu ma kostýmové výtvarníčky z „pások“ inšpirovali, nechať vyniknúť ženské tvary.

Sarah miluje divadlo.
Zdroj: instagram Sarah Arato

Čím sú pre vás Červené pásky ešte inšpiratívne?

Spôsobom, akým sa snažia poukázať na život, ktorý nie je najsladší, no dá sa z neho vyťažiť najviac.

Len v roku 2020 ste ukončili školu, na sociálnej sieti ste sa vyznali, že vám bude chýbať študentský život. Chýba? Keď sa povie „škola“, čo vám napadne ako prvé?

Ako prvé mi napadne rodina. Študovať na VŠMU znamená študovať v pomerne úzkom kruhu ľudí. Študovať práve herectvo na VŠMU znamená v takom istom, no ešte užšom kruhu existovať, dotýkať sa jeden druhého, hlavne duševne. Počas štúdia trávite s tými istými ľuďmi celé dni – vyučovanie sa končí občas naozaj neskoro a spoločná príprava na hodiny pokračuje aj cez víkendy. Skrátka, domovom sa vám stane škola a ľudia v nej rodinou. Ja som mala šťastie, že moji spolužiaci sú úžasne inšpiratívni ľudia, vďaka ktorým som si roky štúdia nesmierne užívala. A dnes mi to naozaj chýba. Ešteže nám dobré vzťahy pretrvali aj po škole.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.