Ubehol presne rok, odkedy Lucii Kurilovskej, rektorke policajnej akadémie, nečakane vstúpil do života človek z opačného konca vesmíru. Emancipovaná expertka na trestné právo a mama dospelej dcéry Sandry (24) dala šancu vzťahu so známym gitaristom Henrym Tóthom (60), ktorého stretla na vernisáži, kde bol hudobným hosťom. Ako funguje spojenie dvoch zdanlivo nespojiteľných svetov? Zmenilo sa niečo?
Ako sa pozeráte s odstupom roka na očakávania, ktoré ste mali na začiatku?
Nemala som žiadne očakávania, pretože to bolo veľmi iskrivé, spontánne, neuvedomovali sme si, čo všetko môžu priniesť dva úplne rozličné svety do našich bežných dní. Nevytvárala som si žiadne predstavy. Samozrejme, za rok sa toho udialo veľmi veľa, aj smerom k tomu, ako riešime veci, ako sa snažíme nájsť všetky prieniky, aby sme vôbec mohli byť spolu. My sa totiž absolútne míňame v pracovných časoch. Mám toho veľmi veľa, ale snažíme sa ukradnúť si akúkoľvek chvíľku.
Vzťah je aj o veľkých kompromisoch a tolerancii. Niektoré veci som si nevedela ani predstaviť, netušila som, čo to v skutočnosti obnáša, keď niekto pôsobí na tzv. voľnej nohe, tak ako Henry. Dnes už viem, že keď človek nemá určitú istotu v porovnaní s tým, kto má každý mesiac pravidelný príjem, tak má právo aj byť niekedy smutný alebo bez nálady. A to všetko treba vedieť skĺbiť. Takže kompromis a tolerancia zohráva v našom vzťahu veľkú úlohu. To, že sme museli prejsť mnohými problémami, nás posilnilo.
Narazili ste po čase na nejaký problém, ktorý ste nevideli predtým? Musíte na niečo vynakladať väčšie úsilie, aby vzťah fungoval?
Rozhodne treba väčšie úsilie vynakladať na organizáciu času a logistiku. Niekedy sa stane, že do piatka večera ešte pracujem, potom sadneme do auta a cestujeme aj päťsto kilometrov za Henryho prácou, keď hrá napríklad v Košiciach. Keď chceme byť spolu, inak to nejde. Nie vždy to vyjde, lebo niekedy učím aj v sobotu… Takže si to vyžaduje naozaj úsilie, musím byť veľký manažér. Samozrejme, treba si pestovať vysokú mieru spomínanej tolerancie v zmysle snažiť sa pochopiť, čo to obnáša existovať takýmto spôsobom. A ak sa ešte vrátim k téme „očakávaní“, niekedy nie je dobré vytvárať si predstavy o tom, ako má druhý človek reagovať v nejakej situácii, pretože potom často prichádza aj sklamanie. A keď si následne vyhodnotíte, čo sa stalo, tak si poviete, že to bola normálna reakcia a nestojí to za reč. Skrátka, niekedy nie je dobré o všetkom veľa uvažovať.
Váš partner relatívne nedávno vydal autorský album. Bolo obdobie jeho tvorby vo vašom vzťahu niečím iné? Mal potrebu uzavrieť sa?
Nie, viackrát som po večeroch bola v štúdiu pri tom, keď skladal hudbu. Ešte stále ma proces tvorby skladby fascinuje, je v tom obrovská dávka priam geniality. Takže nie, on nie je typ, ktorý musí byť pri skladaní sám, ale určite mu to v hlave vírilo… Aj sme potom viacerí spolu sedeli a rozmýšľali nad názvami skladieb, delili sme sa s dojmami, čo si kto predstavuje, keď počuje danú melódiu. Bolo to spontánne, zaujímavé, rovnako aj fotenie jeho portrétu na obal. Zaujímavé je aj sledovať, ako sa cédečko šíri do sveta, ako ho počúvajú v Brazílii, v Amerike…
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
