Čo ste cítili, keď sa vám život obrátil v zlomku sekundy naruby?
Priznám sa, že to bol strašný šok, keď mi oznámili, že Dušan sa zastrelil. Nič také by mi ani vo sne nenapadlo, pretože v tom období som bola najšťastnejšia žena na svete. Mala som muža, ktorého som milovala, malého synčeka. Tešila som sa z každého dňa, takže v prvom momente som tomu neverila. Keby nebolo dvojročného Dominika, neviem, ako by som to bola zvládla. Zrútil sa mi svet.
Museli ste to zvládnuť. Kto vám vtedy pomohol?
Všetko padlo. Niektorí ľudia sa mi otočili chrbtom. Dostala som toľko úderov v tom období, že nebyť mojej rodiny a priateliek, tak to nezvládnem. Priznám sa, že som musela vyhľadať aj odbornú pomoc, bola som na liekoch. Riešila som aj syna Dominika, pretože, hoci bol malý, pýtal sa na otca, veď sa s ním denne zobúdzal. Bolo to veľmi ťažké.
Ako dlho trvalo, kým ste zmobilizovali sily a z toho šoku sa pozviechali?
Nepamätám sa, bolo to veľmi, veľmi zlé. Musela som sa držať najmä kvôli Dominikovi. Keď som sa naňho pozrela, videla som v ňom Dušana. Vedela som, že sa musíme pozviechať. Zaspávali sme spolu, držali sme sa za ruky. Boli sme a doteraz sme silno k sebe pripútaní tým strašným, čo sa stalo...
Dominik mal vte dylen dva roky... Čo zdedil po svojom otcovi?
Dominik mi Dušana pripomína úsmevom. Ten jeho krás ny úsmev zdedil po ňom, je vtipný, má rád dvojzmyselný humor tak ako jeho otec. Ale pripomína mi Dušana aj tým, že je rovnako pozorný. Až som prekvapená, čo všetko si Domčo všimne. A je tiež cieľavedomý a spravodlivý po otcovi.
Hokeju sa však nevenuje. Nechceli ste mať z neho hokejistu?
Začal chodiť na hokej, ale po čase som sa rozhodla, že ho zoberiem preč. Chodil sedem rokov na futbal a dnes hrá za Slovan tenis. Niekedy mi vyčíta, že sa nevenuje hokeju, ale mne vtedy nerobilo dobre chodiť na miesta, ktoré sa mi spájali s Dušanom. Navyše, akosi podvedome som tušila, že na čele ľadového hokeja bude dlho ten istý človek. Teraz, keď mal Dušan výročie, všetky články písali len o jednom synovi, akoby druhý syn ani dcéra neboli... Domčo prišiel domov veľmi smutný a vraví mi: Mami, ja ako keby som vôbec neexistoval! Pred dvoma rokmi, keď uviedli Dušana do Siene slávy, mňa ani Dominika nezavolali. Zo strany zväzu to bol tvrdý úder pod pás.
Veľmi vás to mrzelo?
Vždy ma to rozcíti. Nie kvôli mne, ale Dominik to ťažšie znáša. Je už veľký chalan a tieto veci dodnes citlivo vníma. Keď nakrúcali do televízie medailón o Dušanovi z cyklu Radosť zo života, tvorcovia nás s Dominikom neoslovili. Redaktorka mi dodatočne volala, či by som jej nedala nejaké fotky a prezradila mi, že Dušanova mama ich vraj prosila, či by nemohli tých osem rokov z Dušanovho života vymazať a mňa a Dominika tam nespomínať. To je nepochopiteľné! Ťažko sa tieto veci vysvetľujú dieťaťu.
Aké vzťahy máte s Dušanovou rodinou dnes?
Kým Dušan žil, jeho rodičia boli s vnukom v kontakte. Dušanove deti z prvého manželstva boli u nás každý druhý víkend, na Vianoce tiež. Mali sme normálny vzťah a zrazu nič, všetko sa zmenilo. Nikdy nezabudnem, ako sa malý Dominik spýtal na babičku, na brata Dušanka: Prečo mi všetci zomreli? Veď si pamätal, že k nám chodievali. Chýbali mu. Ja som sa snažila, prosila som Dušanových rodičov, aby malého aspoň nav - števovali. Neprejavili však záujem a tak je to dodnes.
Prečo si myslíte, že Pašekovci sa o Dominika nezaujímajú? Stalo sa niečo, čo mohlo takto zmeniť vzťahy?
Neviem si to vysvetliť. Bola som Dušanova druhá manželka a Dominik Dušanov syn. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa takto necitlivo zachovajú. Prišli o jediného syna a dobrovoľne sa vzdali vnuka.
Ako ste sa vyrovnali po rokoch s Dušanovou smrťou? Neprijali ste nikdy verziu o samovražde. Zmenilo sa niečo?
Nikdy som neuverila verzii o samovražde. Pravdu sa však zrejme nedozviem. Dušan bol prezidentom Zväzu ľadového hokeja, prezident Slovana, rozumel veciam, v súkromnom živote prežíval šťastné obdobie a naozaj nemal dôvod sa zastreliť. Po ňom sa stal prezidentom zväzu človek, ktorý nemal vôbec nič spoločné s hokejom a nie som si istá, či mu vôbec niekedy rozumel. Keby Dušan žil, v živote sa na to miesto takýto človek nedostane.
Pri Dušanovi sa našlo niekoľko listov na rozlúčku. Čo si o tom myslíte s odstupom času?
Určite boli písané pod nátlakom. Je zvláštne, že mi listy dali až o tri dni, keď si ich už prečítala celá Bratislava. Text v listoch bol poprečiarkovaný, keď to Dušan písal, určite bol pod nátlakom.
Stretávajú sa nevlastní súrodenci s Dominikom?
Dušan a Saška sa oňho vôbec nezaujímajú, hoci si to ich otec veľmi želal.
V mladosti ste boli modelkou, fotili ste množstvo reklám. Čomu sa venujete teraz?
Dva mesiace po Dušanovej smrti som dostala opäť ponuku natočiť reklamu, externe písať do viacerých časopisov. Založila som si firmu. Teraz si občas zahrám v seriáloch V mene zákona, Ordinácia v ružovej záhrade, črtá sa mi rola v novom seriáli.
Našli ste si aj nového partnera, hoci dnes už nie ste spolu.
Dušan bol mojou životnou osudovou láskou. Vedela som, že takého muža už nestretnem. Po štyroch rokoch som sa zoznámila s hudobníkom Jurajom Burianom. Bol úprimný, mal zmysel pre humor a znovu ma začal prebúdzať k životu. Chodili sme na cyklistické túry, tešila som sa na stretnutie s ním. Dnes máme spolu šesťročného Sebastiána a musíme spolu komunikovať, hoci niekedy je to zložité. Sebko aj Domčo majú neuveriteľne krásny súrodenecký vzťah a mám z oboch veľkú radosť. Synovia sú zmyslom môjho života.
Čo by si podľa vás želal Dušan k päťdesiatke?
Všetko by bolo inak. Určite by nepripustil, aby boli také vzťahy v hokeji, aké sú dnes. A rovnako aj v rodine. Dušan zbožňoval, keď sme robili so všetkými deťmi výlety, myslím si, že dnes by sme mali dom plný detí. Posledné narodeniny, keď mal tridsaťsedem rokov, oslavoval vo veľkom. Na Slovane robil obrovskú oslavu, kam pozval všetkých svojich kamarátov, spolupracovníkov, akoby mal okrúhle narodeniny. Miloval život, veselých optimistických ľudí. Päťdesiatku by si určite vychutnal. A verím, že by stál na čele Zväzu ľadového hokeja aj Slovana.
