Používate ich aj vo vzťahu k manželovi?
Určite, jasné, to otvorene priznávam. Myslím si, že aj on voči mne, bez toho by to ani nešlo. (Smiech.)
Ktorá lož mu padne dobre? Vyžaduje si nejakú v rámci podpory sebavedomia typu: Vyzeráš dobre, Hral si skvelo?
Martin sa veľmi teší pochvale hlavne za varenie, ale tam klamať nemusím. Dokáže sa aj stokrát spýtať, či dobre uvaril jedlo a či nám všetkým chutilo.
Keď sa začínajú dvaja ľudia spoznávať, nie všetko hneď povedia na rovinu. Každý chce vyzerať a pôsobiť lepšie, preto možno niečo zamlčí alebo sa štylizuje. Ako ste to mali vy?
Nemala som od začiatku problém povedať veci, ako sú, ale je pravda, že už keď sme spolu začali vážne chodiť, nikdy som sa večer pred ním neodmaľovávala. Až keď Martin zaspal, išla som tajne do kúpeľne. A budík som si nastavovala tak, aby som sa budila skôr a stihla sa nalíčiť. Tieto manévre netrvali, samozrejme, dlho. Teraz sa niekedy nenamaľujem, ani keď ideme von, vtedy na začiatku som na to však extra dbala. A k tomu zamlčovaniu vecí toľko, že my sme sa s Martinom poznali už dlhšie a hovorili na rovinu o všetkom. Nepamätám si, že by som potrebovala niečo zatajovať zo svojho života. To nie.
Vo vzťahu, kde je otvorenosť, dôvera a kde sa vedia partneri aj pozhovárať, sa určite ľahšie dýcha...
Je pravda, že teraz máme pri deťoch a práci na seba menej času a to naše niekoľkohodinové rozprávanie sa skrátilo na rýchle odkazy, niekedy až pokyny. Ale snažíme sa, a keď už vidíme, že sme spolu akosi málo, tak si aj povieme: Veď my sa už vôbec nerozprávame... Tak si potom sadneme a ideme na to.
Je to teda také vedomé si vymedzenie času na seba, však?
Jednoznačne áno. Po rokoch manželstva a pri deťoch je to podľa mňa normálna životná situácia, že si človek plánuje hoci aj to rande. A niekedy si naplánuje ešte aj tú spontánnosť. (Smiech.)
Áno, kreativita je určite potrebná aj v tomto smere. A ako si ju vybíjate v práci? Špecializujete sa na niečo v architektúre?
Náš ateliér winwin nie je špeciálne zameraný na nejakú tému, sme širokospektrálni. Riešime byty aj rodinné domy, ale aj kancelárie či reštaurácie, firmy aj súkromníkov. Už dlhodobejšie napríklad dizajnujeme interiéry predajní s potravinami. Teraz sa venujeme aj dizajnu a dispozíčným riešeniam interiérov hotelov, čo je tiež veľmi zaujímavá práca.
Keďže váš manžel študoval pred VŠMU na stavebnej priemyslovke, zapojí sa občas do tvorivého procesu, keď máte doma vyložené výkresy? Alebo si prácu domov nenosíte?
Snažím sa si prácu domov nenosiť, ale nie som v tom veľmi dobrá, asi ako všetci architekti. Je však veľkou výhodou, že manžel rozumie výkresom, veľmi nám to pomohlo pri plánovaní rekonštrukcie bytu či pri plánovaní stavby domu. Alebo keď sa v nejakej téme veľmi zacyklím, vie navrhnúť úplne banálne a jasné riešenie. A pomáha mi aj pri mojej nerozhodnosti.
V čerstvej pamäti máme ešte pandemické lockdowny. Boli ste aj vy, podobne ako herci, istý čas bez práce?
Ja som bola práve na materskej a potom nastúpil na polročnú materskú zasa Martin. Boli sme vlastne vtedy doma s deťmi. Po narodení druhej dcérky Maríny som si dala rok úplnú pauzu a až potom som sa začala postupne vracať do práce. Ale stále v tom nie som na sto percent. Ani neviem, kedy budem, lebo stále sa objavia nejaké choroby a my nemáme v Bratislave starých rodičov, ktorí by vypomohli.
Zvykli ste si už na to, že Martinova práca je časovo náročná a svojím spôsobom nevyspytateľná?
Ja už som zvyknutá. Navyše, spoznala som ho ako študenta herectva, takže my sme s tým začínali. A čo sa týka detí, tie sa zatiaľ tešia, keď vidia tatu na obrazovke v nejakej relácii, keď ich odtiaľ pozdraví, ale nevnímajú ho špeciálne ako herca, pretože sa u nás nezapína televízor cielene kvôli seriálom. Skôr majú radosť teraz hlavne z Martinových kolegov, ktorí účinkujú v rôznych detských pesničkách, to sú ich hrdinovia. Keď ich náhodou stretneme na ulici, celý deň sú vo vytržení. Teraz som tu napríklad zahliadla manžela pani Kuxovej, Petra Brajerčíka, ktorý sa v pesničke zmenil na Obra Tatroša. Dievčatá by boli určite nadšené. Tak týmto my žijeme.
Keď sa ešte vrátime k téme lži, používate klamstvo pri výchove?
Dá sa povedať, že ja sa s nimi bavím od začiatku skoro ako s dospelými. Hovorím im všetko, všetko im vysvetlím primerane ich veku, na čo sa spýtajú. Ale jasné, keď sme občas v úzkych, vymýšľame si škriatkov, ktorí sa hnevajú, ak deti neposlúchajú. Pomáhame si teda takýmito malými strašeniami, ale tak, aby neboli, samozrejme, v panike.
S manželom pôsobíte ako zohratý tandem. Dá sa vypichnúť niečo, pre čo s ním budete do sto rokov?
Budeme spolu do sto rokov, pretože sme absolútne rozdielni a pritom absolútne rovnakí. Podľa mňa sa budeme držať jeden druhého v stálom láskyplnom napätí a bude to fungovať, myslím. Rozdielni sme v temperamente, Martin ho má viac, a rovnakí sme hoci aj v tom, že keď začnem niečo hovoriť, on vie dokončiť vetu. Alebo si zavoláme v ten istý okamih, lebo myslíme na to isté, sme skrátka prepojení. Tak to však bolo vždy, že sme rozmýšľali nad rovnakými vecami a rovnakým smerom. Jasné, že nemáme na všetko identický názor, to by ani nešlo, ale vždy vieme pochopiť jeden druhého.
Nepochybne je ťažkou témou pre každý pár otázka detí, pokiaľ ich chcú a nedarí sa ich počať. Vy ste tým prešli. Ak sa opäť vrátim k bielej lži, využívali ste ju vo chvíľach, keď ste sa chceli podržať a vraveli ste si, že to vyjde, hoci ste strácali nádej?
Na Slovensku je všeobecne táto téma problému počatia dieťaťa tabu, ale malo by sa o nej normálne rozprávať. Ak by sa totiž o nej hovorilo viac, nemuseli by sa ľudia, ktorých sa to týka, postupne a dlho sami dopracovávať k informáciám. Možno keby mi niekto hneď navrhol nejaké riešenie alebo poradil, čo sa dá lekársky vyšetriť a čo sa nedá, nemuseli sme tým všetkým prechádzať sami. Takže aj teraz rada poradím ľuďom, ktorí majú podobný osud, čo by mali robiť. Aj mladé kolegyne v práci hneď zaškoľujem, aby vedeli, čo si treba dať vyšetriť hoci aj v dvadsiatke či dvadsaťpäťke. Skrátka, my a ešte ani všetci lekári sme nemali vtedy potrebné znalosti. Nedávno som počúvala rozhovor s lekárom, ktorý povedal, že súčasné štyridsiatničky sú v istom zmysle stratenou generáciou v odvetví gynekológie a téme neplodnosti.
Prečo?
Keď boli mladé, lekári nemali také možnosti, aké vedia mladším ženám ponúknuť dnes, kým sú ešte v poriadku. My sme boli s Martinom zmierení s tým, že budeme aj bez detí. Povedali sme si, že zostaneme spolu, mali sme iné životné radosti. A tak život išiel a teraz máme dve ďalšie radosti k tomu. Veľmi sa tešíme. Nedávno mala naša staršia „Valentínka“ štyri roky. (Dorotka sa narodila na Valentína, pozn. red). Bojujeme trochu so zanovitosťou a Marína má tiež práve obdobie vzdoru, takže niekedy je to veselé. Sme taká talianska domácnosť a užívame si to.
