Zdvorilostná otázka ako sa máš, dnes v sebe ukrýva s akousi samozrejmosťou aj podotázku: Ako si prežil koronu? Herec Přemek a muzikálová herečka Karin patria medzi dvojice, ktorými zvlášť neotriaslo to, že museli ostať doma, ani to, že sa museli uskromniť. Přemysl môže dokonca povedať, že mal práce dosť. Najmä preto, že sa nebál. Strach a problémy, ktoré priniesla epidémia, totiž do veľkej miery doslova prehlušila strata milovaného blízkeho. A dokonca v oboch rodinách.

Boli na tom aj horšie

„Hneď v prvý deň karantény, ako som išiel do školy vyzdvihnúť Oliverkove veci spolu s inými rodičmi, uvedomil som si, že sú na tom mnohí horšie ako my. V istom zmysle sme mali výhodu, že nás odstavili od práce, takže sme mali čas venovať sa synovi. Ale tí, čo majú tri školopovinné deti s online vyučovaním a ešte k tomu obaja aj home office... ako to majú v pohode zvládať?“ hovorí Přemek.

Karin dodáva, že obdobie, keď sa zmenili na učiteľov, kuchárov a psychológov, bolo najťažšie zvládnuť bez extrémnych emócií. Niekedy to nešlo. Dnes už s úsmevom spomína na moment, keď v kuchyni umývala riad a odrazu sa bytom niesol výkrik: Mamíííí! Keď pribehla do izby, na synovi ležali dve plné komody, ktoré prevrhol, keď sa hral so zásuvkami. „Za normálnych okolností by som mala tú komodu problém zdvihnúť aj s Přemkom, ale teraz som ju nadvihla pravou rukou a ľavou aj tú druhú! Celý deň a noc sme ho pozorovali a modlila som sa, aby sme nemuseli do nemocnice, ktoré sa chystali na príjem ľudí s koronavírusom. Našťastie sme pomoc vyhľadať nemuseli, len ja mám doteraz na tele podliatiny zo záchrannej akcie,“ smeje sa a dodáva, že materinská sila je naozaj ohromná.

 

Upratali účty

Aj do ich rodiny priniesla korona šetrenie, priškrtili kohútiky všade tam, kde sa dalo. Stále to však vnímajú tak, že im neskrachoval súkromný podnik tak ako mnohým, ktorí museli zavrieť kaviarničky, predajne, fitká... Divadlo sa raz otvorí a dokonca Přemek už absolvoval za prísnych bezpečnostných opatrení aj nejaké dabovanie. Aj na to bude spomínať s úsmevom.

Hoci jeho pracovný kalendár nie je v tomto období husto popísaný termínmi, predsa len na jeden zabudol. „Bicyklujem sa smer Pezinská Baba, dosť ďaleko od Bratislavy a režisér Michal Domonkoš mi volá: Kde si? A ja na to: Prepáč, som na vrchu Somár, zabudol som, hovorím. Našťastie mi produkčná Erika umožnila prísť v náhradnom termíne ešte v ten deň večer. Ako je to v dabingu vo zvyku, priniesol som prosseco ako odškodnenie, ktoré som musel Michalovi doslova nanútiť,“ smeje sa.

Vďaka nedodržaniu termínu aspoň zistili, že obaja sú vášniví cyklisti. Karin hovorí, že aj v jej okolí sa počas korony ľudia spoznali z iného uhla a vyčistili sa mnohé vzťahy.

Vždy je riešenie

Koronakríza je pre mnohých tvrdou skúškou psychickej výbavy. Přemek hovorí, že panike neprepadal, pretože každý problém má svoje riešenie. Inšpiráciu našiel aj v literatúre. „Čítam román Jacka Londona Tulák po hviezdach. Hlavný hrdina prišiel o všetko, vo väzení ho zväzovali na desiatky dní do kazajky, tak ovládol svoju myseľ, naučil sa cestovať zo svojho tela von a prežívať život v bezčasovosti. Keď je človek pritlačený k múru, dokáže aj nemožné,“ hovorí.

Keď si v hlave vytvoríte alternatívne scenáre, podľa herca sa dá všetko prežiť. „Máme auto na lízing, tak by sme ho predali alebo prenajali. Ak by bolo úplne najhoršie, môj otec má v Česku obrovský dom, kde žije sám... Odsťahovali by sme sa, našli si brigády...“ vymenúva.

Karin sa pridáva s myšlienkou, že je škoda jej nedokončenej zdravotnej školy. V roku, keď sa chcela hlásiť na konzervatórium, sa práve neotváralo, a tak musela prečkať na inej škole. Vybrala si zdravotnú školu. „Láka ma vrátiť sa k tomu. V čase najväčšej koronakrízy som si totiž hovorila, aká škoda, že nemôžem pomáhať v nemocnici ako zdravotná sestra.“

Nádherná rozlúčka

Koronakrízu dvojica zvláda nielen preto, že dokážu žiť z mála a sú si oporou, ale oproti stratám, ktoré obaja prežili, je to len komplikovanejší druh nútenej dovolenky. Začiatkom roka totiž Karin prišla o milovaného otca a počas koronakrízy Přemek o babičku v Česku.

„Ďakujem Bohu, že ak sa to už muselo stať, tak tatinko odišiel v čase, keď ešte mohol mať nádhernú rozlúčku. Nečakane sa s ním prišlo rozlúčiť veľké množstvo ľudí, ktorí ho mali radi. Na prosbu môjho brata Maťka prišli na pohreb jeho priatelia muzikanti z folklórneho súboru Nadšenci a za sprievodu nádhernej dojímavej hudby sme tatina vyprevádzali na druhý svet,“ hovorí Karin.

Přemek na svojho svokra spomína len v najlepšom: „Bol to úžasný človek, nikoho nesúdil, nekritizoval, vždy dobre poradil, ľudia ho zbožňovali, hoci veľmi nedával najavo emócie. Bolo nevídané, ako zvládal svoju chorobu, nikdy sa nesťažoval, neľutoval sa, bol pokojný. Striedavo s Karinkiným bratom Martinom sme ho vozili autom z Trenčína na chemoterapie do Bratislavy a späť. Tesne po podaní liečby ostával u nás prespať a aj keď mal takmer štyridsaťstupňové horúčky, tváril sa, že sa nič nedeje. Bol ako statočný vojak na bojovom poli.“

Karin Olasovej jej tatino (vľavo) veľmi chýba. Fotografia je z oslavy piatych narodenín Oliverka (8).
Karin Olasovej jej tatino (vľavo) veľmi chýba. Fotografia je z oslavy piatych narodenín Oliverka (8).
Zdroj: archív

Karin dodáva: „Bol pre mňa hrdinom. Hrdinami sú aj moja maminka Olinka s bratom, ktorí s ním prežili počas dvoch rokov jeho liečby tie najťažšie chvíle...“

Netají, že keď prišiel koniec, nebola schopná stáť na nohách. Bolo šťastím, že sa v divadle ešte po zimných sviatkoch nehralo a tak mala čas týždeň na vyplakanie sa. S úsmevom spomenie ešte to, ako sa s odchodom starého otca vyrovnal syn Oliver. „Otec mal vlastne dve rozlúčky. Oficiálnu aj domácu. Oliverko mu nakreslil obrázky, zarámovali sme jeho fotografiu a on za neho doma odslúžil omšu,“ hovorí Karin.

Nepustili ich cez hranice

Koronakríza spôsobila, že Přemek sa so svojou babičkou mohol rozlúčiť len cez telefón. „Moja mama vycestovala za babičkou zo Slovenska do Česka, ale už ju za ňou v nemocnici nepustili.Nemohol byť ani pohreb, aký by si zaslúžila,“ hovorí. „Našťastie jej stav umožnil, aby sme spolu aspoň telefonovali. Ubezpečila ma, že sa smrti nebojí, hovorila, že tam musíme všetci a je pripravená odísť,“ spomína. Týždeň nato naozaj odišla. Hranice s Českom už boli uzavreté...

Obdobie korony bolo teda pre oboch partnerov aj akýmsi časom, keď si mohli prejsť prirodzeným smútením neprerušovaným návalom pracovných povinností.

Zodpovednosť za rodinu

Počas hluchého obdobia, keď sa prerušili nakrúcania, sa objavil na obrazovke opäť seriál Sestričky. Přemek si v ňom zahral s Danou Košickou vekovo nerovný pár. Ako sa s odstupom pozeral na svoj výkon? „Veľakrát som bol so sebou nespokojný, ale televízna tvorba nie je divadlo. Museli sme sa držať časového denného plánu nakrúcania, a preto na cizelovanie nebol čas,“ hovorí kriticky na svoju adresu.

S Danou Košickou vraj v kontakte nie sú. „Držala si od všetkých profesionálny odstup, takže k prehĺbeniu kamarátstva nedošlo. Bola však veľmi príjemná. Keby žila v Bratislave, bola by v prvej línii herečiek. Hrá s ľahkosťou, prirodzene, neuveriteľne sugestívne a je uveriteľná. Keby som bol herečkou – ženou, bola by mi vzorom,“ uzatvára herec, ktorý musel odmietnuť ponuku učiť na cirkevnom konzervatóriu. „Bolo by to náročné na čas, pôsobím v dabingu, Divadle Komédie, oslovili na do inscenácie v Divadle Ludus, nahováram dokumentárne filmy, skrátka beriem prakticky každú prácu, pretože sa snažím byť pilierom ekonomického rozpočtu rodiny. Jeden pedagogický úväzok si neviem predstaviť...“ dodáva.