Spomeniem veľmi nepríjemnú udalosť vo vašom živote. Mali ste autonehodu, ale tá odhalila vážnejší problém.
V roku 2016 som mala autonehodu, pri ktorej sa mi zlomili stavce na chrbtici. Dlhý čas som ležala v nemocnici, lebo som nemohla chodiť. Stavce boli opuchnuté a tlačili na miechu. Samovoľne ma začala bolieť lopatka, z čoho prišli na to, že mám kostný nádor.
A ako ste túto správu prijali?
Najskôr som bola v šoku z toho, ako dlho to nosím v sebe, ako sa to mohlo stať… Aj som si chvíľu poplakala. Potom som to začala brať tak, ako to prišlo, pretože si myslím, že to je najlepšie, čo človek môže urobiť a nerobiť si z toho veľkú hlavu. Boli, samozrejme, obdobia, keď som bola nešťastná, no hovorila som si, že to mohlo byť aj horšie. Keďže som nemohla nič robiť a nemohla som chodiť, starala sa o mňa kamarátka. Navyše som ešte mala malinkú dcérku, čo bolo ťažké obdobie.
Ako sa k veci postavil manžel?
Žili sme spolu, len musel chodiť do práce, aby sme mali z čoho žiť, aby sme to utiahli. Bola so mnou aj mamina, ale najviac sa o mňa starala kamarátka. Potom mi jedna pani chodila upratovať, lebo s tou pravou rukou som nemohla nič urobiť, nešlo to.
Dcérka vnímala, že mama je chorá?
Ona všetko vedela, vnímala.
V čom spočívala vaša liečba?
Nemala som žiadnu chemoterapiu. Na moju diagnózu sa to nevzťahovalo, ale chodila som na rehabilitácie. Tri následné roky po sebe som mala operácie každý jeden rok, takže rehabilitácia bola v podstate nefunkčná.
Museli vám lekári nahradiť nejakú časť chorej kosti?
Odstránili mi 18 centimetrov kosti a nahradili mi ich kostným cementom. Teraz tam nemám kosť, ale náhradky.
Malo vaše telo problém s ich akceptáciou?
Áno, lebo kosť sa chcela prirodzene obnoviť, ale nemala sa kde, pretože je to tam akoby zabetónované. Na kostnom cemente sa vytvorila vrstva kosti, ktorú mi následne museli odrezať, lebo to tam nemalo kde byť.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
