Keď sa nepasujete za super odborníka, máte niekoho, kto vám so záhradou pomáha?

S malou inšpiráciou od pár ľudí si ju robím sám. Baví ma to, je to veľmi kreatívna činnosť. Pokus, omyl, nikdy nekončiaci proces. Veľa presádzam, farebne a štrukturálne kombinujem, ale nič nevyhodím. Je zaujímavé sledovať, ako sám veci ovplyvňujem, menia sa a prosperujú pod rukami, ako sa každým ročným obdobím mení obraz záhrady. Ľudia sa často nepozerajú okolo seba a prehliadaú, čo malé kde rastie, kde aký chrobák lezie. A to sú drobnosti, ku ktorým som vždy inklinoval, ktoré tvoria svet okolo a ktoré by nás mali ukotviť pevnejšie k zemi. Skrátka, chalupa je pre mňa meditačný priestor, kde si malé i veľké krásy života ešte viac uvedomujem.

Je to naozaj len meditačné miesto alebo tam organizujete aj párty?

Nemám rád párty, moja záhrada je miesto vytvorené na pokoj. Akýkoľvek hluk alebo zbytočné ruchy by jej nesvedčali. Naozaj tam počúvam zvuky prírody. A keď tam trávim čas s blízkou rodinou a niekto veľa rozpráva, stane sa, že poviem: Ticho, počujete daniele? Alebo piskot plchov a húkanie sov. Sú to pre mňa cenné veci. Ja mám chaosu a hluku dosť v meste.

V tichu sa dobre učia texty. Je to miesto na prácu?

Nie, chalupa a záhrada sú miestami na kochanie. (Smiech.) Ale nedokážem oddychovať pasívne, stále hľadám dôvody niečo dolaďovať. Nič namáhavé (smiech), doslova praktická výroba estetična. Teraz na jeseň sa napríklad teším z farieb stromov a kríkov. Či som to dobre zladil. Aj zima bude krásna, pretože všetko je vtedy síce suché, ale štruktúra pokrytá inovaťou či snehom. Neviem sa vynadívať.

Na chalupu a záhradníčenie ľudia často dospejú až vekom...

Možno som na to dozrel skôr. Vidiek mi nie je cudzí, strávil som u starkých veľa prázdnin, miloval som leto na poli, hospodárske dvory a zvieratá v nich... Počul som reči typu – si ešte mladý na chalupu, zbytočne sa tam zatváraš, uviazal si si na seba robotu. Vidím to inak – v tejto dekáde môjho života mám skrátka vášeň a tento pocit. A možno sa časom začnem venovať úplne iným veciam.

Áno, človek sa vyvíja. V čom ste sa teda zmenili ako človek za poslednú dekádu?

Tak, že si viac a viac uvedomujem rezervy v smerovaní našej krajiny a spoločnosti. Ale najmä hlboké rezervy tých, ktorí túto spoločnosť formujú a majú na ňu vplyv – veľmi ťažké srdce mám na všetkých našich politikov. Dlhodobo tu vnímame pokles morálky a prevahu osobných egozáujmov nad skutočnými potrebami krajiny. Každý politik sa venuje len sebe. Niekoho kryje, niekomu je dlžný a podobne. Veľmi silno ma ovplyvnila vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy som sa prebudil z letargie a začal som byť pozornejší pozorovateľ dlhodobého rozkladu našej krajiny. Odvtedy tápeme bez jasnej predstavy v rozdelenej, v rozhádanej spoločnosti, ktorú si politickí predstavitelia pohadzujú svojou agresívnou rétorikou, ktorá len a len prehlbuje mizériu a burcuje ľudí. Ak som sa zmenil, tak sa zo mňa stal pesimista. Pretože tu je dlhodobo tlejúci problém a vyúsťuje do hlbokých rán a tragédií, ktoré sa v krajine dejú za posledné dni. A bojím sa, že nikto to už nedá do poriadku. Ani tí, ktorí nám to s úsmevom sľubujú z bilbordov. Ako môže politik bez toho, aby bol za to postihovaný, verejne nadávať na prezidentku krajiny? Tak ako môže komentujúci na sociálnej sieti verejne a beztrestne lynčovať, vyhrážať sa a zbrojiť...

JANKA KOLENÍKA V ZÁHRADE SI POZRITE VO FOTOGALÉRII.