Ján Koleník sa narodil 11.11. 1979 v Banskej Bystrici. V jeho dátume narodenia je veľa jednotiek, akoby predurčenie k tomu, že bude patriť k jednotkám vo svojom povolaní.
Jeden z najobsadzovanejších hercov je aj človekom, ktorý priťahuje ľudí. Svoju citlivú stránku ukázal aj počas tanečnej šou Let’s Dance. „Bol to projekt, v ktorom som sa neschovával za žiadnu televíznu postavu alebo divadelný charakter. Preto to bolo pre mňa cenné. A možno aj pre diváka, že som sa k nemu priblížil viac ako človek, nielen ako herec,“ povedal Šarmu s tým, že sa dlho bránil ponukám tvorcov rôznych šou.
"Presviedčali ma argumentom: Jano, ale diváci sú zvedaví, ukáž im niečo zo seba. Vzpieral som sa. Nechcel som byť za seba. Za roky v tejto sfére som si vypestoval opatrnosť a istý druh panciera," priznal herec, ktorý si síce vie užiť aj potlesk a chválu ale sa aj rád uzavrie do seba. Miestom, kde je úplne sám sebou, je jeho chalupa.
Je vaša chalupa stále miesto, ktoré vám pomáha?
Určite, som typ, ktorý si od diváka vezme energiu, ale potom si ju rád odnesiem do svojej bubliny, kde ju spracúvam. Počas pandémie som sa hľadal, ako naložiť so situáciou, vybral som úspory a zadovážil chalupu na Záhorí. Ktosi ma označil za chalupára a odborníka na záhrady, ale to zasa nie je pravda. Som naozaj len laik, chvíľkový nadšenec, ale hlavne zaneprázdnený človek, ktorého už dobre poznajú v záhradníctvach. (Smiech.) Kúsok vlastného sveta, vlastnej zeme a prírody, to je veľmi dobrý protipól voči silne socializovanej sfére môjho života, keď prichádzam do kontaktu s množstvom energií. Denne prijímam tiež stovky informácií, stretávam kvantum ľudí, sledujem nedobré správy, a preto akosi viac vyhľadávam miesta, kde je ticho, kde nemusím nasilu viesť smalltalky, kde nič nie je, teda aspoň dúfam, zbytočné...
Mlčanie je dôležitá vec...
Presne tak. My herci, keď stvárňujeme svoju postavu, bahníme sa vo svojom vnútri, zaoberáme sa tým, ako keby sme to prežili, zažili, ako by sme reagovali, keby sa nám to stalo. Potom sa o svojej práci neustále rozprávame. Aj vy sa ma teraz pýtate rôzne veci – od toho, kde som bol, čo som robil, ako trávim čas, až po to, čo chcem robiť v živote. Svojím spôsobom sa dennodenne hľadám, vyvíjam, nemám patent, recept, žijem z týždňa na týždeň, mám krátkodobé ciele, napríklad sa teším do záhrady na víkend. A preto je vyčerpávajúce byť neustálym respondentom, ktorý by mal tlmočiť svoje pocity, myšlienky, názory. A v dnešnom svete som ukotvený ešte menej. Mali sme tu pandémiu, teraz nezmyselnú ruskú inváziu na Ukrajine, budúcnosť je taká neistá, že sa zameriavam na veci, ktoré ma nevyčerpávajú, ale harmonizujú. A tými sú príroda a záhrada.
