Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Keď to príde, bolí to, zachváti vás zmätenosť a neistota, ako keď sa dieťa stratí v dave ľudí. Čo teraz?! Veď mama tu má byť navždy. A je jedno, či máte dvadsať alebo päťdesiat. Iveta Malachovská pochovala svoju mamu pred troma mesiacmi a často sa pristihne pri tom, že ju hľadá vo všetkom, čo ju obklopuje. „Keď sme boli pred pár dňami s manželom v hoteli na Kréte, chodili k nám dva holuby – jeden čierny a jeden biely. Presne sme podľa ich správania vedeli, ktorá je Maťkova a ktorá moja mama. Jeden bol zvedavejší, druhý pokojnejší... Nie je predsa možné, aby sa ľudská energia kamsi stratila. Stále si hovorím, že tam kdesi, kam odišla, sa jej vráti všetko, čo mi dala. Verím, že sú tam na ňu dobrí, lebo aj ona bola dobrá,“ hovorí a dovolí, aby jej po tvári stiekli slzy.

Ničí ju pocit, že aj keď bola jej mama pozitívny človek, svojím spôsobom mala smutný život. V dvadsiatich troch rokoch odmietla žiť v manželstve, kde nepanuje dôvera a ostala radšej sama s dvomi deťmi. Iveta mala tri roky, jej sestra Táňa päť. Prečo smutný život? Znie to ako pocit viny dcéry voči matke. Moderátorka vysvetľuje: „Veľmi sa snažila, mali sme krásne detstvo, boli sme taká veselá trojka. Neskôr, keď sme sa vydali, nezasahovala nám nijako do manželstiev. Bola veľkorysá, akceptovala náš rodinný život. Aj keď mala smutné večery osamote, v záujme toho, aby nám vyšli vzťahy, netrvala na tom, aby sme jej robili spoločnosť. Je pravda, že trávila s nami sviatky, cestovali sme spolu na Podbanské, brávali ju k moru, ale všedné dni bola sama.“

Na posledné tri roky maminho života sa pozerá ako na dar. „Keď jej diagnostikovali rakovinu pľúc, docent Miroslav Janík jej vyoperoval nádor a začala sa liečiť. Všetci, ktorí s ňou chodili na chemoterapie, postupne odišli, my sme sa však tešili z každého dňa,“ hovorí Iveta. Marta Pašková dostala nádej, že tu bude pre svoje dcéry ešte dlho. Výsledky boli spočiatku dobré, lenže potom sa jej stav začal zhoršovať. Choroba sa rozšírila a známy lekár Ivete naznačil, že čas s mamou môže rátať na mesiace, určite nie na roky. „Mama bola optimistický človek, do poslednej chvíle verila, že sa predsa len všetko obráti,“ spomína Iveta, ktorá podvedome chcela ešte s mamou intenzívne prežiť veľa vecí. „Mali sme spoločný rituál, stretávali sme sa v jednej kaviarni vždy v sobotu, keď to išlo, na káve. Jedného dňa som prišla s tým, že si budeme odteraz robiť iba radosť. Vtedy už síce veľmi ťažko chodila, ale rozhodla som sa, že ju vezmem do Ríma. Naplánovala som, že sa budeme presúvať taxíkom, zvládne to. Mali sme cestovať v apríli. Lenže v apríli sme ju pochovali,“ zasekne sa Ivete hlas. Po chvíľke dodá: „Stále mám pocit, že je ešte toľko vecí, ktoré som jej chcela dopriať. Nestihla som.“

Keď pred dvoma rokmi zomrela mama Ivetinho manžela Martina Malachovského, prežívala to s ním. „Mala som preto pocit, že už viem, aké to je ťažké, myslela som si, že budem pripravená, keď sa to stane mojej mame. Dnes však viem, že sa na to nedá pripraviť. A zvlášť, keď to ide takým rýchlym spôsobom. Nemyslela som si, že to s človekom tak veľmi zamáva,“ hovorí otvorene. Keď si Iveta utrie slzy, s úsmevom hľadá pozitívne slová: „Mamu sme občas volali lovkyňa lekárov, pretože mala veľa chorôb. Bola silná, ani kilá navyše jej neuberali na šarme. Keď jej nejaký lekár odporučil schudnúť, smiala sa: ,Ivka, ten doktor je nanič, nájdi mi iného.‘ Mama bola aj generál, veľmi prísna a náročná. Musela takou byť, pretože bola na všetko sama. Nemala sa s kým poradiť, ako riešiť situácie, musela všetko vziať do svojich rúk,“ hovorí. Spomína na časy, keď v sobotu ráno otvorila dvere do detskej izby a postavila doprostred vysávač so slovami: „Jedna upratuje, druhá ide do kuchyne. Je jedno, ako sa dohodnete.“ Zo svojich dcér vychovala ženy do voza aj do koča, ktoré to isté odovzdávajú svojim deťom. „Som jej za to veľmi vďačná,“ hovorí.

Iveta netají, že mama bola veľkým kritikom jej práce – veľmi chcela, aby sa ešte viac presadila, aby bola najlepšia. Tesne pred smrťou jej však predsa len zložila poklonu. „Keď mal môj manžel päťdesiatku, zorganizovala som veľkú oslavu, na ktorej bolo 250 ľudí, ktorí zohrali v jeho aj našom živote nejakú úlohu. Namiesto darov sme hostí poprosili, aby prispeli na nadáciu pre predčasne narodené deti. Vyzbieralo sa veľa peňazí, bola to krásna akcia a všetci mame gratulovali k tomu, čo som dokázala. Moja mama mi po oslave povedala, že pochopila, čo je vo mne: Ty si skvelá!“, spomína Iveta a dodáva: „Ona asi cítila, že sa blíži koniec a v ten večer sa svojou poklonou so mnou rozlúčila. Bolo to pre mňa veľmi dôležité uznanie. O pár týždňov zomrela.“

Iveta mala to šťastie, že sa mohla rozlúčiť. „Keď mama pod silnými sedatívami zaspala, držala som ju za ruku a čítala jej tri hodiny z časopisu. Ani neviem čo, zlievali sa mi písmená od sĺz,“ spomína na ťažké momenty, ktoré boli ako zo sna. Dnes žije s pocitom, že viac urobiť nemohla, všetko spravila tak, aby nežila s výčitkami. Aj na to, že v deň, keď maminka odišla, bola dcéra v Nemecku a manžel v Piešťanoch, sa pozerá ako na osud – tak to malo byť, mala sa stíšiť sama v sebe a byť len so svojimi spomienkami. Mama ju naučila, ako si vybudovať rodinu, a to je veľa.

Iveta Malachovská sa vyspovedala z veľkej bolesti: Na smrť mamy sa nedá pripraviť

Katarína Čulenová

Autor článku

Katarína Čulenová

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás