Ako vnímate súčasnú pohnutú atmosféru v spoločnosti?
Áno, je ťažké nevnímať to. Nikdy som však necítila potrebu sa ku všetkému vyjadrovať a mať na všetko názor. Snažím sa robiť to najlepšie, čo viem, a ovplyvniť to, čo ovplyvniť môžem. A to má svoje hranice. Nemienim sa nechať strhnúť všeobecnou negáciou. A vôbec, vedome sa prestávam stretávať s ľuďmi, ktorí sa stále len sťažujú.
Aj mnohí herci chodia na tribúny a poukazujú na nespravodlivosť. Stojí vám to za to, keď sa potom časť verejnosti obracia proti vám?
Nepatrím medzi nich. Nikdy som na tribúne nebola, aj keď ma organizátori volali. Nemám na to povahu.
Kde hľadať liek na veľký zmier a „pokoj zbraniam“?
To nebude nikdy, nebuďme naivní. Riziko je, že si na to zvykneme a zmierime sa s tým. To máme bohužiaľ v našej DNA. Žiaden liek neexistuje, len pokojné, trpezlivé prekonávanie prekážok cez vzdelanie, kultúrnosť a slušnú komunikáciu.
Viete sa teda dostatočne obrniť voči negatívnym udalostiam a emóciám?
Snažím sa o to. Musím to robiť vedome, ale ide to. Svet je stále krásne miesto pre život a snažím sa nachádzať tie miesta a pocity, uvedomovať si ich a byť za ne vďačná. Nemienim dávať energiu a pozornosť niečomu, čo neovplyvním a len ma to sťahuje dolu. Stále mám okolo seba skvelých ľudí, rodinu, priateľov, kolegov. Som zdravá, mám peknú prácu, žijem síce v krajine, kde si ľudia väčšinou mýlia dojmy s pojmami, ale aj tak je krásna a slobodná. Nemám sa na čo sťažovať. Stačí sa snažiť každý deň urobiť len to najlepšie, čo dokážem. Viac netreba.
Čo vás ostatne najviac dojalo?
Mňa všeobecne dojímajú starí ľudia. Akí sú statoční. Škoda, že sa ich viac nepýtame na ich život a skúsenosti. Teraz sú zaujímaví len mladí. To všetko sú „zakladatelia“. Myslia si, že všetko vzniklo vtedy, keď sa oni narodili. (Smiech.)
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
